22.Požehnanie bohov 1. časť
22.Požehnanie bohov 1. časť
„Pán musí piť!“ malý domáci škriatok stál vedľa stola, v ruke mal veľkú, pariacu sa čašu a uprene civel na Harryho, ktorý stál pri okne oblečený len v prostej ľanovej tunike, ktorá mu siahala do polovičky stehien. Okolo pása mal ovinutý široký kožený opasok. Na boku mu viselo puzdro s nebezpečne vyzerajúcou striebornou dýkou a spoza opaska trčala rukoväť prútika , ktorý mal uložený tak, aby naň čo najpohodlnejšie dosiahol. Rýchlosť bola v nastávajúcom zápase rozhodujúca. Dnes, len o niekoľko desiatok minút bude bojovať na život a na smrť so svojou nastávajúcou manželkou a musí vyhrať. Musí vyhrať rýchle a bude k tomu potrebovať každú pomoc, ktorú obrad stanovený pred viac než dvomi tisíckami rokov jeho predkami, umožňoval. Pomaly, neochotne odtrhol pohľad od záhrady kúpajúcej sa v mesačnom svetle a vzal čašu do ruky.
„Ďakujem, Baro,“ zašomral, pozrel do čaše a zaškľabil sa. „Vyzerá to ako bahno z močiara poliate ropou,“ šomral si popod nos dvíhajúc čašu k ústam. Zhlboka sa nadýchol , priložil okraj čaše k perám a s tuho zažmúrenými očami vypil elixír do poslednej kvapky. Horúci nápoj mu spálil sliznicu v ústach a žalúdok okamžite odmietol prijať hnus, ktorý do neho nútil. S rukami zovretými do tuhých pästí bojoval so svojim telom a nútil ho prijať niečo, čo sa priečilo zdravému rozumu. Ale tento elixír mu dodá silu, ktorú bude o pol hodinu nevyhnutne potrebovať. Skrútil sa, pritlačil si päste na brucho a čakal, kým nápoj nadobudne účinnosť. Konečne sa mu žalúdok prestal búriť a Harry pocítil, ako sa mu z neho postupne šíri teplo, ktoré sprevádzal pocit eufórie a nadšenia. Usmial sa na čakajúceho škriatka, pohodil hlavou a vyrovnal plecia. Cítil , ako sa mu nadúvajú všetky svaly , stehná a lýtka mu spevneli a hruď sa mu výrazne rozšírila. Ohol ruku v lakti a so širokým úsmevom na perách sledoval hru svalov na ramene a predlaktí. Teraz mu pevné, podľa postavy tvarované kožené brnenie, ktoré mu chránilo hruď a ramená sedelo ako uliate.
Dvere miestnosti sa s treskotom rozleteli a dnu rýchlym krokom vstúpil Sírius. Mal oblečený slávnostný čierny habit s širokým zlatým lemom prepásaný zlatým opaskom z ktorého mu na boku visel obradný meč. Na hrudi mal vyšitý veľký rodinný erb Blackov a na ramene erby všetkých rodín, ktoré mu podliehali či už vazalskými sľubmi, alebo spojenectvom. Pohľadom preletel miestnosť a okamžite zamieril k Harrymu, ktorý na neho pozeral so spýtavým výrazom v tvári.
„Si v poriadku?“ Sírius, bledý ako papier zvraštil obočie a skúmavo si chlapca premeriaval. „Ako sa cítiš? Nie je ti špatne od žalúdka? Bolí ťa niečo?“ pálil rýchlo jednu otázku za druhou nedávajúc Harrymu čas odpovedať na hociktorú z nich.
„Sírius!“ skríkol Harry po chvíli, keď sa niekoľko krát pokúsil niečo povedať, ale krstný otec ho vôbec nepustil k slovu. „Som OK! Teda,“ zarazil sa a zmetene zažmurkal, „aspoň myslím, že zatiaľ som v poriadku.“
„Výborne!“ Sírius sa nervózne otočil ku škriatkovi a vzal mu z ruky malú, veľmi škaredú sošku, ktorá sa na neho škľabila v zubatom úškrne. „Prenášadlo sa aktivuje o niekoľko minút,“ pripomenul a vsunul mu ju do dlane. „Pamätáš si rituál?“
„Neviem, či ho niekedy dokážem zabudnúť,“ usmial sa Harry a pokrútil hlavou, „Hermiona sa o tom dôkladne uistila.“
„To je dobre, budeš pod veľkým tlakom a zabudnutý text môže byť pre nás všetkých smrteľné.“ Nenápadný pohľad k hodinám zrýchlil Harryho srdcový rytmus. ,Už je takmer čas,´ pomyslel si a dlane mu v tom okamžiku pokryla tenká vrstva potu. Zažmurkal, zahryzol sa do spodnej pery a snažil sa upokojiť srdce trepotajúce sa v jeho hrudi. „Nezabudni, že ju za každú cenu musíš poraziť!Má nad nami už aj tak príliš veľkú moc,“ naliehavým hlasom pripomínal Sírius, mrkol na hodiny a hrabol do vrecka. „Ešte niečo,“ zamumlal, vytiahol ruku z vrecka a keď otvoril zaťatú päsť, ležala mu na dlani malá kryštálová fľaštička. „Nie je to úplne podľa pravidiel, ale ty dnes budeš potrebovať všetko šťastie na svete,“ poznamenal a otvoril ozdobný uzáver. „Tu máš, vypi to!“ prikázal a príkro sa nadýchol. Harry hľadel sekundu do jeho sivých , ustarostených očí , potom krátko prikývol a bez zaváhania prehltol prchavú látku, ktorá mu pohladila jazyk a podnebie. Sklonil hlavu a pokúsil sa vnímať zmeny, ktoré elixír spôsobil, ale namiesto toho cítil len istotu, že dnes dokáže urobiť čokoľvek na svete. S úsmevom pozrel do Síriusovej úzkosťou stiahnutej tváre a sebavedome na neho zažmurkal. Zľahka nadhodil sošku v ruke a potom ju pevne zovrel v dlani.
„Je čas, neboj sa o nás, všetko bude v poriadku!“ stihol ešte zavolať v okamžiku, keď sa prenášadlo aktivovalo a potom už letel priestorom v magickom víre.
O niekoľko sekúnd pristal v rozľahlom údolí pripomínajúcom amfiteáter. Stupňovito sa zvažujúce svahy sa zbiehali k spoločnému ústrednému bodu, ktorým bol tmavý, lesklý kamenný oltár. Viedli k nemu tri široké stupne z lešteného mramoru. Celé údolie bolo uzatvorené v ligotavej sfére chvejúcej sa pod nápormi víchrice , ktorá nad ním burácala. Pod jej klenbou sa vznášala veľká guľa magického ohňa, ktorá zalievala oltár a jeho blízke okolie prízračným, belasým svetlom. Široké plošiny amfiteátra tonuli v šere a boli zaplnené do posledného miesta čarovnými bytosťami, ktoré boli v neustálom pohybe. Harry, ktorý na to hmýrenie hľadel so široko roztvorenými očami si po niekoľkých sekundách všimol, že uprostred všetkého toho pohybu je skupinka kentaurov, ktorý prechádzajú od jedného tvora k druhému, na chvíľku sa pri každom zastavia a potom znovu pokračujú ďalej. Hučanie ďalšieho prenášadla ho prinútilo odtrhnúť pohľad od obrovského čierneho draka vydychujúceho kúdoly dymu a upriamiť pozornosť na postavu, ktorá sa objavila na druhej strane oltára. Vzápätí jeho sánka bolestivo zasiahla mramorovú dlažbu , jeho oči sa povážlivo vyvalili von z jamiek a jeho mozog utrpel vážny šok následkom nedostatku kyslíka, pretože väčšina jeho krvi zamierila do celkom odlišnej časti jeho anatómie. A to ešte nevedel, že tak ako on, ani ona pod tou krátkou sukňou nemá nič, len vlastné telo.
Vo chvíli, keď sa jej nohy dotkli leštených mramorových dlaždíc a vír vytvorený prenášadlom sa rozpadol, hnevlivo zvraštila obočie a nespokojne zavrčala. Nervózne si uhladila smiešne sporý kostým predhistorickej bojovníčky a znechutene sa zaškľabila. Len pred minútou stála pred zrkadlom a zhnusene civela na svoj odraz.
„Toto celkom určite nie je fér! Prečo si musím obliecť niečo tak odhaľujúce?“ frflala nahnevane a pokúšala sa ťahať spodný okraj sukne dolu. Bola znechutená a zmätená, pretože kúsky látky a kože sotva zakrývali najnevyhnutnejšie časti jej tela a márne mávala okolo seba prútikom vrhajúc jedno zaklínadlo za druhým, nedokázala predĺžiť krátku sukňu ani o milimeter. Znovu zaťahala za sukňu a zamračila sa. Tenké pásiky kože, ktoré ju pokrývajú boli viac pre ozdobu, než pre ochranu a už vôbec neboli schopné nahradiť obyčajné nohavičky, ktoré zrejme ku kostýmu nepatrili, pretože ich nikde nemohla nájsť a domáci škriatok, ktorý jej pomáhal s obliekaním, jej ich celkom otvorene odmietol zaobstarať. Celú tú blbosť držala na nej dohromady jedna slučka keltského uzla a stačilo za ňu zatiahnuť a všetko to z nej spadne.
„Ako do pekla jazerného môže niekto od mňa chcieť, aby som bojovala v tejto absurdne krátkej sukni, ktorá sotva zakrýva môj zadok!“ zastenala zúfalo a aktivovala prenášadlo. Teraz stála uprostred veľkého amfiteátra a jej pohľad tekal po čarovných bytostiach, ktoré zízali k oltáru. Prižmúrenými očami pozrela na Harryho, ktorý z nej od prvého okamžiku, keď sa jej noha dotkla dlažby, nespúšťal oči. ,Ouw! Vyzerá dobre,´ pomyslela si a podvedomým pohybom si upravila prameň kučeravých vlasov, ktorý sa vyšmykol z remienkovej väzby. Videla, ako si nervózne pritisol si okuliare vyššie na nos , zahryzol sa do pery a nepohodlne sa ošívajúc, upravoval si predný diel koženého brnenia, ktorý mu kryl bedrá.
Ako sa tak oceňovali pohľadmi, pohyb na stupňoch postupne ustal a z masy čarovných bytostí vystúpil kentaurus , ktorý niesol v natiahnutých rukách veľkú zlatú misu. Trblietavá zábrana oddeľujúca stred amfiteátra od stupňovitého hľadiska sa na okamžik roztvorila a vpustila ho dnu. Kentaurus zastal pred oltárom , opatrne vystúpil prednými nohami na mramorové schody, naklonil sa a misu naň úctivo položil. V okamžiku, keď sa dno mise dotklo kameňa sa na opačnej strane oltára objavil muž zahalený do bieleho plášťa s kapucňou , ktorá mu zakrývala celú hlavu a v ruke držal berlu z tmavého dreva . Na vrchole mala zasadený veľký kryštál, ktorý sa v svetle magickej sféry ligotal všetkými farbami dúhy. Zábrana oddeľujúca oltár od zvyšku amfiteátru zablikala a okolie oltára zaplavil hluk. Harry sa prekvapene trhol a pod návalom decibelov sa celý prikrčil. Hermiona bolestivo zvraštila tvár , na niekoľko sekúnd si zakryla uši dlaňami a vrhla k hľadisku nahnevaný pohľad.
„Požehnanie bohov!“ zaznel spoza oltára mocný , hlboký barytón , berla, ktorú zvierala mocná, svalnatá ruka stúpla do výšky a kryštál na jej vrcholci sa rozžiaril. „Sú prítomní zástupcovia všetkých druhov magických bytostí?“ spýtal sa a zdvihol hlavu, aby sa pozrel na kryštál. Pri tom sa mu kapucňa plášťa zviezla dozadu a Hermiona uvidela jeho tvár. Prekvapene zdvihla obočie a na lícach sa jej objavil ľahký rumenec. Bol to najkrajší muž, akého kedy videla. Mladistvá tvár bez vrások, široká, hranatá čeľusť, vysoké lícne kosti, rovné čelo obrúbené dlhými, plavými vlasmi, ktoré mal spletené do tenkých vrkôčikov a zviazané koženými remienkami. Ale najvýraznejšie na ňom boli jeho oči. Ešte nikdy nevidela oči tak modré. Kapucňa sa mu na jednej strane zviezla ešte kúsok dozadu a ona uvidela lastúru ucha, ktoré bolo navrchu pretiahnuté do špičky.
„Elf! Merlin! To je elf! Ale oni už predsa dávno...,“ šepkala ledva dýchajúc a civela na muža so široko roztvorenými očami.
„Všetci sú prítomný, Ctihodný, všetci obetovali, obrad môže začať,“ odpovedal mocným hlasom kentaurus a pár krokov cúvol.
„Nech teda vstúpi oheň a potvrdí obetu!“ vyzval spevavo a znovu pozdvihol berlu do výšky. Jej vrchol sa znovu rozžiaril, ale teraz sa svetlo začalo formovať do malej gule, ktorá prenikavo žiarila. Po niekoľkých sekundách začala odrazu rotovať vysielajúc rôznofarebné odlesky, ako šípy do hľadiska. Vždy, keď niektorý z nich zasiahol niektorú z čarovných bytostí, ozval sa všeobecný , veľmi hlboký vzdych. Rotujúca guľa rýchle naberala na objeme , potom sa vzniesla do vzduchu a plávala ponad oltár priamo k zlatej mise. Na okamžik nad ňou zavisla a vzápätí sa plavne do nej ponorila. Z misy vyšľahli belasé plamene a niekoľko sekúnd burácali do výšky. Netrvalo to dlho, ale celý amfiteáter sa ponoril do napätého ticha. Keď plamene uhasli, elf stojaci pri oltári sa naklonil, pozrel do misy a prikývol. „Bohovia prijali vašu obetu,“ oznámil , mávol rukou a vedľa misy sa objavili dva zlaté poháre. Všeobecný uľahčený výdych a hromové zahučanie Hermionu prekvapilo. Vedela, že pri obrade musia byť prítomný zástupcovia všetkých čarovných bytostí, ale nevedela prečo. Úvodné obetovanie, ktoré práve prebehlo sa v ich popise obradu vôbec nespomínalo a tak trochu zmätene hľadela na viazača, ktorý opatrne lial z misy do oboch pohárov karmínovo sfarbenú tekutinu. Len čo posledná kvapka dopadla, misa z jeho rúk zmizla a namiesto nej sa mu v nich objavila zlatá obetná dýka pokrytá runami. Zdvihol ju oboma rukami do výšky a z hľadiska mu znovu odpovedalo súhlasné zahučanie. „Nech predstúpi posledný potomok vyzývajúceho rodu Derrain!“ prikázal ostrým hlasom nepripúšťajúcim odvrávanie a tak Harry len pokrčil plecami a pristúpil k oltáru. Tu už ich verzia obradu začínala nadväzovať na súčasné dianie a tak hrdo zdvihol hlavu a predniesol vetu, ktorá sa od neho očakávala.
„Ja, Harry James Potter som posledným potomkom rodu Derrain a podľa želania mojich predkov, prajem si väzným sľubom s posledným potomkom rodu Postinari navždy ukončiť krvnú pomstu, ktorá takmer vyhladila oba naše rody z tváre matky Zeme. Som pripravený priniesť tú najvyššiu obeť!“ dohovoril a bez najmenšieho zaváhania prijal dýku z ruky efa. Pevne zovrel rukoväť v dlani a hľadiac do prekvapivo modrých očí, ktoré sa pred ním roztvárali ako morské hlbiny, prešiel si ostrým po dlani druhej ruky. Potom zovrel ruku v päsť a nechal jasno červenú krv tiecť do jedného z pohárov. Karmínový nápoj v pohári pri styku s krvou najskôr búrlivo zabublal, zasyčal a nakoniec sa utíšil. Doteraz riedky nápoj sa zahustil a karmínová farba nadobudla opalizujúci efekt. Viazač spokojne prikývol a tak zdvihol pohár, naklonil ho a nalial tri kvapky nápoja na zem a tri veľké kvapky na povrch oltára. Okolo opäť na niekoľko okamžikov zavládlo napäté ticho, ale keď sa obetovaná krv vsiakla bez stopy do kameňa, ozvalo sa znovu súhlasné zahučanie publika.
„Bohovia prijali tvoju obeť a zúčastnia sa obradu!“ vyhlásil viazač. Harry mu vrátil dýku, mávol svojim prútikom nad rozškľabenou ranou na dlani a pokojne odstúpil od oltára. Teraz sa tmavo modré , búrlivé oči obrátili k Hermione. Viazač znovu zdvihol dýku, ktorej ostrie a lesklo v žiari kryštálu.
„Nech teraz pred zrak bohov a zástupcov všetkých čarovných bytostí, predstúpi posledný potomok rodu Postariny,“ výzva zaznela ostrím, rozhodným hlasom a Hermiona, ktorá ju netrpezlivo čakala, prevrátila oči. ,Muži!´ zahučala v duchu nahnevane. ,Všetci sú rovnakí!´ doložila a predstúpila bez zaváhania pred oltár.
„Ja, Hermiona Jane Grangerová, som posledným potomkom vznešeného rodu Postariny a dlhého radu hrdých predkov, si tu pred tvárou bohov a zástupcov všetkých čarovných druhov prajem si podľa želania svojich predkov, väzným obradom s posledným potomkom vznešeného rodu Derrai ukončiť navždy krvnú pomstu , ktorá naše rody takmer vyhladila z tváre našej matky Zeme. Som pripravená priniesť tú najvyššiu obeť!“
„Potom nechaj svoju krv tiecť do kalicha a pros bohov o uznanie svojej obety,“ vyzval ju elf podávajúc jej dýku. Odhodlane mu ju vzala z ruky a nestrácajúc čas prešla si ostrím po dlani. Krv vyvrela z rezu a tak, ako Harry, aj ona zaťala päsť a nechala tiecť tenký pramienok do karmínovej tekutiny v pohári. S napätím sledovala ako sa ťažké kvapky ponárajú do hladkého povrchu a tekutina začína bublať. Keď takmer vrela, vzal jej viazač dýku z ruky.
„To stačí,“ odtlačil jej ruku sponad pohára a tak nespúšťajúc pohľad z bublajúceho obsahu vytiahla prútik a švihla ním ponad svoju dlaň. Krvácanie ustalo a okraje rany sa začali zaťahovať k sebe. O niekoľko sekúnd nebolo po reze na jej ruke ani pamiatky. Videla, ako elf pozorne skúma kvalitu nápoja, v ktorom sa teraz svetlo lomilo do spektra a ponad okraj pohára sa prelievali malé farebné vlny. Viazač spokojne zachrochtal a prikývol. Vyzdvihla pohár, otočila sa k hľadisku a opatrne ho nakloniac, naliala na zem tri kvapky. Potom sa vrátila k oltáru a celý proces zopakovala. V hľadisku sa znovu rozhostilo napäté ticho. Hermiona uprene zízala na krv rozliatu na oltári a takmer nedýchala. Ale napriek jej napnutej pozornosti si okamžik, keď krv zmizla , neuvedomila. Trvalo to tri dlhé sekundy než si uvedomila, že povrch oltára je opäť bez poškvrny. Viazač sa vzpriamil a zdvihol berlu. „Bohovia prijali tvoju obetu a potvrdili svoju účasť na obrade!“ zvolal a z hľadiska sa k nim vrátilo hromové zahučanie. „Bohovia sú prítomní, ale ešte stále nevieme, ktorý z nich udelí tomuto páru a vám všetkým svoje požehnanie. Bude to Danu? Bude to naša matka Zem a ďalšie tisícky rokov budeme požehnaní plodnosťou? Budú naše polia plné obilia, naše stodoly plné úrody, naše ohrady plné statku a naše domy plné mláďat? Alebo to bude Dór a my budeme odvážni, silní a nepremožiteľní? Budeme plodiť a či budeme vládnuť! Obe možnosti sú veľmi lákavé a preto musíte rozhodnúť vy dvaja,“ vyhlásil obracajúc sa na dvojicu, ktorá s pootvorenými ústami stála pred oltárom. V žiadnej knihe na svete nebolo zaznamenané, že tento obrad znamenal tak veľa. Nikto a nič ich neupozornilo na to, že budú rozhodovať o budúcnosti Zeme na tak dlho, pokiaľ sa neuskutoční ďalší obrad. A to ,Hermionin pohľad zaletel k hľadisku, kde sa tiesnili zástupcovia všetkých čarovných bytostí, to môže trvať pekných pár tisíc rokov. „Harry, posledný potomok starobylého a vznešeného rodu Derrai, ty dnes budeš zastupovať mužnosť, odvahu , silu a vládu. Ak v nastávajúcom boji zvíťazíš, požehná váš zväzok Boh Dór. Hermiona, ty si posledným potomkom piatich mocných rodov, ktoré sa stratili v priebehu tisícročí a ty dnes v tomto boji budeš zastupovať matku a plodnosť. Ak zvíťazíš ty, nasledujúce tisícročia budú bohaté a plodné vo všetkých smeroch a vášmu zväzku a celej Zemi udelí svoje plné požehnanie Bohyňa Danu. Noc sa rýchle kráti a preto je čas pripraviť sa na boj.“
Opäť sa dianie priblížilo k scenáru, ktorý sa v predchádzajúcich dňoch naučili a tak sa so srdcami búšiacimi vzrušením postavili proti sebe na značky, ktoré sa rozžiarili na mramore, obradne sa uklonili a čakali na znamenie. Viazač mávol berlou a ochranná bariéra medzi hľadiskom a stredom amfiteátra znovu vzplanula
„Nezabudnite,“ pripomínal viazač, „nesmiete spôsobiť súperovi smrteľné zranenie, inak je dovolené používať čokoľvek, čo vás napadne.“
Harry pri týchto slovách takmer skolaboval, ale Hermiona naopak o pár centimetrov podrástla a na perách jej rozkvitol spokojný úsmev. Keď ho Harry uvidel, zaškrípal zubami a v očiach mu vzplanulo odhodlanie. Nemal v úmysle prehrať!
Amfiteáter stíchol očakávaním. Ploché schodisko, na ktorom sa tiesnili čarovné bytosti šumelo stovkami hlasov priškrtenými napätím. Nad posledným stupňom sa za priesvitným silovým poľom vypínalo pokračovanie amfiteátra , o ktorom Harry a Hermiona nemali ani potuchy. Tam, v pohodlných kreslách, oblečení vo formálnych habitoch sedeli hlavy všetkých mocných čarodejníckych rodov sveta. Bolo ich povinnosťou dnes sem prísť a sledovať, akými cestami sa bude uberať ich svet v ďalších tisícročiach. Dnes sa o tom bude rozhodovať a rozhodne sa o tom prostredníctvom dvom mladých ľudí, ktorý sa práve pripravovali na boj.
Sírius sedel priamo oproti oltáru a hoci sa na jeho tvári nepohol ani jediný sval, oči mu plápolali obavou a zdesením. Strach o bezpečnosť oboch bojovníkov, uvedomenie si ďalších častí obradu, ktoré budú prebiehať pred očami všetkých týchto ľudí, mu kradlo dych z pľúc.
„Musím priznať,“ zatiahol lenivo Lucius, ktorý sedel vedľa neho, „ že z budúcej manželky pána Pottera rastie nádherná čarodejnica. Dúfam, že po dnešnej noci bude práve tak krásna,“ doložil a na tenkých perách sa mu usadil zmyselný úškrnok.
„Áno, ja tiež dúfam,“ odvrkol Sírius studeným, nezúčastneným hlasom nespúšťajúc oči z odhalenej postavy svojej manželky. Bola taká krásna, až sa mu tajil dych. Neodvažoval sa pozrieť bokom, pretože potom by musel všetkých tých mužov, ktorý teraz slintali pri tom pohľade ako dementi, preklínať do budúceho tisícročia. A tak tam teraz sedel, potajomky zatínal päste a prosil kohokoľvek z Bohov, ktorý bol ochotný počúvať, aby ušetril tých, ktorých miloval celým svojim srdcom. V zamyslení takmer prehliadol, ako viazač spustil berlu a vykríkol:
„Boj!“
Komentáře
Přehled komentářů
mě bylo hend jasné, že sis pro nás (i pro ně) připravila nějakou specialitku ;-)
se zvířátky a tvory bych se ještě vyrovnala, ale co ti lidi? Třeba Lucius, ten by tam ani nemusel být, ne? A Herry ji tam bude muset to - však víš - přede všema, aby potvrdil své vítezství? Ech, chudák, se mu nedivím, že mu bylo zle . mně by bylo taky ;-)
těším se moc na další část
jéžiši
(Lily, 7. 11. 2010 22:40)fuj, to na ně jako čučíí?? brrr jestli spolu budou pak muset něco vyvádět a budou na ně koukat ty lidi budu asi zvracet... bléé, hele jestli je tam Lucius je tam i Dumbledore? jen mě to zajímá..
Super :-)
(Trili, 5. 11. 2010 19:06)Díky za kapitolu, něčekala jsem ji tak rychle, ale je špičková :-)
:)))
(nadin, 5. 11. 2010 18:53)
Chudák Hermiona! No hotová Xena bojovníčka! A Harrymu skutočne narástli svaly? Zaujímavé!
Popísala si to všetko tak jasne, že som to mala priam ako film.
Ďakujem!!!
já to tušila
(soraki, 8. 11. 2010 9:54)