18. Neskoré popoludnie
18. Neskoré popoludnie
Bolo už neskoré popoludnie, keď sa v skrytom kúte záhrady za rodinným domom Grangerovcov odrazu objavili tri postavy. Dievča stojace medzi dvomi mužmi sa niekoľko sekúnd omámene obzeralo okolo seba, ale potom sa vyvlieklo z ich rúk a rozbehlo sa cez čerstvo pokosený trávnik k zadnému vchodu domu.
„Nechápem, prečo musia všetky spôsoby magického cestovania spôsobovať človeku žalúdočnú nevoľnosť,“ šomrala nahnevane a otvorila dvere. Obaja muži ju pomaly nasledovali. Dvere otvorené s príliš veľkým dôrazom udreli o stenu a zvuky ozývajúce sa z domu sa niekoľko okamžikov ostražito stíchli. „Mami! Otec! Kde ste?“ kričala kráčajúc strmo chodbou a nakúkala do miestností, ktoré míňala.
„Kto je tam?“ otcov hlas sa ozýval zo suterénu a dupanie jeho nôh na drevenom schodisku sa rýchle približovalo.
„Hermiona? Čo tu robíš? Prečo nie si v škole? Stalo sa niečo?“ jej matka, ktorá sa vyrútila z kuchyne ju obalila rukami, pritisla si ju k sebe a vzápätí sa zamračila. „Čo sa stalo? Ako to vyzeráš?“ odtiahla sa prezerajúc si dcéru skúmavým pohľadom.
„Hermiona?“ v otcovom hlase zaznela panika. Vybehol hore celý udýchaný, ale na poslednom schode sa zastavil ostražito hľadiac na dvoch cudzích , nebezpečne vyzerajúcich mužov v cudzokrajnom odeve. „Kto ste? Čo tu robíte?“ vyštekol a zamračene cúvol kryjúc telom obe ženy. Hermiona sa obzrela, vytiahla sa z náručia matky a položila ruku na otcove rameno.
„Klud , ocko, to je moja ochranka,“ ukázala na mužov a znovu sa obrátila k matke. Obaja rodičia na ňu civeli s ovisnutou sánkou.
„Čo...čo sú? Načo potrebuješ ochranku? A ako to vyzeráš?“ Emma Grangerová sa mračila a chrlila jednu otázku za druhou rýchlosťou guľometu nedávajúc dcére možnosť nejakú zodpovedať. Hermiona zdvihla prekvapene obočie a zažmurkala.
„Ach,“ vydýchla, pokrútila hlavou , vzala matku za ruku a viedla ju do obývacej izby, „to všetko sú moje darčeky k narodeninám. Som si istá, že si spomínate na závet markíza du Motier,“ vtlačila mamu do kresla a obrátila sa k otcovi. „Sírius nám povedal, že k nemu boli privesené nejaké manželské zmluvy, ktoré sa ťahali rodmi už cez tisícročia, ale nikto nespĺňal podmienky, ktoré obsahovali a tak sa posúvali stále ďalej a ďalej. A hádaj čo sa dnes ráno stalo,“ sarkazmus odkvapkávajúci z jej slov bol žieravejší než lúčavka kráľovská. „Ja som zvládla po toľkých stáročiach splniť všetky podmienky.“
„Všetky?“ hlesla pani Grangerová, mierne ozelenela a zosunula sa v kresle.
„Chceš nám tým oznámiť, že si napriek všetkým našim snahám v pätnástich rokoch vydatá?“ spýtal sa jej otec, ale matka ju nešetrne zdrapla za ruku a keď videla prsteň, prenikavo zavyla.
„Koľko?!“ Hermiona pozrela na matku, ktorá vyzerala, akoby z nej v sekunde vysali všetku krv a zaváhala. Pár sekúnd si žula peru a uvažovala, ako to povedať šetrne, ale potom odovzdane pokrčila plecami.
„Všetky!“
„Všetky!?“ zajačala znovu a oči jej takmer vypadli z jamiek. „Čo , pre Boha, budeš robiť s piatimi mužmi?“
„Dobrá otázka,“ zašomrala Hermiona a uškrnula sa, ale keď videla, ako sa matkine oči zalievajú slzami, sadla si k nej a objala ju. Jej otec zostal stáť s vypúlenými očami a vyzeral, akoby ho v tom okamžiku zasiahol blesk.
„Ja...ja...myslím...my...myslím, že potrebujem,“ šomral , jeho nevidiaci pohľad blúdil naprázdno po izbe a šmátral po vreckách, „potrebujem kľúč.“ Obe ženy na neho pozreli s údivom.
„Kľúč?“ spýtala sa Hermiona nedôverčivo zdvíhajúc hlavu. „Aký kľúč?“
„Kľúč od pancierovej skrine,“ pokračoval v šomraní , mračil sa a škrípal zubami.
„Načo sú ti...,“ nechápavý pohľad v nasledujúcej sekunde nahradilo poznanie. Hermiona zažmurkala a krátko, trhano sa uchichtla. Vzápätí sa ticho rozosmiala a celé jej telo sa otriasalo nehlučným smiechom. „Samozrejme,“ prikývla a oči sa jej rozsvietili veselosťou, „aj čarodejníka je možné zastreliť, ale buď taký dobrý otec, nevraždi mojich manželov. V tejto situácii sa ocitli celkom nevinne a sú takými istými obeťami, ako som aj ja. Krvná mágia nikomu z nás nedáva na výber a ak nechceme, aby vymreli celé rody, musíme sa chtiac nechtiac podriadiť. Veľmi by som ocenila zníženie počtu mojich manželov, ale muselo by to byť zákonnými prostriedkami. Ver mi, že v Azkabane by sa ti nepáčilo.“
„Ale...to nie je fér,“ zastonala pani Grangerová, vymotala sa z dcérinho objatia , kúsok sa od nej odtiahla a znovu si ju pozorne prezrela. Prešla prstami po hustých vlasoch, preskúmala záväzné tetovanie a bezmocne si povzdychla. „Tak, kto je to, kedy ich uvidíme?“ natiahla sa, vzala rozčúleného manžela za ruku a násilím ho stiahla do vedľajšieho kresla. Hermiona sa posadila oproti nim a trochu zlomyseľne sa uškierala.
„Je to obrovská náhoda, ale dvoch z nich už poznáte. Jedného osobne a druhého z môjho rozprávania,“ začala hovoriť, ale otcove prudké myknutie ju prerušilo. Tvár sa mu skrivila v grimase odporu a zúrivého hnevu.
„Dúfam, že to nie je ten nechutný chlapec, ktorý ťa celé tri roky sústavne urážal a ponižoval. Tak to by som naozaj tú pušku musel vytiahnuť!“ vyhrážal sa zvyšujúc neustále hlas.
„Ach nie, to nie je Malfoy,“ krútila Hermiona so smiechom hlavou, ale otec sa ďalej mračil.
„Ja nehovorím o tom hlupákovi zo Slizolinu, ja hovorím o tom malom ryšavom , lenivom a žiarlivom hovne, ktoré si tri roky nazývala najlepším priateľom!“ burácal brontový v tvári. Obe ženy na neho vytreštili oči a na chvíľku onemeli. Vzápätí sa Hermiona urazene nafúkla a hoci si o Ronovi často myslela presne to isté, odmietala to pred rodičmi takto otvorene priznať.
„Nie, nie je to Ron, našťastie nie. On mal nedávno nehodu, napil sa omylom elixíru lásky, ktorý jeho sestra namiešala do Harryho džúsu. Museli ho dať do umelého spánku, lebo sa s ňou chcel nasilu oženiť,“ vysvetľovala a ticho sa pri tom pochechtávala.
„Dobre, tak kto je to teda?“ Pozrela na matku, ktorá na ňu uprene hľadela a mykla plecom .
„Harry!“
„Ale, veď má len štrnásť rokov! Je to dieťa! Ach, Bože!“ zalomila rukami a očami ako taniere civela na dcéru. „A ten druhý?“ otázka zaznela opatrne, akoby ani nechcela vedieť odpoveď. „Je to...je to...?“ Hermiona sa už nedokázala na jej trápenie pozerať.
„Sírius!“ vyhŕkla rýchle a zamračila sa, keď jej otec vyskočil z kresla a tváril sa zúrilo.
„Sírius? Je pre teba príliš starý! Myslel som, že je náš priateľ! Ako mohol?“ kričal, ale ona len krútila hlavou.
„Otec , nekrič!“ upozornila ho ticho a povzdychla si. „Krikom to nevyriešiš a Sírius nemal na výber. Nikto z nás nemal na výber. Markíz du Motier mi to vysvetlil veľmi podrobne. Bola to naozaj obrovská zhoda okolností v živote nás všetkých, ktorá viedla k tomuto zoradeniu. Napríklad môj dnešný ženích sa mal zajtra ženiť s úplne iným dievčaťom. Keby sa oženil o dva dni skôr, mohla som mať o jedného manžela menej a zmluva by sa automaticky posunula k ďalšej generácii.“
„Ale ...,“ teraz sa obaja rodičia na ňu pozerali nechápavo, „markíz du Motier je už dávno mŕtvi, ako ti mohol čokoľvek vysvetľovať?“
„Odkázal mi pomerne veľký majetok a zámok na pobreží Stredozemného mora, ako moje osobné sídlo. Tam je aj jeho čarodejnícky portrét. Hovorila som vám, že obrazy v Rokforte sa pohybujú a rozprávajú, však?“
„Počkaj,“ pani Grangerová sa v kresle vzpriamila a zmrštila sústredene obočie, „tvoj dnešný ženích? Myslela som, že si už vydatá...,“ uprela pohľad k dcérinej ľavej ruke a potom nechápavo pokrčila plecami.
„Som,“ potvrdila Hermiona pokojne, „ ale magické zmluvy vyžadujú ešte aj konkrétne magické viazanie s každým manželom zvlášť. No a keďže sa Kumar mal zajtra tak ako tak ženiť a všetko už je pripravené rozhodol sa, že len vymení nevestu. Ak ho dovtedy jeho bývalý budúci svokor nenechá zavraždiť,“ povzdychla si a vstala. „Je skutočne veľa hodín a v Karakole je ešte o šesť hodín viac než tu. Ak sa chcete svadby zúčastniť, mali by ste sa zbaliť a zavolať Samuelovi, aby vás na pár dní zastúpil v ordinácii. O pol hodiny musíme odísť,“ vyhlásila, vstala a kráčala k schodisku vedúcemu na poschodie. Jej rodičia zostali nehybne sedieť a sledovali ju pohľadom, až kým im nezmizla z očí. Potom sa pozreli na seba.
„Zbalím nás,“ hlesla pani Grangerová takmer nečujne a postavila sa.
„Fajn,“ obočie pána Grangera sa zmŕštilo do jednej linky, „ vybavím zastupovanie,“ natiahol sa k telefónu, ktorý ležal na stolíku a začal hľadať v adresári. O chvíľu už pokojným, takmer nezúčastneným hlasom hovoril so svojim starým priateľom sledujúc, ako jeho manželka poletuje po dome. Keď sa objavila pri zábradlí vlečúc obrovský kufor, ktorý praskal vo švíkoch, zložil a pokrútil hlavou. „Načo ti to všetko bude?“ nechápavo krútil hlavou , vybehol hore a nakukol do pootvorených dverí Hermioninej izby. „Sme zbalení,“ oznámil a povzbudivo sa na dcéru usmial. „Ako sa tam dostaneme?“
„Prenášadlom,“ odpovedala mu ponad plece, vstala spoza stola , zdvihla malú tašku, ktorá stála vedľa stoličky a vyšla z izby. Pri pohľade na kufor pri matkiných nohách sa uškrnula , vytiahla prútik a krátkym švihnutím ho zmŕštila do veľkosti zápalkovej škatuľky. „Môžeme ísť?“ spýtala sa zdvíhajúc ho zo zeme a otvorila tašku. Vytiahla hrubú, ozdobnú šnúru z červeného hodvábu a postavila sa do stredu obývacej izby.
„Nemali by sme pozamykať?“ spýtal sa jej neisto otec schádzajúc dolu schodiskom, ale ona len odmietavo kývla rukou a pozrela na jedného z ochrankárov, ktorí z nej nespúšťali oči. Muž bez slova vytiahol prútik a mávol ním v širokom oblúku.
„Clustra vadimonium!“ štekol , biely blesk obehol dom a rýchlo zanikol v zámku dverí hlavného vchodu. „Stačí sa toho dotknúť jedným prstom,“ vysvetlila ,rozmotala šnúru a pred tým, než prenášadlo aktivovala počkala, kým ju každý nedržal aspoň jednou rukou.
Bolo už neskoré popoludnie, keď sa v skrytom, tienistom kúte malého parčíka, ktorý sa zhodou okolností a osudu uchoval na konci slepej ulice neďaleko Grimmauldovho námestia, objavil vysoký muž s veľkým batohom prehodeným cez plece. Ukradomky sa okolo seba poobzeral, nadhodil si remeň batohu na pleci a strmým, rozhodným krokom kráčal krížom cez park a úzku uličku vedúcu k námestiu. Nevenoval žiadnu pozornosť deťom hrajúcim sa na chodníkoch, nevšímavo sa prepletal pomedzi chaoticky zaparkované autá a veľké kusy omietky opadanej zo stien dávno neopravovaných domov. Okolo betónového plácku , na ktorom stálo päť veľkých kontajnerov pretekajúcich odpadkami ešte zrýchlil krok a znechutene pokrčil nos, keď ho ovanul zápach rozkladajúcich sa smetí. Otriasol sa a s úľavou vykročil z tieňa na slnkom zaliate námestie. Toto bol vždy tichý kút a za tie roky čo tu nebol sa toho veľa nezmenilo. Len prasklín v dláždení bolo viac a malá fontánka, ktorá stála uprostred, úplne zarástla vegetáciou. Preletel pohľadom po radovej zástavbe a zamieril k domu, ktorý celý svoj život nenávidel viac, než čokoľvek iné. Ale teraz, keď pred ním stál, musel byť k sebe úprimný. Bolo by detinské viniť budovu za to, že jeho život v nej bol peklo. V skutočnosti, mimo tých pár rokov, ktoré strávil s Jamesom a jeho rodinou , celý jeho život bol peklo. To sa teraz musí zmeniť. Nie, naozaj nemal rád zodpovednosť, ale nemal na výber. Bol najvyšší čas dospieť. S povzdychom vystúpil tých pár schodov , ktoré viedli k dverám hlavného vchodu. Čierna farba na nich bola na mnohých miestach odrená a doškriabaná. Zamračil sa na strieborné klopadlo v tvare hada, vytiahol prútik a nenápadne ním poklopal na dvere.
„Otvor sa pre dediča rodu,“ vyslovil jasne a vzápätí počul množstvo hlasných kovových šťuknutí a hrkot reťaze. Dvere sa s vrzgotom otvorili a jasné denné svetlo dopadlo prvý raz po mnohých rokoch do temnej diery, ktorá reprezentovala jeho detstvo. Stisol pevnejšie prútik v ruke a pomaly vstúpil do predsiene, ktorá tonula v takmer nepreniknuteľnej tme. Neprešiel ani dva kroky, keď o niečo zakopol a takmer spadol. Len s námahou, mávajúc rukami ako veterný mlyn, udržal rovnováhu a kľajúc švihol znovu prútikom.
„Lumos!“ Svetlo vytlačilo na kúsku tmu do rohov, ale zápach prachu, vlhkosti a hniloby sa mu tlačil do nozdier a šteklil ho v hrdle. Pozrel na roztrhaný koberec pod nohami, preletel pohľadom steny, na ktorých povievali franforce kedysi honosných tapiet a nakoniec na vysušenú troliu nohu váľajúcu sa neďaleko a zamračil sa. „Ak celý dom vyzerá takto, možno by bolo rozumnejšie ho strhnúť a postaviť tu niečo nové. Malo by to jednu neodškriepiteľnú výhodu,“ šomral si popod nos kráčajúc k schodisku, „aspoň by to nebolo zaťažené spomienkami.“
„Kto je tu? Čo tu robíte?“ moľami prežrané zamatové závesy okolo ktorých práve prechádzal sa rozleteli a Sírius s očami ako taniere odrazu stál tvárou v tvár portrétu svojej matky v životnej veľkosti. Stará, vráskavá žena oblečená v čiernych šatách s čiernym čepcom na hlave pri pohľade na neho zbledla a niekoľko sekúnd na neho uprene civela s vyvalenými očami. „Ty?! Čo robíš v tomto dome? Povedala som ti, aby si sa sem už nikdy nevracal! Nepatríš sem! Si hnusný zradca, hanba mojej krvi!“ jej hlas sa postupne zosilňoval a posledné slová na neho revala z plných pľúc až jej sliny odletovali od úst.
„Silencio!“ švihnutie prútika a náraz jasného svetelného lúča do plátna obrazu , ktorý sa po ňom rozlial, prinútil ženu na portréte zdesene zaspätkovať.„Matka!“ Síriusova tvár bola brunátna hnevom, ale jeho hlas bol tichý a plný jedu. „Toto je teraz môj dom a ak sa ešte raz na mňa, alebo na kohokoľvek kto ma navštívi oboríš podobným spôsobom, rozrežem tento obraz na veľmi malé kúsky, ktoré spálim na popol. Rozumela si mi dobre?“
„Nemôžeš! Ty nemôžeš byť dedičom! Bol si vylúčený z rodiny! Ja sama som spálila tvoje meno na rodokmeni!“ jačala žena, ale podstatne tichšie. Čary na obraze museli byť veľmi silné, ak ju ani ,Silencio´ nedokázalo úplne umlčať.
„Ach!“ trpký , ale zlý úškľabok liezol po jeho perách. Pohŕdavo mávol rukou, akoby odháňal dotieravý hmyz a pohľadom preletel po vyschnutej postave v čiernych šatách. „Aké symbolické, ale prázdne gesto,“ zarehotal sa. „Môžeš sa aj celá nafarbiť na čierno, nikdy nebudeš Black! Ty si sa len vydala za Blacka ,ale hlavou rodiny bol on a nie ty! A otec to neurobil! Nevydedil ma a ani ma nevyčiarkol z rodu, hoci si to od neho chcela,“ otočil sa obrazu chrbtom a pevnejšie zovrel prútik. „Kreacher!“ zvolal nahlas a mykol sa pri hlasitom tresku, ktorý zaznel vedľa jeho pravej ruky. Domáci škriatok rodiny Blackov vyvaľoval na neho vodnaté oči a nervózne žmolil okraj špinavej kuchynskej utierky, ktorú mal ovinutú okolo bokov.
„Pán sa znovu vrátil?“ zakvíkal a pohľadom prehľadával tmavé kúty, akoby niečo hľadal.
„Samozrejme,“ odvrkol a prezerajúc si špinavé steny hnevlivo sa zamračil. „Môžeš mi povedať, prečo je tento dom také hnojisko? Čo si tu ,pre Merlina, celé tie roky robil?“
„Kreacher slúžil verne! Kreacher je dobrý škriatok ! Kreacher urobil všetko, čo pani prikázala!“ jačal a otriasol sa ako ratlík, keď sa pri poryve vetra vchodové dvere viac otvorili a predsieň zaliali jasné slnečné lúče. Sírius stál uprostred svetlého obdĺžnika, jazdil pohľadom okolo seba a úporne premýšľal, ako čo najskôr vyčistiť tento ,Augiášov chliev´. Jeho pohľad sa nevdojak zastavil na hromade neidentifikovateľného odpadu, ktorý sa hromadil v kúte a nenápadne sa presúval z osvetleného miesta do temnejšej časti podlahy. Vtom okamžiku si uvedomil, že úloha je nad jeho sily. Nutne potreboval pomoc a vedel, kde ju nájde.
„Kreacher,“ oslovil škriatka, ktorý sa neprestával triasť a túlil sa k nohám obrazu, „nájdeš preatora Hastu a oznámiš mu, že si prajem kúpiť pre svoju rodinu troch plne vycvičených škriatkov. Jeden kuchár a dvaja komorníci. Zjednáš dobrú cenu a dodáš do banky môj platobný príkaz,“ pohrabal sa v batohu, ktorý mu ležal pri nohách, vytiahol kúsok pergamenu, písacie potreby a hryzúc koniec brka napísal niekoľko riadkov. Starostlivo pergamen zložil, zapečatil a vložil do trasľavej ruky starého škriatka. Kreacher zovrel prsty, zažmurkal , bez slova sa uklonil a zmizol.
Bolo už neskoré popoludnie, keď sa v nepoužívanej učebni ozvalo zasvišťanie a do hrubej vrstvi prachu ležiacej na dlážke dopadol chlapec oblečený v školskom habite, ktorý niesol odznaky chrabromilu. Prach sa nárazom jeho topánok o dlážku zvíril a prinútil ho niekoľkokrát kýchnuť. Harry, vyčerpaný dlhým, stresujúcim dňom klesol do jedného z dvoch kresiel, ktoré ráno vyčarila Hermiona a unavene si rukami trel tvár. Prstami oboch rúk si vošiel do vlasov, nedbanlivo si ich prehrabol, zašmátral pod kreslom a vytiahol tašku, ktorú tam ráno zabudol. S tichým stonom si ju položil na kolená, s povzdychom sa poobzeral ešte raz po temnejúcej učebni, prehodil si remeň cez plece, vstal a úporne premýšľajúc, ako vysvetlí ich celodennú neprítomnosť, vyšiel na chodbu a zamieril k pracovni profesorky McGonagallovej. Neprešiel ani desať krokov, keď sa za ním ozval výkrik.
„Harry! Harry, počkaj!“
Komentáře
Přehled komentářů
Soraki mi vzala slová! Rovnako ma pobavila oteckova snaha vyriešiť veci radikálne. (Pán Granger má v tej pancierovej skrini buď brokovnicu, alebo vzduchovku :)) ) Aj keď Sirius zotrel svoju matinku : Môžeš sa aj celá nafarbiť na čierno, nikdy nebudeš Black!
A kto reval na Harryho? Snáď nám to onedlho perzradíš...
Skvelé, vtipné, úžasné!!!
boží
(Trili, 5. 9. 2010 16:11)
teda ta kapitola je fakt boží :-)
moc se mi to všechno líbí :-)
Sirael, ty se překonáváš!
(soraki, 5. 9. 2010 8:04)
Nebo alespoň překonáváš moje očekávání! Já se tak hrozně moc těším na pokračování! Kupodivu to Hermioniny rodiče vzali celkem v klidu, i když taťulda s tím měl menší obtíže :-D, co má v trezoru? Samopal? Revolver? Kalašnikova?:-D a Sirius konečně doma, no s matkou si to vyříkal hned, to je dobře - a perfektně si vysvětlila dědice rodu a tak. A kdo nám to volá na Harryho? Že by Ginny? Merline, nesnáším ji - nejenom v knihách a filmech, ale i v FF.
Díky moc za skvělo kapitolu a těším se na další ;-)
Sirael,
(nadin, 7. 9. 2010 20:43)