Jdi na obsah Jdi na menu
 


16. Rozsudok

8. 8. 2010

 

16. Rozsudok

 

Rokfort, Chrabromilská veža, dievčenská spálňa, 19. September, 6.30

 

 

 Odkiaľsi z nekonečnej diaľky k nej doliehalo rytmické zvonenie. Obalená v hustej, teplej tme sa s počiatku odmietala pohnúť, ale zvonenie bolo stále naliehavejšie. Pomaly a neochotne sa vytiahla z upokojujúcej hlbiny a dovolila zmyslom prevziať vedenie. Natiahla ruku a šmátrajúc po nočnom stolíku, zastavila budík.

,Musím vstať,´ Hermiona si povzdychla a potvorila oči. Prevrátila sa, hrabla po prikrývke, ale jej prsty  namiesto na mäkkú tkaninu narazili na tvrdý pergamen. Zvraštila obočie a zažmurkala prekvapením. Nahmatala  tvrdú rolu pergamenu, zdvihla si ju k tvári a v okamžiku, keď jej pohľad padol na stmavnuté okraje a ťažkú zlatú pečať, všetko si pripomenula . Bolo to, akoby do nej narazil Rokfortský rýchlik a  na pár sekúnd jej to vyrazilo dych. Trhano, takmer vzlykajúc sa nadýchla a posadila sa. ,Spamätaj sa!´ karhala sama seba a s tvárou zvraštenou v odhodlanej grimase sa pozorne  rozhliadla. Pohľadom preletela zatiahnuté závesy, posteľ s pokrčenou prikrývkou a zvitky pergamenu rozhodené okolo. Natiahla ruku k najbližšiemu z nich a v lúčoch slnka predierajúcich sa závesmi zachytila odlesk prsteňa na prste a žiarivé farby tetovania na ľavom  zápästí. Pritiahla si ruku bližšie k očiam a niekoľko sekúnd všetko veľmi pozorne skúmala. Prekvapene zažmurkala, jej pohľad preskočil k pergamenom a znovu k ruke a opäť nazad k pergamenom. Nespúšťajúc z nich oči hrabla po zápisníku  a nalistovala poslednú stranu.  Len s námahou sa odtrhla od zvitkov a spustila pohľad dolu.  V záhlaví strany sa skvel hrubý , červený nadpis: ,Možnosť číslo 6 –Najhoršie, čo sa môže stať!´ Prečítala nadpis a v tom okamžiku nenávidela mágiu celou svojou bytosťou.

„Prečo!“ zastenala, pustila zápisník a obidvomi rukami si vošla do vlasov. To nebola otázka, to bol výkrik hnevu , bolesti a frustrácie . „Prečo ja!“ kňučala a pevne stískala viečka v nádeji, že to všetko niekam zmizne. Chvíľu sedela skrútená v plodovej pozícii, so zvraštenou tvárou a trhano dýchala, ale potom jej racionálna povaha konečne znovu prevzala velenie. Dýchanie sa spomalilo a opäť  dokázala logicky myslieť.  „Nemrhaj emóciami na niečo, čo nemôžeš zmeniť“, zašomrala, prstami si prešla po vlasoch, aby ich aspoň trochu skrotila a zarazila sa. Niečo nebolo v poriadku. Jej prsty prešli cez divokú hrivu neobyčajne ľahko. Znovu pokusne zašla prstami do vlasov a zamračila sa. Keby nevedela lepšie, povedala by, že to nie sú jej vlasy. Namiesto posplietaných chuchvalcov nahmatala ťažké, klzké  pramienky. Okamžite do nich znovu hrabla a pritiahla si ich k tvári.

„Ach!“ z úst sa jej vydral ston a oči jej takmer vyliezli z jamiek. Zízala na krútiace sa prstence , žmolila ich medzi prstami  a neverila vlastným očiam. To neboli jej vlasy! To neboli tenké husté chuchvalce kučier, ktoré boli jej , achillovou pätou´ od prvého okamžiku jej vedomého života. Dokonca jej prvá spomienka  je o tom, ako sa jej matka pokúša učesať ju a ako sa ona zúfalo bráni akémukoľvek kontaktu s hrebeňom. Zamrkala a ako šípka vystrelila z postele a nedbajúc na studenú dlážku bežala do kúpeľne, kde bolo veľké, celotelové zrkadlo.  

  Teraz pred ním stála a civela na obraz neznámeho dievčaťa, ktoré na ňu vyvaľovalo oči zo striebornej plochy. To neboli len vlasy. To nebola ona! Teda dobre, bola a nebola. Priblížila sa k bližšie k zrkadlu, zažmurkala a prešla si prstami po líci. Pokožka na tvári bola pevná, hladká, akoby do zlatista opálená s ružovým nádychom. Črty tváre sa nezmenili, len tvár sa o niečo viac pretiahla a v očiach bolo oveľa viac zlatých škvrniek. Vlasy boli stále kučeravé, ale už nevyzerali ako nezvládnuteľné hniezdo a boli oveľa svetlejšie so svetlými pramienkami tečúcimi pomedzi kučery. Prešla prstami po celej ich dĺžke a zamyslene žmoliac končeky jedného z prameňov, skenovala celú postavu. ,Ešte niečo sa zmenilo´, mračila sa  a znovu si prezrela obraz od hlavy až po päty. A vtedy jej to udrelo do očí. , Oblečenie! Všetko mi je malé a úzke! To znamená, že som narástla?´ Ešte raz vrhla pohľad na svoju zmenenú podobu, zmetene pokrčila plecami  a vrátila sa do izby. Znovu zaliezla do postele a povzdychla si.

„Dobre, to by som mohla brať ako tie pozitívne zmeny,“ zašomrala a pozbierala tuho zrolované zvitky pergamenov. „Teraz je na rade tá nepríjemnejšia časť,“ doložila, vytiahla zo zásuvky nočného stolíka nožnice a prestrihla prvú stuhu.

  O hodinu sedela už v spoločenskej miestnosti, hľadela pred seba na plamene tancujúce v krbe a zamyslene si  ohrýzala spodnú peru. Bolo už takmer osem hodín, čas zísť na raňajky a Harry tu ešte stále nebol. Mračiac sa uvažovala, či nemá pre neho zájsť, ale potom len pokrútila hlavou a zaborila sa hlbšie do kresla.

„Hermiona?“ ozval sa za ňou neistý hlas. S úsmevom sa k nemu otočila a vzápätí spýtavo pozdvihla obe obočia . Harry stál na vrchole schodiska k chlapčenským izbám a s poklesnutou čeľusťou na ňu  vyvaľoval oči ako taniere. Po niekoľkých sekundách sa s trhnutím prebral z tranzu a  zdvihol knihy, ktoré mu vypadli z rúk. Trochu nervózne sa poobzeral okolo seba a zbehol dolu schodiskom. Ale skôr, ako k nej pristúpil, ozvali sa dva prenikavé výkriky z dievčenského schodiska.

„Hermiona!? Čo sa to stalo? Wow! Vyzeráš výborne! Čo si urobila s vlasmi? Mala si na sebe kúzlo?“ obe jej spolubývajúce, ktorým sa celé ráno úspešne vyhýbala,  ju zasypávali otázkami a ona len trpiteľsky prevracala oči. Ale tá posledná otázka ju predsa len zaujala. ,Mohlo by to tak byť,´ pomyslela si, pozrela na dievčatá, ktoré ju neprestávali obskakovať ,  pokrčila plecami , usmiala sa a vstala.

„Wooow!“ Harrymu takmer vypadli oči, keď ich dvíhal hore k jej tvári. „Ty si narástla,“ skonštatoval takmer urazene a zamračil sa.

„Áno, aj...,“ pripustila krčiac ramenami, „ dnes sú moje pätnáste narodeniny,“ usmiala sa vysvetľujúco ku všetkým v spoločenskej miestnosti, ktorí na ňu civeli s otvorenými ústami. „Večer som išla spať ešte normálna a ráno som sa zobudila už takto,“ širokým gestom ukázala na seba a povzdychla si.

„Všetko najlepšie k narodeninám!“ Lavender a Parvati ju zovreli v búrlivom objatí a potom išla z rúk do rúk, až sa jej z toho točila hlava. Trochu omámená skončila tvárou tvár Harrymu, ktorý na ňu pozeral s krivým úsmevom na perách a prezeral si ju ako preparát pod mikroskopom s veľkým otáznikom v očiach.

„Ideme raňajkovať? Včera som toho veľa na večeru nezjedla a musím sa priznať, že som dosť hladná.“ Spýtala sa pokusne a zdvihla z kresla tašku s knihami.

„Si myslím,“ zašomral a pokrútil hlavou, „jeden vyhladne, keď za noc vyrastie pätnásť centimetrov,“ frflal špúliac ústa.

„Nežiarli,“ plesla ho zľahka po pleci a tlačila ho von cez otvorený vchod, „za dva roky ma znovu o hlavu prerastieš. Veď vieš, že chlapci rastú najviac medzi pätnástym  a osemnástym rokom,“ tvrdila pokojne a snažila sa nevšímať si udivené pohľady, ktoré ich sprevádzali.  

„Tak, čo sa ešte stalo v noci?“ spýtal sa Harry po chvíli a zvedavo k nej vzhliadol, trúc si nervózne ruku obalenú veľkou vreckovkou. Hermiona prevrátila oči a povzdychla si.

„Pamätáš, ako sme preberali tie možnosti?“ zavrčala a škaredo zazrela na portrét, ktorý ich celkom očividne špehoval.

„Uhmm! Spomínam si,“ prikývol Harry a  podozrievavo sa poobzeral. Pred nimi bol kúsok chodby bez portrétov, ale vo výklenkoch stáli dve hrdzavé brnenia. Nahnevane sa zamračil. ,V tejto škole sa naozaj nedá takmer nikde hovoriť bez toho, aby človeka neodpočúvalo niekoľko párov uší,´ preletelo mu hlavou a vtom zbadal vo vedľajšej chodbe dvere do nepoužívanej učebne. „Poď!“ štekol, schytil Hermionu za zápästie a strhol ju do tmavého priechodu.

„Héj!“ zasyčala, ale nepokúšala sa vytrhnúť si ruku. „Kam ma to vlečieš?“

„Počkaj! Už sme tam,“ odpovedal obzerajúc sa cez plece a otvoril staré, zaprášené dvere. „Nehádaj sa,“ upozornil ju, „máme len pár minút a ani jeden z nás nechce, aby náš rozhovor niekto počul,“ hovoril a pozorne si  prezeral učebňu. „Žiadne portréty, busty, brnenia, ale aj tak, istota je guľomet..,“ zašomral a vytiahol prútik. „Umbratilis!“ švih prútika sprevádzal belasý blesk a okolo nich sa zatrblietala bublina súkromia. „Tak , čo sa ešte stalo?“ znovu sa k nej otočil a hľadel do veľkých hnedých očí so zlatými škvrnkami, ktoré mu tak veľmi pripomínali oči malej dračice.

„To najhoršie! Stalo sa to najhoršie, čo sa mohlo stať,“ zúfalo vykríkla Hermiona,  oči sa jej znovu zaliali slzami  a otrčila k nemu ľavú ruku. Rukáv sa jej pri tom vyhrnul a odhalil tetovanie. Harry omámene hľadel na prsteň lesknúci sa na jej ruke, potom preskočil pohľadom na tetovanie , všetka krv z tváre mu odtiekla a mierne sa zapotácal. Hermiona  ho okamžite chytila za plece a v panike sa poobzerala okolo seba. Všetky lavice a stoličky v miestnosti boli obalené v hrubej vrstve prachu. Pustila tašku , vytiahla prútik , švihla  ním nad špinavou  dlážkou a pretransformovala prach , ktorý ju pokrýval do dvoch pohodlných kresiel. Harry sa s úľavou spustil do jedného z nich , ešte stále biely ako stena zdvihol ruku omotanú vreckovkou a trasúcimi sa prstami začal rozmotávať uzol. Hermionine oči sa rozšírili a okamžite zabudla na udalosti skorého rána. Jej priateľ bol zranený a to malo v jej očiach absolútnu prioritu. „Ty si sa zranil? Prečo si mi nič nepovedal? Poď! Musíme okamžite ísť na ošetrovňu!“ vykríkla,  pokúsila sa vstať z kresla, ale Harry ju rozhodným pohybom vtlačil späť.

„Počkaj,“ zasýpal cez stiahnuté hrdlo, odkašľal si a konečne rozviazal pevne utiahnutý uzol na vreckovke, „to nie je zranenie.“ Hermiona sa zamračila, sklonila sa nižšie a doslova skenovala jeho ruku. Absencia krvi ma vreckovke a bolesti v jeho tvári ju trochu zarazila. Pozrela sa na neho a spýtavo zdvihla obočie.

„Čo je to teda? Prečo máš obviazanú ruku, ak si sa nezranil?“

„Aby som ukryl toto,“ povzdychol si Harry, odmotal vreckovku a zdvihol ruku hore. Hermiona ešte so spýtavým výrazom v tvári spustila pohľad , pozrela na jeho dlaň s niekoľkými novými mozoľmi od rúčky metly a oči jej takmer vyrazili z očných jamiek. Prerývano sa nadýchla, zažmurkala a ukazovákom sa dotkla prsteňa  z tmavého  červeného zlata, ktorý sa leskol na Harryho štvrtom prste. Tvorili ho dva pruhy zlata,  medzi ktorými sa vlnil had hltajúci svoj chvost. Na  zápästí, tesne pod  manžetou vystupovalo z kože niekoľko farebných liniek záväzného tetovania, ktoré  vytvárali zložitý, prepletený vzor. Hermionin pohľad putoval z Harryho prsteňa na ten jej a dva kúsky skladačky  náhle zapadli na svoje miesto. Zdvihla pohľad a pozrela do vydesených zelených očí .

 „Harry! Ach! Harry, je mi to ľúto,“ spustila obe ruky do lona a v zúfalstve privrela oči. „Je mi to naozaj ľúto.“

 

Londýn , nemocnica  u Sv. Munga, 19. September, 7.45

 

„Myslíte, že sa preberie?“ profesorka McGonagallová sa spýtavo pozrela na unaveného liečiteľa a oprela sa bokom o okraj postele. Albus Dumbledore tíško ležal v poduškách a namáhavo dýchal.

„Nevidím dôvod, prečo by nemal,“ liečiteľ pozrel zhnusene sa svoj krvou postriekaný plášť a v tichosti uvažoval, či má ešte dosť energie na očisťovacie kúzlo. Potom sa ale vzhľadom k námahe predchádzajúcej hodiny rozhodol, že to nestojí za to a znovu vzhliadol hore. „Rozdrvený nos sme napravili pomerne ľahko a rozbitá čeľusť je už tiež takmer v poriadku. Okrem toho mal zlomenú kľúčnu kosť, rozdrvené pravý ramenný kĺb a masívny otras mozgu. Mal obrovské šťastie, že do tej steny narazil najskôr ramenom a až potom tvárou. Keby nie, možno by sme teraz hovorili na inom mieste,“ mykol zľahka hlavou smerom ku koncu chodby, kde sa nachádzala márnica a profesorka McGonagallová mierne pobledla.

„Bude v poriadku?“ spýtala sa ticho a pohľadom skenovala doudierané telo ležiace v posteli. Bol to naozaj rušivý pohľad, vidieť Dumbledora takéhoto bezmocného. Okrem toho, keby ho tak dobre nepoznala, asi by ho nespoznala. Nielen pre podliatiny a opuchliny, ktoré pokrývali každý kúsok jeho tváre a hornej časti tela, ale hlavne pre absenciu jeho nádherných strieborných vlasov a brady. Liečitelia jej vysvetlili, že boli tak veľmi zamotané a spečené zaschnutou krvou, že bolo oveľa humánnejšie ich odstrániť, než čistiť.

„Iste!“ rozhodne prikývol liečiteľ a pousmial sa. „Niekoľko dní si u nás poleží, to je isté, ale celkom určite bude v poriadku.“ Z postele sa ozval nariekavý ston, liečiteľ rýchle prešiel k hrane postele a sklonil sa nad pacientom. Dumbledorove viečka sa zachveli .

„Č..čo,“ pokúšal sa hovoriť cez opuchnuté pery, ale profesorka McGonagallová ho okamžite prerušila.

„Ach! Albus!“ zvolala ticho a v očiach sa jej objavili slzy. „Thss! Ticho! Nepokúšaj sa hovoriť,“ hovorila rýchle a liečiteľ zatiaľ bežal niekoľko diagnostických kúziel ponad jeho telo. Spokojný s výsledkom vytiahol niekoľko liekoviek s elixírmi a s pomocou profesorky ich nalial Dumbledorovi do hrdla. 

„Pán profesor, som liečiteľ Bergin . Nachádzate sa v nemocnici u Sv. Munga,“ informoval ho skratkovite a otváral ďalšiu fľaštičku, „mali ste nehodu, ale podarilo sa  nám napraviť všetky zranenia, ktoré ste utrpeli. Stratili ste veľa krvi, preto tieto krv doplňujúce elixíry,“ vysvetľoval odkladajúc fľaštičku na podnos. „Tie predchádzajúce boli na dorastanie kostí, ktoré ste si pri nehode rozdrvili, museli sme ich odstrániť a radšej ich necháme narásť znovu. Problém je , že vo vašom veku už to ide pomaly,“ doložil s povzdychom, ale vzápätí sa znovu upokojujúco usmial. „Napriek nepriazňam, budete o pár dní celkom v poriadku.“

  Dumbledore mlčky pozoroval urečneného sivovlasého muža a pokúšal sa spomenúť si, čo sa vlastne stalo. Hlavou mu bežali útržky obrázkov, ale bolesť, ktorá v nepravidelných intervaloch mučila jeho mozog, mu bránila myslieť. Trpezlivo čakal pokiaľ Bergin odišiel a potom uprel spýtavý pohľad na profesorku McGonagallovú.

„Čo..sa...,“ s námahou pohyboval perami, ale našťastie Minerva pochopila otázku bez toho, aby ju musel dokončiť.

„Nehoda,“ vyhlásila a mračila sa a vzala ho za ruku, „Pomona nám povedala, že si vrhol kúzlo do kozuba, keď tam Poppy nešťastnou náhodou spadla a premiestnila sa neznámo kam. Žiaľ, hop-šup sieť sa presne v tom istom okamžiku zrútila a vlna mágie, ktorá tým vznikla odrazila tvoje kúzlo späť. Znásobené do teba narazilo a hodilo ťa do protiľahlej steny.“ Na chvíľku sa odmlčala a potom pokračovala so štipkou veselosti v oku. „Vieš, vždy som vedela, že máš tvrdú hlavu, ale že ňou môžeš urobiť dieru do hradného múru, to som nečakala.“ 

„Die..die...ru?“ Albusove oči sa rozšírili úžasom a aj keď to bolelo, nemohol si pomôcť.

„Veru,“ Minerva sa uchichtla popod nos a pomykala obočím, „fúkal si preč celú jednu stenu nemocničného krídla. Netušila som, že sa to dá urobiť hlavou,“ doložila s úsmevom, ale vzápätí zvážnela. „Budeš v poriadku Albus. Liečiteľ ma ubezpečil, že ťa odtiaľto o pár dní pustia. Ach! A aby som nezabudla, zastav sa potom u Ollivandera pre nový prútik. Z tvojho po tom náraze zostali len triesky.“  V okamžiku, keď dohovorila, Albus Dumbledore , ktorý sa už niekoľko sekúnd pokúšal s vytreštenými očami niečo povedať naprázdno otvárajúc  a zatvárajúc  ústa, sa náhle v posteli vztýčil a vzápätí v bezvedomí  klesol späť.

 

Londýn, Ministerstvo mágie, 1. Poschodie - Úrad ministra mágie , 19. September , 8.01

 

 

„Zatknite ich! Všetkých ich okamžite hoďte do Azkabanu!“ vrešťal Fudge zo všetkých síl, až mu chuchvalce slín odletovali od úst, ako besnému psovi. Skupina  aurorov stojacich pred jeho stolom sa im uhýbala , ale aj tak si už viacerí zamračene rukávmi utierali tváre . Minister sa horúčkovite sklonil nad stôl, zo zásuvky vytrhol list pergamenu a začal písať poznámku. „Zabavíte každé číslo Denného Proroka, ktoré uvidíte! Máte k dispozícii celé Oddelenie  pre úpravu pamäte. Chcem, aby každý  kto čítal toto vydanie bol ,Obliviate´! Rozumeli ste ma?“

„Rozumela som výborne, Cornélius a pretože ste podľa platného práva len minister Mágie a nie diktátor, nemáte právo vydávať podobné rozkazy,“ ozval sa od dverí studený hlas . Fudge obelel,  vydesene sa nadýchol a zahltiac sa množstvom slín, ktoré mal v ústach, začal sa dusiť.  Amélia Susan Bones, vedúca  Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva si ho niekoľko sekúnd pokojne prezerala a až keď začal modrať vytiahla prútik a krátko ním švihla. „Laxo!“ povedala takmer nedbanlivo a keď chuchvalec hustých slín vyletel z Fudgeho otvorených úst, so znechutením sa odvrátila.   Jej pohľad sa zastavil na auroroch v bojových uniformách a zamračila sa. Pomaly, akoby študovala doteraz neznámi druh chrobáka si ich prezerala od hlavy až po päty a stále viac sa mračila. „Čo má toto znamenať, páni?“ spýtala sa a z hlasu jej priamo odkvapkával hnev.

„Dostali sme rozkaz priamo od ministra,“ odpovedal jeden z nich a vyrovnal plecia, „ nemohli sme odmietnuť.“

„Auror Gripe,“ v očiach Madam Bonesovej sa nebezpečne zablyslo, „všetko čo Oddelenie aurorov robí, podlieha môjmu schváleniu. Vy nie ste súkromná armáda Cornéliusa Fudgeho, ministra alebo nie! Ak ste dostali od neho rozkaz, vašou povinnosťou bolo okamžite kontaktovať mňa, alebo niektorého z mojich zástupcov,“ ukázala na dvoch vysokých mužov, ktorí jej stáli po oboch bokoch.  „Nebudem tolerovať zneužívanie moci ministerskými zamestnancami v akejkoľvek podobe!“ vyhlásila rozhodne a opäť sa otočila k ministrovi, ktorý už prestal kašľať a teraz na ňu pozeral z hrôzou v očiach. „Zasadnutie Wizengamotu začne o päť minút,“ oznámila mu a s prižmúrenými očami sledovala, ako sa na jeho tvári striedajú rôzne  farby a grimasy, „myslím, že bude najefektívnejšie, ak teraz pôjdete so mnou. Ja a moji muži sme plne schopní vás v priestoroch ministerstva ochrániť pred akýmkoľvek vonkajším nebezpečenstvom.“ Mávla rukou k dverám a Fudgemu nezostalo nič iné, len sa podrobiť. Váhajúc a obzerajúc sa po kancelárii vyšiel spoza stola a nepevným krokom zamieril k dverám. „A vy páni,“ prehodila ponad plece, „by ste sa mali vrátiť na oddelenie. Je potrebné chrániť ministerstvo, lebo momentálne sa tu potuluje priveľa ľudí, ktorí by najradšej videli nášho milovaného a všetkými obdivovaného ministra, tu prítomného Cornéliusa Fudgeho,  zaveseného na jeho vlastných črevách pred  hlavnou  bránou,“ dokončila v okamžiku, keď Fudge , zelený ako jarná tráva, okolo nej prechádzal. Uškrnula sa, preletela ho pohŕdavým pohľadom a pokynula mužom , aby sa rozostúpili a nechali ho prejsť. Vzápätí kráčala za ním s hrdo vztýčenou hlavou.

  Zasadnutie Wizengamotu sa konalo vo veľkej súdnej sieni na desiatom poschodí . Uprostred siene sa od kruhového pódia dvíhali rady stupňov s kreslami, na ktorých už sedela väčšina členov rady. Veľmi živo sa medzi sebou rozprávali a takmer každý zvieral v rukách ranné číslo Denného Proroka. Stolička predsedu bola ešte stále prázdna, ale uprostred pódia sa motali dvaja aurori a pripravovali sedenie. 

  Fudge rýchlym, trhaným krokom vstúpil do miestnosti a rozhliadol sa po auditóriu. Poslední oneskorenci sa rýchle usádzali vo svojich kreslách, zdravili sa zo susedmi a so záujmom si prezerali kôl, ktorý aurori vztýčili dolu namiesto bezpečnostného kresla. Z vrcholu viseli čarovné reťaze , leskli sa so svite sviečok a jemne cinkali nedočkavosťou.

  Rýchle sa presunul k svojmu kreslu, s nádejou sa pozrel na Dolores, ktorá v tmavo fialovom habite a veľkým W na hrudi vyzerala ešte rozkysnutejšia než obyčajne a spustil sa doň. Madam Bonesová s údivom pozrela na prázdne zlaté kreslo a naklonila sa k jednému zo svojich zástupcov. Ten okamžite vstal a náhlivo vyšiel zo siene. O niekoľko sekúnd sa vrátil a na tvári mal ustaraný, zachmúrený výraz. Sadol si do svojho kresla, naklonil sa k šéfke a niečo jej vzrušene vysvetľoval. Madam Bonesová sa zamračila, stisla pevne hranatú čeľusť a vstala. Tvrdým, rozhodným krokom pristúpila k zlatému kreslu, postavila sa pred okrúhly pult, zdvihla sudcovské kladivko a udrela naň. Ozval sa jasný, dunivý zvuk, ktorý naplnil každý štvorcový milimeter priestoru. Čarovné reťaze na stĺpe uprostred pódia zacvendžali hlasnejšie, akoby sa už nevedeli dočkať, kedy sa konečne ovinú okolo páchateľa. Fudge prekvapene zdvihol hlavu , vytreštil na ňu oči a začal sa triasť ako osika.

„Vážení členovia Wizengamotu,“ začala zvučným , pokojným hlasom Madam Bonesová a s mierne vystrčenou čeľusťou sa poobzerala po stíchnutých sudcoch, „práve mi bolo oznámené, že šéf Wizengamotu, riaditeľ Rokfortu Albus Dumbledore utrpel dnes skoro ráno vážny úraz, ktorý ho na niekoľko dní pripúta na lôžko v nemocnici u Sv. Munga. Dnes sa teda nemôže tohto zasadnutia zúčastniť a preto podľa protokolu Wizengamotu z roku 1254 budem dnes predsedať tomuto súdu.“ S tvárou ako vytesanou z kremeňa si sadla do zlatého kresla a kývla na svojich zástupcov.

  Gordon  Durrel s vážnym, formálnym úklonom vstal a presunul sa do kresla žalobcu. Devon Solnes, vysoký, zavalitý blondín s rukami ako lopaty a nevinnými belasými očami, ktoré práve teraz svietili ako kúsky ľadu sa s ľahkým krokom dravej šelmy presunul do kresla obhajcu a pokynul aurorom stojacim pri dverách.

  Všetky pohľady sa presunuli k starým, vŕzgajúcim dverám, ktoré sa teraz trhnutím otvorili a dnu vstúpili  traja strážcovia v šedých uniformách a viac niesli, ako vliekli malého muža, ktorý neustále kvílivo nariekal. Ticho nadávajúc vystúpili na pódium, postavili ho na pravú nohu, pričom mu ľavá trčala do vzduchu v smiešnom uhle, opreli ho o stĺp a aktivovali reťaze jednoduchým dotykom prútika. Tie sa okamžite tesne ovinuli okolo jeho postavy a pridržali ju vo vzpriamenej polohe. Petrova hlava ovisla na prsia a kvílenie bolo stále hlasnejšie. Madam Bonesová znovu udrela kladivkom na stôl , všetci sa na ňu pozreli a aj Peter zdvihol hlavu a v hrôze  na ňu zízal  s otvorenými ústami a poklesnutou bradou. Gordon Durrel vstal , so zlým, nenávistným úškrnom pozrel na pódium a začal svoju reč.

„Vážený súdny dvor, týmto zahajujem súdne konanie s tu prítomným Petrom Pettigrevom, ktorý bol 1. Novembra 1981 vyhlásený za mŕtveho a dekorovaný In memoriam Rádom Merlina I. triedy za statočnosť a odvahu, ktorú preukázal v boji z vrahom dvanástich muklov, Lordom Síriusom Blackom.  V boji s ním ho obvinil, že zradil rodinu svojho najlepšieho priateľa Jamesa Pottera a vydal ich Tmavému pánovi. V obrovskom výbuchu indukovanom kliatbou, Peter Pettigrev zahynul spolu s dvanástimi muklami, ktorí v tej chvíli prechádzali po ulici. Oddiel aurorov vyslaných na miesto nešťastia, zozbieral šokovaného Síriusa Blacka a na návrh Bartemiusa Croucha ho bez akéhokoľvek procesu vhodil do Azkabanu, kde strávil dvanásť rokov. Z tu prítomného Petra Pettigreva  našli len jeden prst a teraz žiadam, aby bolo overené, že tomuto mužovi skutočne jeden prst chýba.“ Jeden zo strážcov roztiahol prsty na Petrovej ruke a všetci si mohli overiť, že má na ruke len štyri prsty.

„Ten muž mohol prísť o prst pri celkom bežnej nehode. Toto nie je dôkaz, že je to skutočne Peter Pettigrev,“ ozval sa lenivý hlas z druhého stupňa, neďaleko od Fudgeho miesta. Lucius Malfoy a kamennou tvárou, opretý o striebornú hadiu hlavu sa s pohrdlivo vystrčenou bradou pozeral na Durrela. Ten mu s ľadovým pokojom vrátil studený pohľad a v očiach sa mu zablyslo. Malfoy mu nechtiac perfektne nahral na smeč.

„Samozrejme, absencia jedného prsta nemôže byť relevantný dôkaz a preto žiadam, aby tento muž bol vypočutý pod Veritasérom!“  

  O hodinu neskôr bol Peter Pettigrev odsúdený k doživotnému žaláru v Azkabane so sprísnenými podmienkami väzby, Bartemius Crouch bol degradovaný a dostal doživotný zákaz vykonávať akúkoľvek funkciu, pri ktorej by mohol nejakým spôsobom ovplyvňovať ľudské životy a Sírius Black bol zbavený všetkých obvinení. Súdny dvor mu tesnou väčšinou zároveň odhlasoval verejné ospravedlnenie a ako kompenzáciu za utrpenie mu prisúdili 100 Galleónov za každý deň , ktorý strávil v Azkabane.

  Amélia Bonesová vychádzala zo siene so žiarou v oku a čeľusťou bojovne vystrčenou vpred, Fudge bol bledý , roztrasený a keď uvidel tlupu  spravodajcov, ktorý sa zhromaždili pred jeho úradom, dal sa na útek.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

ovislá sánka

(soraki, 28. 8. 2010 7:22)

jedním slovem - mazec. Že je Brumbál v nemocnici mi vůbec nevadí, že bude Petr osouzený mi vadí ještě míň a že se Sirius konečně dočká svobody mi nevadí vůbec. Horší je to s Hermionou - takže první manžel je Harry, tak to by ještě šlo, ale ti další? jdu hned na další ;-)
jo a ještě mě pobavilo tohle kouzlo „Umbratilis!“ zní to jako něco, čím se chránit před Dolores Umbridgeovou :-DDD

jééé

(Lily, 20. 8. 2010 8:21)

čtu si to už asi po čtvrté, konkrétně tuto kapitolu a říkám si kdepak jsi?? Dovolená?? jestli jo tak si ji pořádně užij a čerpej hodně inspirace. :)

super :-)

(Trili, 11. 8. 2010 21:53)

Kapitola byla boží :-) moc se mi tvoje povídky líbí.

Hmm...

(nadin, 9. 8. 2010 18:37)

Tak neviem, sú si prisúdení jeden druhému (nemyslím), alebo ich potencionálny partneri sú úplne nevhodní...
Ale aspoň že je Peter odsúdený a Sirius voľný!!!
Pútavé pokračovanie, to som zvedavá, ako to zamotáś ďalej...

hurá

(Lily, 8. 8. 2010 12:08)

stihla jsem tooooo jooooo, supeeer, Hermiona a Harry?? Tento nový Harry se mi líbí takže pproč ne.. Sirius je osvobozen také super.. hurá.. bezva, Albus je mimo.. juuuu supeeeer tak a letím a odjíždím na dovču, doufám, že nás nevyplaví záplavy:)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA