Jdi na obsah Jdi na menu
 


14. Deň D - Všetko sa mení

25. 7. 2010

 

14. Deň D – Všetko sa mení

 

     

Londýn, Šikmá ulička, redakcia Denného Proroka, 19. September , 3 hodiny 5 minút

 

  John Parker , mladší asistent redaktora sa preukrutne nudil. Už aspoň šiesty krát prečítal všetky články ranného čísla dúfajúc v nejakú štrbinku, ktorou by prekĺzol o stupienok vyššie v hierarchii redakcie, ale nula od nuly pošla. Nikde nič! Pokrčil nos a znechutene odhodil pokrčené pergameny. Vyložil nohy na stôl, zaprel sa a pohojdávajúc sa na zadných nohách stoličky, civel do prázdna. Nočná služba bola vždy otupná a nádej, že sa  stane niečo veľké, čo by mu vynieslo sólokapra, bola nízka. Bol taký zahalený do svojej ľútosti, že prvé údery sovy na sklo okna nepočul. Až keď sova silným úderom takmer zdemolovala  sklo, vynoril sa s trhnutím zo zamyslenia.

„Do riti !“ zvreskol, vydesene vytreštil oči a pokúsil sa vstať. V nasledujúcom okamžiku ležal na dlážke, doširoka roztvorené oči valil na plafón a pod pomliaždenými rebrami cítil zvyšky stoličky, ktorú práve dolámal. „Éhg!“ zastonal , prevalil sa na bok a kňučiac bolesťou hrabal sa hore. Sova vytrvalo búšila na okno zvierajúc v pazúroch tuhú obálku. „Idem, už idem,“ šomral , pozrel na roztrieštenú stoličku a s povzdychom vytiahol prútik. „Reparo!“ zvolal , vlnou prútika ju opravil a otvoril okno dokorán. Rozhnevaná sova zahúkala a otrčila pred ním nohu. Opatrne, vyhýbajúc sa zahnutému zobáku vzal obálku a zlomil pečať. Sova sa s ďalším zahúkaním otočila, odrazila sa od parapetnej dosky a odletela do tmy. Johny vytiahol z obálky ústrižok  pergamenu, preletel text pohľadom a zamračil sa. 

 

                                                        Redakcii Denného Proroka!

 

 

 Chcete vidieť, čo ste ešte nevideli? Chcete byť svedkami najúžasnejšieho zázraku v dejinách čarodejníckeho sveta? Chcete držať prst na tepe udalostí? Potom  navštívte Ministerstvo mágie! Náš milovaný a všetkými tvormi i netvormi uctievaný minister Cornélius Fudge , Vám ukáže nevídané, neslýchané, neuveriteľné! Kedy to bude? Teraz! Práve teraz ! Táto noc je nocou zázrakov! Nezmeškajte svoju príležitosť a svet Vám bude ležať pri nohách!

                                                                                                    Kúzelník

 

 

  Johny niekoľko sekúnd uprene civel na tých niekoľko riadkov, skákal pohľadom z jedného výkričníka na ďalší a hlavou mu letelo súčasne milión myšlienok. Samozrejme, že sa mu úplne zamotali. A tak , keď sa pozrel na poslednú vetu, priamo mu vybuchla v hlave. ,Nezmeškaj svoju príležitosť!´ Áno, on, mladší asistent redaktora má teraz svoju príležitosť a on ju nepremešká! Zhlboka sa nadýchol, ešte raz preletel pohľadom po texte, potom ho odhodlane zhúžval v dlani, zvrtol sa na päte a so žiarou v oku vybehol z miestnosti.

„Tedd! Even! Roxby!“ kričal hádžuc si cez plece pohotovostnú tašku. „Berte veci a poďte za mnou! Pohotovosť na Ministerstve mágie.“ Siahol do nádoby s prachom  obzerajúc sa cez plece na niekoľkých mužov sediacich uvoľnene okolo stola. Traja z nich prekvapene zdvihli hlavy , zamračene pozreli na seba, ale vidiac jeho zhon vstali a kráčali k polici, na ktorej boli poukladané všetky ich tašky. Každý siahol navyknutým pohybom po tej svojej a skôr, než sa v kozube zazelenali plamene otvorenej hop-šup siete, stáli vedľa neho. John sa nakrivo uškrnul, mykol plecom a skočil do kozuba. „Ministerstvo mágie, úrad ministra!“ zvolal a zmizol v zahučaní ohňa. Pohotovostný tím ho okamžite nasledoval. John takmer nevnímal kozuby mihajúce sa okolo neho. Mocne si pritískal k telu tašku ,  hlavou sa mu preháňali tie najnemožnejšie situácie, s ktorými by sa mohol na Ministerstve mágie o chvíľu stretnúť a žalúdok sa mu skrútil do maličkej hrudky. ,Budem šťastný, ak ešte vôbec niekedy budem jesť,´ zastonal v duchu a vyletel z kozuba.

 

Londýn, Ministerstvo mágie, 1. Poschodie - Úrad ministra mágie , 19. September , 3.15

 

Celkom automaticky prebehol niekoľko krokov ku  kanceláriám ministra , keď to uvidel. Zarazil sa  , akoby udrel celým telom do  neviditeľnej  steny a jeho sánka s hlasitým buchnutím uderila o zem. Vyvalil oči a podvedome šklbúc zápisník, skenoval každý detail obrazu , ktorý sa pred ním ukázal. Úder do chrbta, keď najrýchlejší zo spolupracovníkov do neho narazil, ho prebral z mrákot.

„Merlinove staré gate!“ vykríkol mu Tedd tesne pri uchu. „Čo je to za hrôzostrašný vtip!“ vykrikoval, ale profesionálny výcvik zapracoval spoľahlivo . Ešte než posledné slová dozneli v ozvene prázdnych chodieb ministerstva, už mal vytiahnutý fotoaparát a pred úradom ministra sa rozžiaril prvý záblesk.

„To je úžasné,“ vydýchol John, vyzdvihol z dlážky svoju spadnutú sánku a vytiahol pero. V momente, keď ho položil na pergamen začal podrobne popisovať udalosť, ktorej bol bezprostredným svedkom. Kútikom oka si všimol, že Roxby kľačí pred jedným z kozubov a niečo kričí do plameňov horúčkovite pri tom mávajúc obidvomi rukami.

  Záblesky fotografovania, hluk a krik, ktorý reportéri spôsobili, neostal nepovšimnutý. Výťah na konci chodby sa dal do pohybu a keď zastal, vysypali sa z neho traja aurori bezpečnostnej služby oblečení v tmavo purpurových habitoch. S prútikmi v bojovej pozícii rútili sa k úradu ministra a vidiac skupinu reportérov, ako sa tam nenútene pohybujú, zarevali hnevom. John sa obzrel a po perách mu preletel pohrdlivý úškľabok. ,Dawlish, surový, arogantný chlap, bude nám chcieť zobrať fotky,´ preletelo mu hlavou okamžite, keď spoznal muža bežiaceho v strede .

„Tedd, máš všetko? Aj detail pergamenu, ktorý je pripichnutý na dvere? Je to čitateľné?“

„Dva kotúče filmu a mám všetko!“ Tedd pochopil okamžite. Tím pracoval spoločne už veľa rokov a boli zohraní lepšie než symfonický orchester. Šľahnutím prútika uvoľnil z aparátu film, zabalil ho do fólie a vytiahol z vrecka pohotovostné prenášadlo. Skôr než aurori stihli dobehnúť, prilepil prenášadlo k obom filmom a klepnutím prútika ho aktivoval. S krátkym zábleskom oba filmy zmizli a Roxby mu so šelmovským úsmevom v tvári podával z tašky ďalší čistý film. Tedd neváhal ani sekundu. Okamžite ho nahodil do aparátu a začal fotiť akciu bezpečnostnej služby.

  Skupina reportérov žiarila. Dnes urobia číslo , ktoré budú ľudia kolportérom trhať z ruky . O tom nebolo pochýb. Johnove pero len tak poletovalo po pergamene, keď sa znovu rozhoreli plamene. Z kozuba vyskákali niekoľkí aurori a za nimi s toľkou dôstojnosťou, akú len dokázal zhromaždiť, vypadol Cornélius Fudge . Oblečený v pyžame cez ktoré mal voľne prehodený  citrónovo žltý habit, na bosých nohách mal obuté  papuče s veľkými brmbolcami a ako tank sa hnal ku svojmu úradu. Cez stenu reportérov a mužov z bezpečnostnej služby nevidel  dopredu, ale keď dorazil na dosah, všetci sa rozostúpili a on bol konfrontovaný s dôsledkami svojich predchádzajúcich činov. Ale v tomto okamžiku to ešte nevedel. Teraz len zízal s poklesnutou sánkou na škaredého muža v ošumelom, špinavom habite, ktorý visel  roztiahnutý krížom cez dvere do jeho úradu. Vedľa jeho hlavy bol veľký list pergamenu, pribodnutý o drevo ostrým nožom s kostenou rúčkou. Muž bol viditeľne v bezvedomí, ale aj tak skučal a stenal.

„Kto je to! Ako sa sem dostal? A ako sa k nemu skôr  než aurori ministerstva dostali novinári?“ reval rozčúlene a sliny mu odfrkovali z úst na všetky strany. „Toto je vážne narušenie bezpečnosti ministerstva! To si niekto vypije!“ vrieskal sledujúc, ako sa jeho muži pokúšajú stiahnuť tú urážku jeho dôstojnosti z jeho dverí. Vysoký, čierny  auror  čítal text napísaný na pergamene  a na jeho tvári sa objavil výraz úžasu.

„To je Peter Pettigrew!“ vykríkol a viacerí z prítomných aurorov sa strhli.

„Nemožné! To je hlúposť!“ zvreskol Fudge zamračene. „Peter Pettigrew je hrdina a je mŕtvy už viac než trinásť rokov. Ja sám som videl dekrét pre jeho Merlinov rád I. triedy ,In memoriam´!“ reval tak hlasno, že najbližšie stojacim aurorom zaľahlo v ušiach.

„To je možné, ale to nič nemení na fakte, že toto je Peter Pettigrew,“ ozval sa spoza neho studený hlas ďalšieho muža, ktorý práve vystúpil z kozubu. Teraz stál pred ním a pozorne si prezeral rysy Petrovej tváre. „Niet pochybností, že je to on! Poznal som ho dobre, chodili sme spolu do školy . Býval som neďaleko od neho a často sme sa stretávali. Okrem toho, chýba mu ľavý ukazovák a ak si dobre spomínam, to bola jediná časť jeho tela, ktorú sme skutočne pochovali. Zdá sa, že zvyšok je až príliš živí,“ doložil sarkasticky a obrátil sa priamo k ministrovi. „Zaujímalo by ma, ak je Pettigrew živý, prečo sa skrýval toľko rokov a neužíval zaslúženú slávu a peniaze plynúce z jeho ocenenia? A teraz budeme musieť celkom určite odčítať z viny Lorda Síriusa Blacka jednu vraždu, pretože jedna z jeho najdôležitejších obetí je tu pred nami a celkom očividne živá. A namýľte sa minister, osobne dohliadnem, aby tento prípad bol dôkladne prešetrený. Ešte dnes bude prípad Sírius Black kontra Peter Pettigrew dôkladne zrevidovaný. “ Gordon Durrel pravá ruka Amélie Bones zavíril v polobrate  čiernym habitom, prečesal si prstami čierne vlasy s niekoľkými striebornými nitkami na spánkoch a s prižmúrenými očami z ústrania pozoroval, ako sa aurori pachtia okolo dverí. V rozhorčení a nemohúcnosti vrhali k úbohému Petrovi také množstvo kúziel, až celá chodba prvého poschodia pripomínala skôr klub s obrovskou laserovou šou, než ministerstvo mágie. Nejedno z kúziel Petra zasiahlo a to mu veru na celkom zdravotnom stave nepridalo. V posledných minútach prestal dokonca skuvíňať a to už začínalo byť povážlivé. Napokon to vzdali a celí schvátení sa vrátili k Fudgeovi.

„Minister, nedá sa s tým hnúť. Ten chlap je tam prilepený trvalým lepiacim kúzlom neznámeho pôvodu a to nielen šatami, ale aj časťami kože,“  Dawlish bol nerád zvestovateľom zlých správ, ale v tomto okamžiku, keď Kingsley Shablebolt takticky a celkom nenápadne ustúpil do úradovne aurorov, mal medzi ostatnými z prítomných aurorov najvyššie postavenie a bola to jeho povinnosť.

„Čo tým, do čerta, chcete povedať? Že budem mať toho chlapa na dverách ako trvalú ozdobu?“ zvreskol Fudge a tvár mu očervenela . A potom sa to stalo. Niektoré z kúziel, ktoré aurori použili na uvoľnenie Petra z dverí Fudgeovho úradu , ho znovu omráčilo a práve v tomto momente jeho telo úplne bezvládne ovislo dolu natoľko, ako mu to lepiace kúzla dovoľovali. Zároveň so svalmi kostry povolili aj všetky hladké svalstvá a samozrejme aj zvierače. Po špinavom, otrhanom habite sa začala šíriť veľká mokrá škvrna sprevádzaná veľmi výrazným zápachom. Fufgeho oči povážlivo vyliezli z jamiek,  viditeľné časti teľa mu zbordoveli a na krku mu navrela žila hrubá ako mužské predlaktie. Bolo zrejmé, že minister mágie je len pár sekúnd od infarktu.  Následné „Purgacio!“ prichádzajúce od takmer každej   osoby v okolí ministra, vyčistilo biedneho Petra nielen od páchnucich výlučkov , ale doslova aj od väčšej časte kože v jeho najcitlivejšej oblasti. 

„Uhuáááááááá!“ rev, ktorý vydal po toľkých očisťujúcich kúzlach mohol spokojne zápoliť s ktorýmkoľvek drakom na planéte a spôsobil v hlúčiku ľudí stojacich pred ním absolútny kolaps. Viacerí aurori sa naľakali a v obrannom reflexe vrhli okolo seba niekoľko kúziel . Fudge, ktorý sa samozrejme pokúsil utiecť, skočil priamo do cesty jedného z nich a padol k zemi stuhnutý ako kus dreva a omotaný neviditeľnými lanami od krátkej čupriny vlasov až o špičku nechtu na palci jeho nohy. Blesky kúziel boli prerušované blýskaním fotoaparátu a Tedd Melwin mal sviatok Všetkých kráľov. Niečo takéto sa naozaj nepritrafí každý deň.  Bleskove vymenil kazety a s úškrnom na tvári, ktorý siahal až trochu ďalej ako jeho uši, zamieril objektív na troch aurorov odnášajúcich Pettigrewa spolu s dverami a kusom steny. Za nimi s nespoločenským výrazom na tvári kráčal Gordon Durrel a vyzeralo to tak, že možno tentokrát nebude spravodlivosť úplne slepá.

  V chaose, ktorý pri vyslobodzovaní Potkana nastal sa celkom pohodlne stratil smiech ozývajúci sa z tieňa na konci chodby.   V pozadí, bokom od všetkého tohto šialenstva stáli pod miznúcim  kúzlo traja vlkolaci a potešene sa chechtali. Trvalo im to viac než hodinu, než prepašovali omráčeného Potkana do nočného ministerstva a pripravili scénu. Ale všetka vynaložená  námaha sa im vyplatila. O niekoľko minút stáli zase pred ministerstvom a hľadali tichú uličku , aby sa mohli znovu premiestniť k Malému Hangletonu. Vošli do tmavého priechodu, poobzerali sa a ešte stále bublajúc smiechom sa s tichým lupnutím premiestnili.

 

 

Malý Hangleton, 19. September, 3.50

 

„Musím priznať, že už dávno som a tak dobre nezabavil,“ zdvihol hlavu tmavovlasý vlkolak kráčajúci po Remusovej pravici a blysol k nemu pobavene očami.

„Vyrovnalo sa to dobrému behu,“ pritakal druhý a preťahujúc si ramená pozrel k oblohe. Tenučký prúžok svetla na východnom obzore naznačoval, že čoskoro príde deň a ich strážna služba pre dnes skončí.

„Bola to sranda,“ prikývol s vlčím úškľabkom Remus a zahol za roh cintorína, aby skontroloval zvyšných členov skupiny, keď začul celkom zreteľný pohyb. Všetci traja náhle stuhli v polovici kroku a natočili citlivé uši k cintorínu, odkiaľ sa zvuk ozval. Niekoľko sekúnd nepočuli nič, ale potom sa zvuk ozval znovu. A bol to neobyčajne zvláštny zvuk. Znelo to, akoby niekto šúchal veľmi jemným brúsnym papierom po hladkom kameni. Obočia všetkých troch mužov sa stiahli v identickom pohybe do jednej čiary a okolo úst sa im začali rysovať tvrdé vrásky. Sánky im na niekoľko okamžikov spevneli a prižmúrené oči pátrali medzi náhrobnými kameňmi po akomkoľvek náznaku pohybu. Medzi náhrobkami sa mihlo niečo biele a jemný šuchotavý zvuk sa znovu zopakoval. Muži stáli nehybne.

„Potkan bľabotal čosi o veľkom hadovi, než si prišiel,“ šepkal takmer nečujne jeden z nich a Remus pootočil hlavu, aby ho lepšie videl.

„Mohol by to byť had,“ dýchol druhý a oči mu v svetle hviezd svetielkovali, „šupinatá koža sa trie o kamene náhrobkov, keď sa pohybuje. Možno loví.“

„Prečo tu,“ Remus a mračil a sústredene premýšľal, „v dome musí byť množstvo hlodavcov.“

„Bolo, sú tu už chvíľu,“ krútil hlavou jeho spoločník a potom sa nehlučne zasmial. „Možno by sme ho mali uloviť, čoskoro bude nebezpečný pre dedinčanov. Domáce zvieratá sa lovia ľahšie než voľne žijúca zver.“

„Kúzla bude vidieť zďaleka,“ triasol hlavou Remus mrzuto a nakúkal cez plot. Ale jeho spoločníci sa len ticho zachechtali a nečujne sa driapali na kamenný múrik obkolesujúci cintorín.

„Ty prút a my meče,“ ponúkli a siahli za goliere kabátov. Slabnúce svetlo dorastajúceho mesiaca sa odrazilo na ligotavých čepeliach v ich rukách. S povzdychom, ešte stále nepresvedčený  o správnosti ich činov, vytiahol prútik a zovrel ho v dlani. „Mohol by byť jedovatý,“ šepol varovanie, keď sa jeho spoločníci rozišli  do strán, aby pokryli väčšiu plochu. Lovili ako vlci a Remus vedel, že jeho úlohou je teraz zviera nájsť,  na okamžik zastaviť a dať im možnosť k útoku. Nečujne sa zakrádal medzi hrobkami a pátral po bielom  hadovi, ktorý sa tu kdesi pohyboval. Každý krok mohol byť jeho posledný, ale tak to bolo vždy. Lovec tak, ako jeho úlovok kládol svoj život na misku váh vo večnom pohybe života a smrti. Obaja mali šancu, ale prežil len ten lepší. Náhle sa zastavil a zadržal dych. Jemný šuchoch sa ozval spoza čierneho náhrobku.  Vzpriamil sa, zamával rukami a ukázal pred seba. Jeho spoločníci sa okamžite stočili správnym smerom a nečujne sa približovali. Teraz bol ten správny moment. Zdvihol úlomok kameňa, rozohnal sa a hodil ho oblúčikom poza náhrobok. Skôr ako stihol kameň dopadnúť, ozvalo sa  podráždené zasyčanie a spoza náhrobku sa v sekunde vztýčila obrovská hadia hlava. Had sa pokúsil prevaliť cez náhrobok a napadnúť nepriateľa, ale kameň bol príliš vysoký a spustené krídla sochy, ktorá zdobila hornú hranu, mu  bránili v pohybe.

„Teraz!“ polohlasný výkrik sprava sprevádzalo ostré zasvišťanie čepele režúcej vzduch. Ostrie s tupým úderom narazilo na tvrdú kožu a preťalo hrubý hadí krk takmer do polovice. Had sa bleskurýchle zvrtol a okamžite zaútočil. Svetlovlasý vlkolak padol ako podťatý k zemi a bleskovo sa niekoľkokrát prevalil, ukrývajúc sa za najbližším náhrobkom. Krv z rany striekala naširoko, ale rozzúrený had to nevnímal. Znovu sa vztýčil, aby získal rozmach k útoku a pri tom pohybe sa zaseknutý meč uvoľnil.

„Dolu!“ zvolal jasný rozjarený hlas , tmavovlasý vlkolak zovrel rukoväť meča obidvomi rukami a celou silou v obrate ťal do hadieho krku tesne za hlavou. Sila úderu čisto oddelila veľkú hlavu a odhodila ju ďaleko od tela.  „Waúú!“ zavil s nadšením víťaz  pumpujúc zovreté päste do vzduchu.

„Don, si v poriadku?“ Remus sa trochu triasol, keď sa zohýbal nad svetlovlasým mužom ležiacim medzi dvomi náhrobnými kameňmi.

„Oúw!“  dutý ston , ktorý sa ozval ako následok jeho dotyku vykúzlil na jeho perách malý úškľabok. „Tá vec bola rýchlejšia, než som si myslel.

„Hlavne hrubšia,“ zafrflal druhý , vytiahol z vrecka mäkkú handričku a starostlivo otrel čepeľ meča. „Možno by už nemal dosť síl na zožrať ťa, ale určite by sa o to pokúsil,“ pokračoval a pátral pohľadom medzi náhrobkami. Odrazu sa žiarivo usmial, zohol sa a zdvihol druhý meč. Opatrne prechádzal prstami po čepeli  a skúmal, či nie je porušená.

„Tony!“ Don namáhavo zdvihol hlavu a potom ňou neveriacky pokrútil. „Tú čepeľ len tak ľahko nezlomíš, pravá katana. Už som ti to hovoril najmenej trikrát“  

„Vstávaj, ty lenivec,“ Tony  sa zastavil, zasunul meč do puzdra , ktoré mal pripevnené na chrbte a podával Donovi jeho zbraň. „Musíme sa vrátiť skôr, než začne svitať. Chlapci čakajú, že prinesieme jedlo, boli hore celú noc a strážili, kým sme sa flákali kade tade,“ šomral . Opatrne sa kryjúc za náhrobkom švihol prútikom nad hadím telom a potom ho so škodoradostným úškľabkom pridal k Petrovmu vrecku. Remus zdvihol odťatú hadiu hlavu, zhnusene zvlnil peru a hodil ju k Tonymu.

„Pridaj to tam, bude sa hodiť.“

„Héj!“ Don, ktorý sa už pozbieral zo zeme sa znechutene odtiahol. „Prskáš, kto to má stále prať?“ otrel malú kvapku krvi, ktorá dopadla na jeho ruku a zamračene  hodil pohľad k obzoru. „Pohnite si, musíme obísť celú dedinu a obzor sa už začína farbiť na červeno. Chcem byť v tábore skôr, než bude svetlo. V žalúdku už  mám celkom určite dieru. Keby mal môj žalúdok zuby, požuje sám seba,“ šomral a kývajúc rukou vpred, vykročil pomedzi náhrobky. Bolo na ňom vidno, ako niečo zvažuje , kývajúc hlavou v svojich myšlienkach. Po niekoľkých krokoch sa obzrel a v očiach ma niekoľko veselých iskričiek. „Čo myslíš, Tony? Ako chutí pečený had?“ V nasledujúcej chvíli Remus, prekvapený živou predstavou Naginy otáčanej na ražni nad táborákom  zakopol o najbližší kameň a len vďaka Tonyho reflexom nespadol.

„Ak Rob povie, že tá potvora nie je kompletne  jedovatá , tak to o chvíľu zistíš,“ odvrkol nedopravene a škľabiac sa bolesťou, pomrvil narazenými prstami na nohe. Pozrel k nočnej oblohe a zrýchlil krok. V tábore na nich čakali hladní priatelia a oni mali pre nich príjemné prekvapenie. Dnes sa možno najedia dosýta všetci.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

OMLOUVÁM SE

(soraki, 28. 8. 2010 7:00)

za chybějící komentáře - byla jsem pryč, pak se zbořilo PC, takže jsem e ke skělým kapitolkám - a je jich tu hóóódně - dostala až teď

Merlináčku, to není zvrat, to je přímo převrat v povídce! Kou kám a valím očka, málem je pod klávesnicí lovím - Voldík bezbranný, Sirius snad brzy volný, Remus s kámošema se postarali o zábavu celého kouzelnického světa. S nadšením jdu dál

Suuuper

(Trili, 26. 7. 2010 20:02)

je to fakt super :-) Nagini jako pečínku jsem si nedovedla představit :-)
A u Petera se jsem se taky bavila :-D

wau!

(nadin, 26. 7. 2010 19:25)

Pridávam sa k Lily. Takýto vývoj situácie ma zaskočil, ale nesťažujem sa. Úžasne premyslené detaily!!!
Ďakujem za pokračovanie!!

jeeeeeeee

(Lily, 26. 7. 2010 13:25)

tedy absolutně jsem neočekávala tento vývoj.. když jsi napsala den D, byla jsem napnutá co se stane s Hermionou a tak.. a ty tohle!! To se dělá??!!
No ale jinak kapča super.. dost jsem se nasmála.. chudák Petr.. ten už asi žádné krysáčata mít nebude:) A co ten Remus?? Tos mne dostala, vymyslela jsi mu přátele dost podobné jeho "pobertovské" partě.. fakt pěkný.. No těším se na ddalší dílek.. užívej prázdnin

tak tohle

(reylan, 25. 7. 2010 19:44)

je naprosto úžasné, fascinuje mě tvá představivost. Teď je vše už tak alternativní, že se může stát cokoliv. Červíček je na ministerstvu, Nagini je mrtvá a nejspíš vzápětí snědená, vlkodlaci nejsou zatím na straně Voldemorta a pokud se Remus bude snažit ani možná nebudou. Sírius bude možná omilostněn a to už nemluvím o tom, že Voldemort je v tomto okamžiku vlastně naprosto bezmocný. Tomu já říkám zvrat situace. Musím říct, že na toto jsi ve svých příbězích specialista. Tolik možných cest na další pokračování... Už se vážně těším, jenom doufám, že bude i víc alternativního ( čti bystřejšího) Harryho. Ps. Hermionu dál moc nemusím, ale lepší se to

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA