13. Predohra
13. Predohra
Bola takmer polnoc, keď konečne zatiahla tmavočervené závesy okolo svojho lôžka a širokou vlnou prútika ich zabezpečila proti otvoreniu. Ticho zaliezla pod prikrývku, upravila si podušky za chrbtom a s obočím zvrašteným do súvislej čiarky sa o ne oprela. Zdvihla prútik pohodený na prikrývke a navyknutým pohybom ho niesla k puzdru. Skôr ako dokončila pohyb sa zarazila, ešte viac sa zamračila, pokrútila nespokojne hlavou a znovu švihla prútikom.
„Silencio!“ zasipela takmer nečujne a prižmúrenými očami sledovala, ako po závesoch preletel belasý blesk. Vytiahla zápisník, otvorila ho a zamyslene civela na stránku popísanú jej úhľadným rukopisom. Celý mesiac študovala veľmi podrobne všetky doklady, ku ktorým sa Sírius dostal, ale nenašla v nich ani najmenšiu štrbinku, ktorou by sa z tohto neporiadku mohla vytiahnuť. Vyzeralo to tak, že markíz du Motier odviedol viac ako sto percentnú prácu. ,No, mal na to podstatne viac času než ja,´ pomyslela si, zahryzla si do pery a ešte raz preletela pohľadom všetky svoje možnosti. Jej budúcnosť bola v jednej z nich a aj keď bola viac než vydesená, za ten mesiac si na tú myšlienku predsa len trochu zvykla. Oprela sa pohodlnejšie do podušiek a s očami prižmúrenými do úzkych štrbiniek znovu premýšľala nad každou z nich.
, Takže, po prvé,´ uškrnula sa a v pred očami jej povstal obraz Harryho, ako jej s vážnou tvárou pred niekoľkými desiatkami minút tvrdil , Nič sa nestane! Nemáš sa čoho báť!´ ,Nič sa nestane.´ Zízala na slová napísané jej rukou a hlavou jej bežali stovky myšlienok. , Aj keď sa nič nestane, musím sa po ukončení školy vydať za vhodného čarodejníka a porodiť mu šesť synov s magickými schopnosťami.´
„Ach! Merlinove spodky!“ zavila ticho, keď si pripomenula túto časť závete. „Nie, nie, nie!“ potriasla zúrivo hlavou. „Ja nie! Nič z toho nechcem!“ prudko sa predklonila a skrútila sa do klbka objímajúc si kolená rukami.
,Upokoj sa mláďa,´ dračica sa znenazdajky objavila niekoľko centimetrov od jej skrútených nôh , napoly roztvorené krídla sa jej chveli a hlava ozdobená korunou zlatých ostňov sa vznášala tesne pred jej tvárou. Hermiona natiahla ruku a pohladila ju.
„Som vydesená,“ šepotala horúčkovito a hľadela do zlatých očí preťatých čiernymi priečnymi zreničkami.. Niekoľkokrát sa pomaly zhlboka nadýchla, bolestne prižmúrila oči, pokrútila hlavou a sarkasticky sa uchechtla . „Všetky tie roky podceňovania, nadávok a dokazovania, že hoci nepochádzam z magickej rodiny, som čarodejnica a mám plné právo žiť vo svete mágie, boli v skutočnosti zbytočné. Nemusela som nikomu nič dokazovať . A vieš, čo je na celej tejto situácii ironické?“ spýtala sa, pretrela si tvár a obidvomi rukami si zašla do vlasov. „To, že v okamžiku, keď som sa dozvedela o svojom skutočnom pôvode, stratila som čosi, čo som si vo svojom živote cenila najviac. Moju osobnú slobodu a možnosť voľby.“
,Nemôžeš zmeniť kto si´ ,vrnela Remy upokojujúco a Hermiona pocítila, ako ju zalieva teplá magická vlna. Zľahka sa zamračila a našpúlila ústa.
„Remy! Ja nie som malé dieťa! Teraz to vyzerá, že mi tu spievaš uspávanku.“
,Vydesené mláďa treba upokojiť,´ Remyn hlas bublal zadržiavaným smiechom a Hermiona sa urazene odtiahla.
„Tss!“ zasyčala a preložila si ruky na hrudi. „O niekoľko hodín budem mať pätnásť rokov!“ pripomenula, vytrhla spod Remynej nohy knihu o magických zákonoch a snažiac sa nevšímať si, ako sa celé telo dračice otriasa smiechom, ju otvorila. Chvíľku sa uprene pozerala na tmavým atramentom popísanú stránku a potom zdvihla oči hore a zatvárila sa ublížene. „Nechápeš o čo tu ide? Nech to dopadne hocijako, budem sa musieť vydať!“
,Ty sa nechceš vydať?´ prekvapenie v hlase dračice bola ťažko prehliadnuteľné. ,Myslela som, že všetky ľudské dievčatá snívajú o dni, kedy sa vydajú.´ Hermiona sa zarazila, podozrievavo si dračicu premerala a po prvá krát sa zamyslela nad tým , ako ďaleko Remyno snímanie ľudských myslí vlastne siaha. Pre tento okamžik to odsunula do úzadia a povzdychla si.
„Tu ani tak nejde o svadbu, ako o to, že musím,“ pripustila ticho a znovu sa pozrela na otvorenú knihu v lone. „Som sinavá zlosťou pri myšlienke, že niekto rozhodol za mňa a to ešte skôr, než som sa vôbec narodila.“
,Chápem,´ pripustila po chvíli rozmýšľania Remy, ,ale o pár rokov budeš na to pozerať inak. Zvykneš si na myšlienku a možno z toho vyťažíš pre seba niečo dobré. Si múdre dievča, neplytvaj emóciami na niečo, čo nemôžeš zmeniť. Citové preťaženie bráni racionálnemu mysleniu. Som presvedčená, že keď sa upokojíš a začneš skutočne myslieť, nájdeš striebornú podšívku aj na tomto temnom mraku.´
„Všetko zlé je na niečo dobré,“ zašomrala Hermiona a smutne sa uškrnula. „Ak budem mať k dispozícii tých pár rokov, aby som si na to stihla zvyknúť a vypátrať to dobro, ktoré je k tomuto odkazu prilepené, pretože zatiaľ ho naozaj nevidím.“
,Tak poďme pátrať spolu,´ navrhla Remy, natiahla krk a pozrela na otvorený zápisník , ,čo je ďalšia možnosť?´ Hermionine oči sa radostne rozžiarili. Zdvihla zápisník a dve hlavy pritúlené vedľa seba sa sklonili nad popísanú stránku.
Riaditeľňu zalievalo mäkké svetlo sviečok trojramenného svietnika stojaceho na pracovnom stole. Riaditeľ sám sedel teraz v kresle za stolom, vraštil obočie do jednej huňatej linky a starostlivo prečítal riadky zmluvy, ktorú práve dokončil. Opravil niekoľko drobných gramatických chýb , ešte raz celú zmluvu pozorne prečítal a spokojne sa usmial. Potom vytiahol prútik a mávnuc ním nad zmluvou, nechal niekoľko posledných riadkov zmiznúť. Teraz to bola celkom obyčajná manželská zmluva a niekoľko nenápadných úprav, ktoré do nej potajomky vsunul si nikto z účastníkov zajtrajšieho sobáša nevšimne. Zdvihol veľké pero položené krížom cez stôl, namočil ho do jeho obľúbeného zeleného atramentu a s rozmachom sa podpísal. Špičkou prútika trikrát poklopkal po pergamene a s úľubou sa usmial na ťažkú pečať, ktorá sa objavila vedľa jeho mena. Znovu švihol prútikom , so zlomyseľným leskom v očiach povedal jasne niekoľko kliatob a privesil ich k zmluve.
„Fertilis!“ „Libido desideracio!“ „ Muttus fidelis!“
„Toto ich na chvíľku celkom určite zamestná. Budem mať dosť času na dôkladnú kontrolu celého majetku,“ vrnel spokojne a pohodlne sa oprel do operadla kresla. Našpúlil ústa a hľadiac na popísaný pergamen, predstavoval si udalosti , ktoré sa odohrajú v blízkej budúcnosti. Len čo bude tento pergamen právoplatne podpísaný, on Albus Dumbledore bude mať neobmedzený prístup k akémukoľvek majetku, ktorý v tom okamžiku Hermiona vlastní. Až sa chvel blahom pri predstave všetkých tých vzácnych magických artefaktov, ktoré sú uložené v jej klenbách a na policiach v jej nespočetných hradoch a zámkoch. Podvedome zašmátral rukou k pootvorenej zásuvke stola a vytiahol ošúchaný zväzok starovekých rozprávok pre deti. Nalistoval jednu z nich a uprel túžobný pohľad na obrázok, ktorý zaberal celú jednu stránku knihy.
„Tri dary smrti,“ šemolil sotva pohybujúc perami a tenkým prstom hladil prútik, plášť a prsteň, ktoré maliar zvýraznil na obrázku mágiou tak, aby každému okamžite udreli do oka. Hladil prútik a po perách mu preletel škaredý úškľabok. „Gellert nemal dosť sily udržať si ho a teraz patrí mne,“ škodoradostný úsmešok mu skrivil tenké pery pri spomienke na sklesnutú ,nahrbenú postavu bývalého priateľa stojaceho na nádvorí Nurmengardu. Zúfalý výraz v Gellertových očiach, keď sa posledný krát rozhliadal okolo seba než obkolesený strážami vstúpil do budovy väznice, bol mementom všetkých jeho obetí. ,Ach, áno, boli to nevyhnutné obete,´ zašomral zužujúc oči, , pre väčšie dobre ´, pomyslel si, s úsmevom prešiel prstom po líniách neviditeľného plášťa a upriamil pozornosť k prsteňu, ktorý jeden z bratov Peverellovcov niesol na prste. Toto bol jeho najväčší cieľ a posledný z darov Smrti, ktorý hľadal. V pokladoch, ktoré vlastnili starobylé rodiny a ukryli ich na niekoľko storočí , sa celkom dobre mohol nachádzať aj jeden nenápadný prstienok, ktorý by mu otvoril cestu k ovládnutiu sveta. Odrazu ho zo snívania vytrhol hukot prichádzajúci z kozuba. Zelené plamene šľahajúce do výšky sa rozdelili a medzi nimi sa objavila hlava muža s rozstrapatenými svetlo hnedými vlasmi, ktorý sa zamračene obzeral po miestnosti.
„Albus!“ vykríkol zreteľne a keď si všimol horiace sviečky, zdvihol spýtavo obočie a znovu zavolal. „Albus, si hore? Našli sme ho!“ Dumbledore nečakane vytrhnutý z príjemných predstáv sa neochotne postavil a obíduc stôl, zastavil sa pred krbom.
„Vieš to určite?“ spýtal sa nedôverčivo a s mrakom v očiach si prezeral unavenú tvár muža.
„Je to na sto percent,“ v Remusových žltých očiach sa zablyslo, ich kútiky sa zľahka zúžili a v tmavých hĺbkach zreničiek začalo kvitnúť podozrenie. Už niekoľko týždňov s celou svojou skupinou neúnavne prehľadával Britániu a keď konečne prináša vodcovi svetla kladný výsledok, stretáva sa s vlažným nezáujmom. , Čo sa tu deje? Prečo sa Dumbledore odrazu nezaujíma o svojho najväčšieho nepriateľa ? Síriusov list bol trochu neurčitý, ale nedôvera k Dumbledorovi z neho kričala na všetky strany.´ Otázky preleteli vlkolakovým mozgom ako búrka, ale jeho tvár zostala bez výrazu, len jedno obočie sa posunulo zvedavo o niečo vyššie.
Dumbledore sa mračil a ukazovákom si zamyslene brnkal po spodnej pere. V skutočnosti neočakával , že Remus príde s nejakým, nieto ešte kladným výsledkom pátrania, na ktoré ho vyslal pred niekoľkými týždňami len preto, aby sa ho zbavil. Jeho neustále žiadosti o návštevu Harryho ho začínali unavovať. A teraz k tomu ešte pribudol aj Sírius, ktorý je v súčasnosti úplne mimo jeho kontroly. Zo všetkých ,Záškodníkov´ bol vždy najnepredvídateľnejší , neustále spôsoboval množstvo problémov a prekážal mu v jeho tak detailne vypracovaných plánoch.
„Ako sa vám to podarilo tak rýchle?“ spýtavo zdvihol huňaté obočie a snažil sa vložiť do hlasu čo najviac záujmu, ale vlčie ucho neoklamal.
„Prečesali sme Britániu veľmi hustým hrebeňom,“ oznámil s hrdosťou v oku a starostlivo pozoroval, ako Dumbledore zareaguje. „V priebehu týchto posledných týždňov sme prezreli každý neobývaný dom , ktorý sa na Anglických ostrovoch nachádza a mali sme úspech. Thomas Riddle, otec súčasného Toma Riddla alias Lorda Voldemorta, žil pred päťdesiatimi rokmi v Malom Hangletone. Tam, na miestnom cintoríne, sú všetci členovia rodiny aj pochovaní. Zostal tam dom o ktorý sa staral jeden zamestnanec a ten pred niekoľkými týždňami záhadne zmizol. Dom je uzatvorený a vykazuje prítomnosť magických bytostí. Identifikovali sme veľmi silné kúzlo ,Abite´ . Všetci miestni sa domu úzkostlivo vyhýbajú . Dnu sme zatiaľ nešli, ale ak chceš, pozrieme sa na to bližšie,“ odmlčal sa a s očakávaním sa na Dumbledora zahľadel. Ten sa celkom viditeľne nepohodlne ošil keď Remus spomenul Malý Hangleton a vo svetlo modrých očiach vzplanula iskrička poznania. Vyzeralo to tak, akoby si práve teraz niečo uvedomil, ale v žiadnom prípade nechcel, aby o tom vlkolak vedel.
„Nie, nie! V žiadnom prípade to nerobte!“ vykríkol a dôrazne triasol hlavou. „Voldemort je nebezpečný aj v jeho súčasnom stave a akýkoľvek stret s ním by celkom určite skončil smrťou niektorého z vás,“ varoval vážne a snažil sa vlkolaka čo najviac postrašiť. Ak už sa podarilo nájsť miesto, kde sa Tom usadil, nevidel dôvod vyplašiť ho. Takto ho bude mať pekne pod kontrolou a súčasne dlhodobo zamestná aj Remusa, ktorý sa stával čoraz otravnejší. „Musíme získať čo najviac informácií,“ vyhlásil a pokúsil sa hodiť do krbu donucovaciu kliatbu. Tá sa však odrazila od plameňov a neškodne preletela von pootvoreným oknom. Namrzene zavrčal, ale okamžite sa ovládol a nasadil si na tvár svoj najlepší vodcovský výraz. „Opatrne ho pozorujte a pokúste sa zistiť čo najviac. Zakazujem, počuješ, Remus? Zakazujem ktorémukoľvek z vás, vojsť do domu , alebo sa priblížiť k Voldemortovi bližšie než na sto metrov! Vaše životy sú príliš cenné a akýkoľvek náznak, že ste ho objavili spôsobí, že nám opäť zmizne a my ho znovu budeme hľadať. Pozorovať! Je to jasné?“ Remus sa zatváril nahnevane, ale nakoniec po chvíľke otáľania, pomaly prikývol.
„Fajn! Aj keď si myslím, že ktokoľvek z nás by mohol sňať to vrece hnoja, ktorým Voldemort teraz je. Ale keď myslíš, Albus, dobre. Budeme ho len pozorovať a zbierať informácie.“
„Veľmi rozumné stanovisko,“ láskavý úsmev, ktorý sa objavil na Dumbledorových perách nedosiahol k jeho očiam. „Si naozaj dobrým vodcom,“ znovu na Remusa zažiaril láskavý úsmev, ale stretol sa s výrazom hnevu a nedôvery.
„Som ,Beta´, Albus a nerob sa, že to nevieš. Keby som sa čo i len pokúsil o niečo iné, Fenrir ma vytrasie z kože skôr, než stihnem šteknúť.“ Na druhej strane ohniska sa ozval šum , Remus sa znepokojene obzrel a potom sa narýchlo rozlúčil. „Musím končiť, Albus, majitelia domu sa nečakane vrátili. Musíme zmiznúť skôr, než nás objavia,“ zamával a stiahol sa z plameňa. Zelený oheň pohasol, ale Dumbledore ešte stále stál pred krbom v hlbokom zamyslení. Napokon sa znovu otočil k stolu, ale nesadol si do svojho obľúbeného kresla. Zastavil sa pred jednou z políc naplnených knihami a hryzúc si konce fúzov, sústredene premýšľal. Bežal ukazovákom po chrbte kníh, až sa zastavil pri hrubom zväzku v tmavo hnedej väzbe. Opatrne ho vybral, posadil sa do kresla, odsunul pergameny ležiace na stole, prešiel prstom po listoch a keď nahmatal jemnú drážku, knihu tam otvoril. Rozprestrel poskladaný list a keď prečítal ozdobným písmom napísaný nadpis, súhlasne prikývol. V kúzelnom rodokmeni dedičov Salazara Slizolina by naozaj mohla byť odpoveď na jednu z jeho otázok a on mal práve teraz chvíľku čas. Pozrel na hodiny, spokojne zafučal a potom sa odhodlane zahĺbil do spletitých línií, ktoré tvorili rodokmeň jedného zo zakladateľov Rokfortu. Nemohol tušiť, že práve táto noc sa stala začiatkom konca všetkých jeho plánov.
Remus vybehol náhlivo z domu a starostlivo zatvárajúc zadný vchod obzeral sa k línii lesa, ktorá sa tiahla neďaleko od zadného konca neveľkého dvora. Pod spodnými vetvami stromov sa tam pohybovali tiene postáv, ktoré na neho čakali. Nečujne prebehol dvor a sotva sa dotknúc hornej hrany plota, plavne ho preskočil. Obzrel sa k domu a keď nevidel žiadnu aktivitu, zamračil sa.
„Čo sa deje? Prečo...,“ zasyčal rozhnevane, ale tichý smiech ho prerušil. Dvaja muži oblečení v špinavých , miestami roztrhaných šatách sa rýchlo posunuli bokom ťahajúc ho za sebou. Medzi vyčnievajúcimi koreňmi rozložitého duba ležala skrútená postava malého, plešivejúceho muža s ostrou , nepríjemnou tvárou pokrytou riedkym , nedbalo odstráneným porastom. Riedke, svetlé vlasy mu trčali všetkými smermi a tmavý habit, ktorý mal oblečený bol pokrčený a špinavý. Remusove oči sa prekvapením rozšírili, jeho nozdry sa zachveli a horná pera sa ohrnula odhaľujúc ostré silný biely chrup. Z jeho hrdla sa vydralo silné, dunivé zavrčanie.
„Ahoj Peter,“ zasyčal s prútikom namiereným doprostred Petrovho čela. „Dúfam, že si rád, že ma vidíš,“ pokračoval prezerajúc si muža kúsok po kúsku. „Schudol si, služba u Voldemorta ti neprospieva,“ doložil s hranou starostlivosťou v hlase a sledoval, ako sa krátke, svetlé mihalnice na Petrových očných viečkach chvejú. „Je animágus, viete to?“ spýtal sa bez toho, aby odvrátil pohľad od ležiacej postavy.
„Potkan,“ potvrdil jeden z mužov a v spokojnom úškľabku odhalil mocný chrup, „cítil som ho na pol kilometra,“ zavrčal a cvakol zubami. Petrovým telom prebehla drobná triaška, viečka sa znovu zachveli a oči sa pootvorili.
„Remus?“ zaskučal tenkým, vydeseným hláskom a pokúsil sa o premenu. Jeho telo sa otriaslo, ale aj po niekoľkých ďalších pokusoch zostávalo v ľudskej forme. „Remus, kamarát...,“ znovu sa pokúsil o kontakt, ale tvrdý kopanec do boku mu rýchlo vzal vietor z plachiet. Pootočil hlavu a pokúsil sa pozrieť sa na nepriateľov stojacich nad ním. Jeho čiastočne premenený čuch ho varoval, že okolo stoja traja vlkolaci a akýkoľvek neželaný pohyb rýchle skončí jeho biedny život.
„Vbehol nám priamo do rúk,“ uškrnul sa druhý z mužov a ostrým pohybom prútika švihol okolo zajatca. Neviditeľné putá sa trochu pritiahli.
„Zberal v dedine zásoby,“ doplnil a zdvihol z pôdy malé vrecko naplnené zmenšenými potravinami, „myslím, že zabudol zaplatiť.“
„No, je za jeho dlhy neručím,“ mykol plecom Remus a zamyslene si Pettigrewa prezeral. „Čo len s tebou urobíme, Peter,“ vrčal a na tvári sa mu postupne objavil zlomyseľný úškľabok. „Voldy sa bude musieť na chvíľku bez teba zaobísť,“ informoval trasúceho sa Petra, vytiahol prútik a krátko ním švihol. „Torpidus!“ Zohol sa, zdvihol omráčeného muža a prehodil si ho cez plece. „Ideme, máme more práce,“ kývol na spoločníkov a úškľabok na jeho tvári na ešte trochu rozšíril. „Smer ministerstvo mágie, páni,“ zavelil a s tichým lupnutím sa odmiestnil. Obaja muži ho okamžite nasledovali.
V tmavom dome na okraji Malého Hangletonu, v hniezde urobenom z mäkkých podušiek sa pomaly prebúdzalo groteskné stvorenie ležiace uprostred závitov veľkého bieleho hada. Had reagujúc na pohyb zdvihol hlavu a zasyčal. Oheň v krbe dohasínal, miestnosť sa norila do tmy.
„Wormtail!“ ozvalo tiché zaskučanie spod hada nasledované zúrivým zasyčaním. Had stuhnutý chladom sa lenivo pohol a odhalil pokrútené, slabé telíčko, ktoré v súčasnosti obýval obávaný tmavý čarodejník, Tom Riddle. Tenká ručička s námahou vytiahla spomedzi podušiek prútik a mávla ním ku kozubu. „Incendio!“ Oheň znovu vzplanul, ale plamene boli nízke, neduživé, vydávali len málo tepla. Malé telo nebolo schopné vygenerovať dostatok energie. Lord Voldemort bol slabý a hladný. Potreboval silu a tú mu mohol dať len jed jeho miláčika. Potreboval nakŕmiť a ten slizký, ohyzdný tvor tu zase nebol. „Wormtail!“ vykríkol hlasnejšie, ale prázdny dom mu vrátil len tichú ozvenu jeho vlastného hlasu. „Kde je zase ten Potkan?“ zlostil sa vraštiac kožu na mäkkej lebke. Veľké okrúhle oči skenovali každý dostupný kúsok miestnosti, až kým sa nezastavili na rade malých fľaštičiek stojacich na rímse kozuba. Červené oči stvorenia sa zaiskrili spokojnosťou. Dve z fľaštičiek boli plné žltej tekutiny . Prútik znovu zasvišťal a jedna z nich poslušne vletela do nastavenej dlane. Had sa lenivo rozvinul a šuštiac šupinami na prachom pokrytej drevenej dlážke, odplazil sa z miestnosti nájsť nejaké tučné hlodavce ukrývajúce sa v tmavých izbách. Z hniezda pred ohniskom sa ozývalo tiché mľaskanie a vrnenie. Lord Voldemort hlučne a spokojne jedol.
Komentáře
Přehled komentářů
Úplne skvelé. Z Dumbledora ma normálne mrazí!
Snáď Remy s Hermy na niečo prídu.
Ďakujem za kapitolku!!
páni
(Lily, 21. 7. 2010 14:59)tak to je doopravdy velmi zajímavé.. jsem nadšená další kapitolou a hrozně se mi líbí že Brumlovi něco nevychází no a ten jeho podvod se smlouvou už mne vůbec nepřekvapil.. to bude ale zajímavé další den.. doufám, že se s Hermionou jinak nic nestane.. vážně..
nemůžu
(soraki, 21. 7. 2010 8:25)se dočkat dalšího pokračování - Albus bude mimo - na to se těším asi nejvíc :-D a taky jsem zvědavá, koho nakonec Hermiona zvolí za muže - Harryho? Severuse? Siriuse? Páni, těším se moc! A ten konec - ten byl fujky fujkózní ;-)
:))))
(nadin, 22. 7. 2010 20:42)