Jdi na obsah Jdi na menu
 


11. Duša na cucky

8. 7. 2010

 

 

11. Duša na cucky

 

 

,Remy!?´ Sírius silno stisol viečka a maximálne sa sústredil . Už tretíkrát volal dračicu, ale zatiaľ nemal úspech. Frustrovane zaškrípal zubami a skúsil to znovu. ,Remy!!´ Mentálny výkrik sa magicky šíril po sférach a malá dračica, ktorá doteraz pohodlne skrútená v mäkkom hniezde spala hlbokým spánkom sa strhla a zdvihla hlavu. Niekoľko sekúnd nechala doznievať sen, ktorý sa jej sníval než ju Síriusov výkrik zobudil, široko zívla a preťahujúc sa, vyliezla z hniezda. Roztiahla krídla a niekoľkokrát nimi pokusne zamávala. Potom sa odrazila od pôdy a mocným mávnutím krídel sa vzniesla dohora. Vysoké pohorie, ktoré ukrývalo dračiu kolóniu sa tiahlo cez celý kontinent a dolu pod ním sa rozprestierali úrodné pláne porastené hustými lesmi, cez ktoré sa predierali mohutné riečne toky. Strmé svahy hôr kypeli životom. Remy si pátravo prezerala horské lúky a hľadala náznaky pohybu. Tam  niekde,  medzi hustými trsmi tráv sa ukrývali darkusovia. Malé skákavé bylinožravce mali veľmi chutné, krehké mäso a na horských lúkach ich žili tisícky. Nájsť raňajky nikdy nebol problém a aj teraz už po niekoľkých minútach krúženia našla jednu z mnohých kolónií ukrytých v tráve. Sklopila krídlo a strmo sa spustila na lúku. Potopila sa do vysokej trávy a nájduc jeden z východov z nory, potichu zavrnela a okamžite sa prispôsobila svojmu okoliu. A tak, keď strážca nory vystrčil opatrne hlavu a pátravo sa rozhliadol po okolí, nevidel nič podozrivé. Vyliezol von a sadol si na vrchol najbližšej vyvýšeniny. O chvíľu sa v tráve preháňali takmer všetci obyvatelia nory a to bol okamžik, keď začala loviť. 

  Sírius sedel v kresle, prekrížené nohy si vyložil na okraj stola a na lone držal otvorenú knihu. Opatrne obracal vetcho vyzerajúce stránky  a čítal text napísaný rukou jedného z jeho predkov.

,Skutok vraždy vážne poškodí dušu vraha. Duša tmavne a odtŕhajú sa z nej väčšie, alebo menšie kusy. Len mnohé úprimné ľútosti a dobrú činy môžu znovu roztrhnutú dušu spojiť.´

„Ths!“ zasyčal a zahľadel sa do prázdna . ,Voldemort spáchal toľko vrážd, že jeho duša musela byť roztrhaná na cucky. Ako je teda možné, že na Quirellovej hlave sedel len jeden kus? Podľa správnosti by tam malo byť niečo ako včelí roj. Ale nebolo! Kde sú teda tie zvyšné kúsky? Jeden bol v Harryho jazve. Mohol sa tam dostať jedine v deň, keď sa ho Voldemort pokúsil zabiť. Ale skôr než to urobil, zabil Jamesa a Lily. Trhal svoju dušu na viac a viac kúskov a jeden z nich sa náhodou preniesol s vražednou kliatbou na Harryho. Alebo to nebolo náhodou? ´ Síriusove oči sa zúžili do úzkych štrbín pri spomienke na baziliska a Voldemortov denník. , Bolo by možné, že aj v denníku bol ukrytý jeden z kúskov Voldemortovej  duše?´ Jeho  rozostrený pohľad sa znovu uprel do knihy. ,Musím sa vrátiť domov ,´ myslel so znechuteným  povzdychom, , som si istý, že som o niečom podobnom  čítal.´ Chvíľu ešte listoval v knihe, potom ju mrzuto zaklapol a hľadiac na rodinný  erb vytlačený do čiernej kože rozmýšľal o celom rade mužov, ktorí ju napísali. V duchu prechádzal cez línie rodokmeňa, ktorý sčernený prachom zdobil stenu otcovej pracovne. Desiatky mien a niekoľko ohorených dier. Tam mali byť mená tých, ktorý sa vzopreli a odmietli poslúchať. , Možno aj namiesto môjho mena je na magickej tapisérii len diera´, pomyslel si trpko spomínajúc na žlčovitú tvár jeho rozzúrenej matky, keď ťahal kufor z dvier, aby sa nikdy nevrátil do domu svojich predkov. Ale on sa vrátil! Dom jeho predkov bola špinavá diera obývaná šialeným domácim škriatkom, ale mala obrovskú knižnicu, plnú neoceniteľných informácií. No a do tej knižnice sa teraz musel dostať. Niekde medzi stovkami zväzkov sa nachádzal jeden, v ktorom sa hovorilo o prenášaní duše. Určite to malo niečo spoločné s obrazmi, ale tým si nebol celkom istý. Keď naposledy surfoval po policiach, zatemňovali mu mozog rozbúrené hormóny a kúzla o telesnej láske boli pre neho oveľa príťažlivejšie, než ukladanie duší do  predmetov.

„Moment!“ zamračil  sa v snahe uloviť zmysel poslednej myšlienky. „Uložiť dušu do predmetu,“ zopakoval myšlienku polohlasne a zvierajúc päste načúval, ako to znie. „To by mohlo byť ono,“ zašepkal a v očiach mu vzplanul oheň, „to by naozaj mohlo byť ono! Čo ak to nemusí byť celá duša? Čo ak stačí len jej fragment? Aký význam by to malo?“ otázka sa vznášala v prázdnej miestnosti a Sírius sa netrpezlivo vzpriamil. „Ak sa dá časť duše uložiť do predmetu je možné, že sa dá z tohto predmetu aj vybrať,“ uvažoval prechádzajúc sa rýchlymi krokmi v malom priestore obývacej izby, „z Voldemortovho denníka vyšiel mladý Tom Riddle. Vyšiel tak starý, ako bola stará duša, keď ju do neho uložil,“ zastavil sa , akoby narazil do neviditeľnej steny, trel si spánky a pokúšal sa zhromaždiť myšlienky, ktoré mu splašene  poletovali hlavou. „Dobre,“ zašomral po chvíli, „potrebujem viac informácií.“

,Viac informácií o čom?´ prekvapene zdvihol hlavu a niekoľko sekúnd mlčky civel na Remy, ktorá sa pohodlne usalašila v jednom z kresiel.

„Voldemort preniesol na Harryho časť svojej duše, ďalšia časť bola uložená v jeho denníku a tretia bola prisatá na temene jeho profesora Obrany proti čiernej mágii. Podľa toho, čo napísal jeden z mojich predkov, duša sa trhá keď niekto spácha vraždu. Voldemort ich spáchal množstvo a tak predpokladám, že jeho duša bola roztrhaná ma množstvo kúskov. Ale našli sa len tri, kde je zvyšok? Nemali by byť pohromade, alebo tak niečo? Mám množstvo otázok a minimum odpovedí a preto musím znovu do domu mojich predkov, čiže do knižnice.“

,Preto si ma volal? Myslela som, že čarodejníci nemajú problémy s premiestňovaním.´ Sírius pokrútil hlavou a smutne sa uškrnul.

„Normálne by som ťa neobťažoval s takou maličkosťou, ale odkedy som trestanec na úteku, je pre mňa nebezpečné ukázať sa kdekoľvek v Anglicku. Predpokladám, že ministerstvo monitoruje môj magický podpis a bez tvojej ochrany riskujem, že ma chytia a znovu hodia bez súdu do Azkabanu, odkiaľ by som už nikdy nevyšiel.“ Remy sa s natiahnutým krkom chvíľku uprene na neho pozerala a potom krátko prikývla.

,Dobre, myslím že máš pravdu,´ jediným plynulým pohybom sa preniesla na jeho plece, omotala si chvost okolo jeho trupu a premiestnila ich skôr, ako stihol čokoľvek poznamenať.

  Hermiona chvatne kráčala dolu ulicou a vyhýbajúc sa davom turistov obdivujúcich zvyšky starovekej civilizácie, hľadala vchod do čarodejníckej časti Ríma.  Bol to malý nenápadný hotel, akých bolo v Ríme tisíce. Konečne zbadala červený štít, usmiala sa a zamierila rovno k nemu. V  prízemí budovy  bola malá reštaurácia a za ňou vchod do Via di Scampo. Bola to modernejšia a oveľa honosnejšia verzia Šikmej uličky a  stretávali sa tu čarodejníci a čarodejnice z celého sveta. Hermiona bola prekvapená, keď vedľa recepcie v hoteli , v ktorom sa s rodičmi ubytovali , videla zavesený plán mesta a na ňom veľmi dôkladne vysvetlené, ako sa dostať do jeho čarodejníckej časti. Jej rodičia ho samozrejme vôbec nezaregistrovali a tak usúdila, že na ňom musí byť kúzlo, ktoré ho robí neviditeľným pre nemagických ľudí.  Popravila si remeň kabelky na pleci a vstúpila do otvoreného vchodu. Hneď za vchodovými dverami bola krátka svetlá chodba. Steny boli vymaľované svetlo hnedou farbou a dlážku pokrýval  tmavohnedý  jutový koberec  s výrazným žltým geometrickým vzorom. Vpravo boli dvere vedúce do reštaurácie a vzadu, na konci chodby, hneď vedľa dverí do dámskych toaliet boli ešte jedny,  ale tie mohli otvoriť len čarodejníci. Hermiona vrhla bočný pohľad na pootvorené dvere do reštaurácie a na sekundu zaváhala, ale potom zamierila rovno k posledným dverám, uchopila zlatú guľu. Pocítila známe brnenie v prstoch a dvere sa pred ňou otvorili. Rýchle vstúpila do malej, prázdnej  miestnosti osvetlenej jediným magickým krištáľom zabudovaným do steny po ľavej ruke, vytiahla prútik a zaťukala na náprotivnú stenu. A presne tak, ako pri vstupe do Šikmej uličky sa stena rozpustila a ona stála vo vstupe do ,Útočišťa´. Neváhala ani sekundu a s úsmevom na perách vkročila do davu čarodejníkov korzujúcich po oboch stranách ulice. Dnes bolo v  uličke oveľa viac ľudí než včera , keď ju navštívila po prvýkrát. Niektorí sa len tak prechádzali, nakúkali do pestrofarebných výkladov a  iní posedávali v kreslách rozostavených okolo okrúhlych stolíkov v uličných reštauráciách a kaviarňach. Hermiona tu strávila včera celý deň a teraz sa sem vrátila s jediným cieľom a tým bola kniha, ktorú objavila v malom, zastrčenom kníhkupectve celkom na konci ulice. Bola to unikátna kniha a ona celý večer presviedčala rodičov, aby jej dovolili kúpiť si ju. Nestrácajúc čas, prepletala sa pomedzi skupinky prechádzajúce ulicou a mierila priamo k cieľu. S búšiacim srdcom otvárala dvere , za ktorými sa ukrýval priestranný obchod naplnený až po plafón tými najzaujímavejšími knihami, ktoré vo svojom živote zatiaľ videla. Starý čarodejník oblečený v tmavo modrom habite so zlatým lemovaním zdvihol hlavu od pergamenu, ktorý sa rozvíjal pred ním a keď videl jej dychtivú tvár, usmial sa a pomaly vstal.

„Ako vidím, vrátila si sa,“ vítal ju a spýtavo zdvihol prešedivené obočie. Hermionin žiarivý úsmev bol odpoveďou na jeho tichú otázku. Prihladil si šedivé vlasy a keď sa jeho úsmev ešte viac rozšíril, urobili sa mu okolo svetlo modrých  očí vejáriky vrások. Pomaly, ako muklovský kúzelník, nespúšťajúc oči z dievčaťa, ktoré sa doslova triaslo očakávaním, siahol pod pult a vytiahol neveľkú knihu v tmavo hnedej koženej väzbe. Cez celú prednú stranu bol na tmavej koži vylisovaný zlatý meč držiaci dvojramenné váhy. Na chrbte sa v zlate skvel nadpis  Česť a právo.“

„Áno,“  Hermiona sťažka vydýchla zadržiavaný dych , s očami prilepenými na knihu siahla do kabelky a vytiahla neobvykle hrubú peňaženku. Roztrasenými  prstami ju otvorila a vytiahla z nej hrubý zväzok bankoviek. Bolo to presne dvetisíc libier. Vedľa položila ešte desiatku na bankové poplatky a siahla po knihe. Keď ju konečne držala v rukách, položila ju na pult, pohladila mäkkú kožu väzby a otvorila ju na prvej strane. Na ľavej strane stánky, hneď pod nápisom ,Obsah´ bola malá zlatá bodka. Vytiahla prútik, ešte raz sa pozrela do láskavých očí majiteľa obchodu  a potom priložila koniec prútika priamo do jej stredu. ,Anglické manželské právo!´ pomyslela si a v tom okamžiku sa na stránke objavil obsah požadovanej knihy. Preletela ho pohľadom, vybrala náhodne jeden z titulov a nalistovala uvedenú stránku. Ticho ševeliac perami prečítala niekoľko riadkov a uľahčene si vydýchla. Potom zatvorila knihu, o niekoľko sekúnd ju znovu otvorila a vyzvala ďalšiu zbierku zákonov , tento krát o obchode. So spokojným úsmevom si prečítala jeden zo zákonov na strane 1214 a knihu definitívne zaklapla. Opatrne ju zdvihla z pultu a pritisla si ju na prsia. Potom sa po prvýkrát pozrela priamo do tváre muža, ktorý stál ticho oproti nej a pozoroval ju so skúmavým pohľadom . Chvíľku mu prižmúrenými očami hľadela priamo do svetlých očí a sústredene premýšľala. Potom knihu položila na pult, znovu otvorila kabelku a zalovila  nej. „Ďakujem vám, že ste mi tú knihu odložili,“ povedala zreteľne a jej pravý lakeť pomaly mizol v otvore kabelky, „ je to veľmi, veľmi pôsobivé kúzlo, ktoré ste použili na zlúčenie takého množstva kníh do jednej. Zaujímalo by ma, či by ste nemohli vložiť do mojej knihy ešte niečo,“ sklopila oči a pomaly vytiahla ruku z kabelky. Medzi prstami zvierala hrubú hrču pergamenov, upravených do formy brožovaného výtlačku. Boli to kópie všetkých  dokumentov, ktoré sa Síriusovi podarilo získať na ministerstve, vrátane poslednej vôle markíza du Motier. „Tieto dokumenty sú pre mňa veľmi dôležité, potrebujem ich mať stále so sebou, pretože čas na ich štúdium je veľmi krátky. Ale nechcem, aby ich ktokoľvek videl. Ako súčasť tejto knihy by boli chránené pred zvedavými pohľadmi a mala by som ich vždy po ruke, keď by som ich potrebovala,“ hnedé oči dievčaťa žiarili túžbou a leskli sa slzami, ktoré hrozili vyliať sa na biele líca a srdce starého muža sa topilo súcitom. Chvíľku nehybne zízal do jej tváre a potom zľahka prikývol.

„Dobre, dá sa to urobiť, ale bude vás to stáť ďalších sto libier,“ zvedavo sa na ňu pozrel zdvíhajúc jedno strapaté prešedivené obočie a všimol si , ako na okamžik zaváhala. Hermiona zovrela ruky do pästí a prižmúrila oči. S námahou sa nadýchla a prikývla.

„To je v poriadku, ak sa to dá urobiť, budem šťastná...,“ drmolila nesústredene a hrabala sa v peňaženke.  

„Ale, musíme to nejako nazvať,“ poznamenal starec s úsmevom, položil zviazané pergameny na pult a preletel pohľadom po štíhlej postave dievčaťa, „čo tak ,Krásna neznáma´?“ spýtal sa a pomykal podnetne obočím. Hermiona prekvapene vytreštila oči a potom očervenela.

„Ja...ja ne...neviem, mô...môže by,“ vykoktala ticho a potom už len sledovala, ako niekoľkými zložitými pohybmi prútika zlúčil dve knihy do jednej. Sila mágie, ktorú pri tom použil rozsvietila jeho obchodík, ako keby zapálil  novoročný ohňostroj. Keď všetky svetelné efekty jeho práce konečne pohasli,  otvoril knihu, priložil koniec prútika na zlatú bodku a jasne zvolal: „Krásna neznáma!“ Pod bodkou sa v abecednom poriadku zoradili názvy listín, ktoré práve doplnil do knihy. Niekoľko sekúnd na ne ticho civel, potom pozrel na dievča, pokýval hlavou a ticho zaklapol knihu.

„Je to tam a máte to vždy k dispozícii, slečna,“ podal jej knihu a keď položila na pult hŕstku bankoviek, len kývol hlavou. Hermiona sa zahryzla do spodnej pery, vzala knihu, vložila ju do kabelky a zaklapla uzáver.

„Ďakujem vám, ďakujem vám za všetko,“ povedala ticho, zvrtla sa na päte a dlhá sukňa jej zavírila okolo lýtok. Držiac pevne remeň kabelky pozdravila sklonením hlavy a náhlila sa von z obchodu. O niekoľko hodín odchádzala rodina na Madeiru a ona bude len ťažko vysvetľovať rodičom, prečo nechala celú rodinu bez jediného centa. Náhliac sa dolu ulicou v ústrety rodičovskému hnevu, hrialo ju len vedomie, že teraz bude môcť podrobne preštudovať všetky zákony a právne normy magického spoločenstva, ktoré boli vytvorené za celé obdobie jeho existencie a ktoré doteraz boli v platnosti. , Len keby som mala viac času!´ zastonala v duchu a prešla múrom do nemagickej časti Ríma.

  Profesor Albus Dumbledore, riaditeľ najprestížnejšej čarodejníckej školy , hlava Wizengamotu, najmocnejší čarodejník a zástanca svetla sedel za svojim písacím stolom a so spokojným úsmevom študoval veľký list pergamenu, ktorý pred sebou starostlivo rozprestrel. Vedľa pergamenu ležalo niekoľko hrubých kníh, v ktorých podchvíľou niečo hľadal. Po pravej strane bol ďalší pergamen napoly popísaný jeho  úhľadným ozdobným rukopisom a keď namočil brko a dopísal ďalšie meno a údaje k nemu, samoľúbo sa uškrnul.

„Adrián Percyval Shelly- 45 ročný, námestník vedúceho v Odbore záhad . Je ženatý s Agelou Rosamund Royll, dcérou Alfréda Charlesa Roylla. Má dve deti, syna Gordona (25) a dcéru Carol (23). Majetok sa odhaduje na 2 milióny galleónov okrem nehnuteľností. Ach áno, Odbor záhad je veľmi zaujímavé miesto a mať tam niekoho v tak vysokom postavení bude užitočné,“  šomral si ticho a občas sa spokojne zachichotal. „Hlupák Weasley nemá ani potuchy, čo tento rodokmeň znamená a akú má cenu. Oni vidia len hŕby galleónov, ale toto,“  pohladil husto popísaný pergamen, „toto sú ľudia, ktorých budem môcť ovládať cez ich rodinné spojenia , cez ich majetok a vzťahy. Budem im vládnuť a oni nebudú môcť urobiť nič iné, len ma poslúchať. Nie to dievča, ale  ja, ja budem cez ňu  hlavou týchto rodín, ja budem určovať čo budú vlastniť, s kým budú plodiť a kto z nich má právo žiť,“ rozosmial sa hlasito  zakloniac hlavu. Jeho smiech sa rozliehal miestnosťou a fénix sediaci na bidle sa vydesene prikrčil. Dumbledore sa dosmial a zamieril prútik na ďalšiu časť rodokmeňa. Ťahal špičku prútika po líniách a postupne zväčšoval jedno meno za druhým, až kým  nenarazil na ďalšie spojenie, ktoré by mu mohlo byť užitočné. Potom vzal do ruky jednu z kníh, nalistoval príslušnú stránku a namočil brko do atramentu. Jeho tvár žiarila spokojnosťou a šťastím.

  Harry nervózne poposedával na stoličke, pokukával po hodinách a popri tom sledoval pani Weasleyovú, ako kladie na stôl prvý z podnosov. Štyria z jej šiestich synov už sedeli za stolom a s netrpezlivým očakávaním sa pohrávali s príborom. Pán Weasley čítal Denného proroka a ticho sa rozprával s Billom.

„Rááá..ráááno,“ stolička vedľa neho zavŕzgala a zívajúci Ron  na ňu sťažka dosadol. Pozrel na bratov sediacich oproti nemu a hrabol po príbore. „Prečo musíme vstávať tak skoro?“ šomral a pokúšal sa šúchať si opuchnuté oči a súčasne nepustiť príbor.

„Ron! Ron, prestaň!“ zvreskla nahnevane pani Weasleyová levitujúca pred sebou veľký podnos so šálkami a s veľkou čajovou kanvicou. „Vypichneš si oko!“ Okolo stola sa ozval pobavený smiech, Ron prevrátil znechutene oči a položil príbor na stôl.

„Pretože je 1. September a o pár hodín musíš sedieť vo vlaku,“ poučil ho blahosklonne Bill, vzal približujúci sa podnos a postavil ho na stôl. Ginny, oblečená do nových svetlomodrých  šiat, ktoré jej kúpil Charlie, priniesla misu plnú opražených klobás a do ružova opečených prúžkov slaniny a potom si sadla vedľa Billa.

„Chlieb Harry?“ spýtal sa Fred, ktorý držal v rukách veľký bochník čerstvo upečeného chleba. Harry prikývol a vzal ponúknutý krajec. Bochník chleba šiel z rúk do rúk a každý si odkrojil poriadny kus. Od toho dňa, keď prvýkrát uvidel pohár pomaľovaný srdiečkami Harry starostlivo dbal o to, aby jedol a pil len to, čo ostatní. Keď to nešlo inak, pil vodu priamo z vodovodu a nikdy nevzal nič priamo z rúk niektorého člena rodiny. U dvojčiat to bolo preventívne opatrenie, pretože väčšina členov rodina strávila určitý čas tohto posledného týždňa v rôznych podobách. Percy dokonca musel navštíviť nemocnicu u Sv. Munga, aby mu odstránili  parohy, ktoré mu vyrástli po zjedení lákavo vyzerajúceho koláčika. Robil to dôsledne už celý týždeň a tento spôsob života ho psychicky veľmi vyčerpával. Bol skutočne  šťastný, že sa to dnes skončí. Jedol tak rýchlo ako vládal a o  niekoľko minút už stál v Ronovej izbe a celý jeho majetok ležal porozkladaný na jeho posteli. Otvorený kufor stál pri nohách postele a Harry sa zamyslene pohrával s prútikom.

„Héj! Čo robíš? Ešte si ani nezačal baliť? “  Ron vtrhol do izby s veľkým krikom, oči na vrch hlavy. „Otec musel odísť do práce, na stanicu nás odprevadia len mama , Bill a Charlie.“ hodil  mu na posteľ hŕbu opraných  ponožiek a bielizne. Potom sa otočil k svojmu kufru a škaredo sa naň zamračil. Harry znovu poklopkal prútikom po dlani ľavej ruky a hoci sa trochu bál, rozhodol sa vyskúšať kúzlo, ktoré ho Hermiona pred pár mesiacmi  naučila. Privrel oči a pripomenul si potrebné ťahy prútika a potom ním rozhodne švihol.

„Conglutinatio!“ zvolal jasne a potom len s víťazným úsmevom na tvári sledoval, ako sa všetok jeho majetok úhľadne ukladá v kufri. Keď už vonku zostala len jeho metla a Hedwigina klietka spustil prútik a pozrel na Rona. Ten stál s doširoka otvorenými ústami a vyvaľoval na neho oči ako taniere.   

„To...to bolo dobré,“ zachrčal a trochu nervózne a tekal očami po množstve vecí porozhadzovaných po izbe a Harryho zbalenom kufre, „môžeš zbaliť aj môj kufor?“

„Môžem,“ Harry sa uškrnul, ale potom preletel pohľadom po izbe a prižmúril oči, „ ale môžem ťa aj naučiť, ako sa to robí,“ pripomenul a švihol prútikom nad Ronovou posteľou. „Conglutinatio!“ O niekoľko sekúnd bolo aj Ronove veci úhľadne poskladané, kufor zatvorený a klietka s Kvíkom stála vyčistená na jeho vrchnáku. Keď o niekoľko minút pani Weasleyová nakukla dnu, aby ich popohnala, pozreli na ňu s veľkými úsmevmi na tvári a znovu obrátilo pozornosť na partiu šachu, ktorú mali rozloženú na stole.

  Cesta na stanicu v taxíku s  vodičom, ktorý sa nervózne trhal zakaždým, keď Hedwiga alebo Kvík zahúkali , nemala šancu stať sa jeho najšťastnejšou spomienkou. Vonku pršalo, všetci boli mokrí a nalepení na sebe ako sardinky. Harry hľadel pred seba, pridŕžal si Hedwiginu klietku na kolenách a vážne uvažoval o tom, či by nemal najbližšie prázdniny stráviť radšej so Síriusom. Celkom určite by mu bolo lepšie v stane s človekom, ktorému môže dôverovať, než v dome plnom ľudí, ktorí jeho dôveru zradili.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

hmm...

(soraki, 14. 7. 2010 7:44)

já si myslím, že všichni Weasleyové si chybějící jizvy nevšimli z prostého důvodu - kdykoliv se na Harryho podívají, vidí jen kopu galeonů ;-)
A Brumbál, ano, Sirael na něj má spadeno :-D
A Hermiona - těžko se jí divit, ale vzhledem k tomu, kolik peněz jí někde leží...

těším se na další a protože jsem byla několik dní pryč, můžu s dovolit ten luxus jít hned hltat další, bezesporu skvělou kapitolku :-D

moc nevím

(reylan, 10. 7. 2010 8:02)

co si o této kapitolce myslet, podle mě je taková překlenovací a uvědomovací, Překvapuje mě, že si nikdo nevšiml, že Harrymu chybí na čele jizva. Brumbál je intrikář jako vždy a opravdu doufám, že mu velmi bolestivě sklapne no a Hermionu nemám pořád ráda, myslím, že utratit všechny peníze bez předchozí dohody s rodiči, kteří by to podle mě pochopili je přinejmenším sobecké, těším se na salší kapitolku a doufám v trochu akce

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA