Jdi na obsah Jdi na menu
 


6.Lady

30. 4. 2014

6.Lady

 

   Pobočka banky bola veľmi tesná sekunda tej, ktorá stála v Šikmej uličke. Goblini vedeli, že vonkajší dizajn má veľký psychologický dopad na klientov a preto na ňom nešetrili. Aj keď to nebola najvyššia budova v okolí, celkom určite pôsobila dojmom majestátnosti a bohatstva. Chlad vstupnej haly obloženej mramorovými doskami zmäkčovali obrovské magické kríčky vo veľkých kvetináčoch.  Napriek neskorému ročnému obdobiu kvitli veľkými bielymi kvetmi a tie  , ako som ku svojmu veľkému zdeseniu zistila, mali malé zuby.  Pulty , za ktorými sedeli vážne sa tváriaci goblini boli pomerne vysoké a tak, keď som k jednému z nich pristúpila, trčal mi nad vrchnú hranu len kúsok hlavy . To ma prinútilo odstúpiť, aby som na goblina videla .  Nemala som ani potuchy ako sa správať, a tak som pokrčila plecami a vzala bežný prístup.

„Dobrý deň!“ pozdravila som skloniac mierne hlavu a čakala na odozvu. Chvíľku sa vôbec nič nedialo, ale potom goblin zdvihol oči od pergamenu, ktorý čítal a prísne na mňa pozrel. Na okamžik som mala dojem, že sa jeho tenké nozdry chvejú pri nasávaní vzduchu, akoby ma ovoniaval. Zahnala som nemiestne predstavy a zúžila oči v očakávaní vážnejšej odozvy.

„Čo tu chceš dievča?“ hrubý hlas vychádzajúci z takého malého tela ma prekvapil. Nedala som to však najavo a pokusne som sa pousmiala.

„Potrebujem vedieť, aké služby poskytuje vaša banka svojim klientom. Všetky služby vrátane tých špeciálnych a samozrejme aj ich cenu,“ odpovedala som s toľkou dôstojnosťou, koľkú som pod  takým nevrlým pohľadom zvládla zhromaždiť. Goblin sa zamračil.

„Načo bude takému malému dieťaťu taká dôverná informácia?“

„Nie je dôverná!“ odporovala som hnevlivo. „V správnosti by mala byť na nahliadnutie pre všetkých potenciálnych klientov, aby ich viac využívali a aby banka zarobila viac peňazí. Iste vaša inštitúcia nie je založená len na prostom chránení uložených vkladov. To by bol vrcholne nerentabilný prístup k podnikaniu.“ Počas môjho malého behu sa goblin ešte viac zamračil, ale nakoniec trochu váhavo prikývol.

„Tvoje slová sú napriek tvojej mladosti múdre. Áno, naša banka poskytuje veľa služieb. Ich úplný zoznam je  zarámovaný na náprotivnej stene aj s ich cenou,“ úškľabok, ktorý mu vykvitol na  tenkých perách neveštil nič dobrého. Zazrela som na neho , zvrtla sa na päte a odpochodovala k veľkému tablu. Už prvý pohľad mi povedal, že tadiaľto cesta nevedie a že goblin si zo mňa uťahuje. Znovu som sa vrátila k pultu a mračila sa na uškierajúceho sa goblina. Bol to desivý pohľad, ale teraz som bola nahnevaná a bolo by treba niečo oveľa strašnejšie, aby ma to dokázalo zastaviť.

„Robíte si zo mňa srandu? Ten oznam je v nejakom cudzom jazyku. Predpokladám, že vo vašom vlastnom, vy ale nemôžete predpokladať, že ho všetci  vaši klienti budú ovládať!“ povedala som oveľa dôraznejšie a vražedne som na neho zazerala.

„Čarodejníci poznajú kúzlo, ktoré prekladá rôzne jazyky,“ odsekol lapidárne.

„Iste, ale nie takí ako ja. Chodím do školy ešte len pár týždňov a nepoznám všetky kúzla. Okrem toho je to od vás neefektívne žiadať, aby tí ktorý k vám prinášajú svoje peniaze vyhľadávali , aké služby im môžete ešte poskytnúť. Mnohí odtiaľto odídu bez toho, aby ich použili, hoci tu inak mohli nechať peknú kôpku galleónov.“ Mala som na jazyku ešte veľa slov, ale väčšina z nich by mi určite spôsobila množstvo problémov. To bolo dobre, pretože po ďalšom kole zazerania , vytiahol spod pultu rolu pergamenu a sotil ju ku mne. Na sekundu som sa chcela veľmi nahlas rozčúliť, ale nakoniec som len stisla pery, vzala pergamen a rozbaľujúc ho letela som pohľadom po zozname ,ponúkaných´ služieb. Musím priznať, že boli skutočne veľmi rôznorodé a pomerne drahé, ale to čo som hľadala bola až takmer na konci pod hlavičkou ,Obrady´. Cena ma trochu potriasla, ale vedela som, že na to mám. Aj keď po  tomto budem musieť nevyhnutne navštíviť Izbu požiadavky a pocvičiť sa vo vznášajúcom kúzle.

„Toto!“ ukázala som prstom a prisunula mu pergamen pod dlhý nos. „Mám záujem o túto službu v úplnosti.“ Goblin neochotne mrkol na pergamen a trochu prekvapene mykol huňatým obočím.

„To je drahá služba pre také mláďa,“ podotkol zužujúc na mňa oči.

„Viem, videla som vašu cenu,“ odsekla som rozhodne a neústupne na neho civela.

„Dobre,“ prikývol po ďalšej nápadnej súťaži a stisol tlačidlo na pulte. Z dverí za pultmi vyšiel ďalší goblin, preletel pohľadom miestnosť a s istotou zamieril k nám.

„Poongloot, vezmi slečnu...“ s očakávaním ku mne pozrel.

„Grangerová, Hermiona Grangerová,“ predstavila som sa pokojne a zvedavo som si ho , čo možno najnenápadnejšie, prezerala.

„Vezmi slečnu Grangerovú do miestnosti...,“ na sekundu sa odmlčal a hľadel na čosi na pulte, „..21 a urob jej úplný rodokmeň.“

„Iste pán Kobektlook,“ prikývol, obišiel pult a zamieril naprieč halou. „Tadiaľto slečna Grangerová,“ ukázal nedbanlivo k vysokým dvojkrídlovým dverám, pri ktorých stála ozbrojená stráž. Keď sme prechádzali okolo, strážni ani nemrkali, ale neustále pohľadmi skenovali halu a všetkých, ktorí ňou prechádzali. 

  Miestnosť 21  bola vpravo len kúsok od haly. Bola takmer holá až na okrúhly stôl a  pár drevených stoličiek. Pri dverách bolo niekoľko nízkych políc napchaných pergamenmi a drevená paleta naplnená množstvom fľaštičiek s náplňami  rôznych farieb. Goblin vstúpil prvý, mávol rukou k stolu a siahol po jednom z pergamenov.

„Sadnite si slečna,“  presunul sa k drevenej palete a jeho ruka nad ňou nerozhodne zavisla. Zamračil sa a potom sa obrátil ku mne. „Chcete bežnú, alebo farebnú verziu?“ spýtal sa a pozrel priamo na mňa.

„Ktorá je lepšia?“

„To závisí na tom, čo chcete dosiahnuť. Bežne sa čarodejníci nezaujímajú o farebnú, pretože je prehľadnejšia a každý na prvý pohľad vidí, koľko prskaviek a muklov špiní ich vzácny rodokmeň.“

„Ach!“ Na sekundu som onemela, ale vzápätí som sa uškrnula a potriasajúc hlavou prikývla. „Jasné. Pre moju potrebu je výhodnejšia práve tá farebná verzia,“ oznámila som mu. „Ja aj drahšia?“ To bolo dôležité, pretože moje zdroje neboli príliš veľké a navýšenie ceny som nemusela zvládnuť.

„Len zopár knutov,“ mykol Poongloot plecom a vytiahol fľaštičku, v ktorej bolo číra, bezfarebná látka. Prešiel k stolu, rozvinul pergamen, ktorý bol veľmi hrubý a tmavší, než som doteraz videla a dôkladne ho polial. Chvíľku pozorne nakláňal pergamen v rôznych smeroch tak, aby bol celý premočený a potom vytiahol spoza opaska tenkú dýku. Potrebujem niekoľko kvapiek vašej krvi sem,“ ukázal na horný okraj pergamenu a podal mi ju. Čepeľ dýky sa leskla v umelom svetle fakieľ , ale ja som neváhala ani okamžik. Vzala som mu ju z ruky a pichla ostrou špičkou do prsta ľavej ruky. Bolelo to, ale stisla som pery a nechala hrubé červené kvapky stekať dolu . Keď to už začalo vyzerať na slušný odber krvi, goblin prikývol.

„To stačí.“  Vzápätí som pritisla k rane palec a keďže som nemala nič iné, strčila som si zranený prst do úst. Teraz by sa mi tá vreckovka, ktorú podľa pani Pomfeyovej nepotrebujem, zišla. Kúzlo na utieranie nosa mi tu asi nepomôže. Škľabila som sa v mednatej chuti krvi, ale ani na sekundu som nespúšťala pohľad z pergamenu, po ktorom sa teraz začala šíriť farebná tlač. Nie tak farebná, ako som očakávala. V hlavnom prúde bolo spočiatku všetko  zelené, ale neskôr sa objavovalo stále viac červenej farby a len sem tam niečo modré.

„Myslela som, že farebné znamená viac farieb,“  podotkla som pokusne, ale goblin len pokrčil plecami.

„Nie vo vašom prípade. Máte vzácne vyrovnaný rodokmeň a veľmi zaujímavý,“ zamrmlal sledujúc línie mien rozvíjajúce sa stále ďalej a ďalej. Keď sa písmo konečne zastavilo, poklopal po mojom mene napísaným na samom vrchu pergamenu dlhým prstom a vzápätí niekoľko liniek začalo pulzovať jasne červenou   farbou. Niektoré boli dlhšie, iné kratšie, ale všetky končili v zhluku červených mien. Medzi nimi a mojim menom bola veľké množstvo zelenej.  „Toto je skutočne zaujímavé a potrebujem hovoriť so svojim nadriadeným,“ zamrmlal stlačiac jedno z tlačidiel na okraji stola.

„Tak, čo znamenajú tie farby,“ spýtala som sa, hoci som už mala určitú predstavu významu farebnej škály vo svojom rodokmeni. Koniec koncov, moje meno bolo napísané tiež červeným atramentom.

„Farebné rozlíšenie je veľmi prosté,“  začal vysvetľovať Poongloot pokukujúc k dverám. „Červenou farbou sú označený čistokrvní čarodejníci, zelenou prskavky a modrou muklovia.“

   Naklonila som sa nad pergamen a so zaujatím som študovala farebné rozloženie zatiaľ bez toho, aby som si bližšie všímala mená samotné.  Môj rodokmeň začínal hlboko v začiatkoch prvého tisícročia a modrá sa jarabela medzi menami pomerne často. Stred rodokmeňa bol výrazne červený s niekoľkými zelenými líniami a na vrchu boli všetky mená zelené. Bolo to zaujímavé a podporovalo to moju teóriu o genetickom prenose mágie. Na dôkaz to bolo málo, ale tzv. čarodejníkov pochádzajúcich z nemagického prostredia bolo v škole hromada. Porovnanie ich rodokmeňov mi dá celkom slušnú základňu pre vytvorenie dôkazu, alebo pošle moju teóriu do kytičiek. Nuž, nebola by v mojom živote prvý, ale tak to už chodí.

  Kým ja som takto dumala nad spletitým obrazcom , dvere sa otvorili a dnu rýchlym krokom  vošiel statnejší a starší goblin sprevádzaný dvomi strážami. Pohľadom bleskovo preletel miestnosť a jeho oči pristali na pergamene uprostred stola.  Otočil sa k strážam a netrpezlivo mávol rukou.

„Môžete sa vrátiť na svoje miesto. Toto vyriešim sám,“ zavrčal hrozivo a zavŕtal pohľad do tváre Poongloota. „Čo bolo také dôležité, že si ma musel vyzývať?“

„Našiel sa dedič troch klenieb, ktoré sú už niekoľko storočí uzatvorené,“ oznámil mu Poongloot a preniesol pohľad k pergamenu. „Je ním tu prítomná slečna Grengerová. Ak slečna uzná svoje dedičné práva, klenby môžu byť znovu aktivované.“  Starší goblin, ktorý mi dovtedy nevenoval ani štipku pozornosti , si ma prezrel ako zaujímavý druh chrobáka  a šklbol z police ďalšiu rolu pergamenu.

„Znovu!“ štekol a usadil sa k stolu. Poongloot sa len úctivo uklonil, vzal ďalšiu fľašku bezfarebného nápoja a vylial ho na pergamen. Jeho nadriadený z pergamenu nespustil oči a zúrivo sa mračil. Keď sa obaja uistili, že celý pergamen je dôkladne premáčaný  , objavila sa dýka a Poongloot teraz nečakal, kým nazbieram odvahu znovu sa pichnúť, ale šklbol moju ruky a dosť nešetrne ma porezal.

„Hej! To je moja ruka a moja krv!“ zajačala som a pokúsila som sa vytrhnúť, ale držal ma pevne a stláčal mi prsty aby  krv rýchlejšie tiekla. Keď som už myslela, že omdliem od toľkej straty  krvi , pustil moju ruku a položil pergamen na stôl. „Výborne a teraz čo!“ strčila som mu krvácajúcu ruku pod nos. „Ja ešte neviem nejakú liečivé kúzla a nemám ani posranú vreckovku, pretože celý čarodejnícky svet si myslí, že ich nepotrebujeme. Figu borovú, nepotrebujeme. Ja jednu teraz naozaj nutne potrebujem!“ jačala som zúrivo a  keď sa mi pred tvárou objavil kus čistého , mäkkého plátna, prekvapene som vzhliadla. Goblin sediaci vedľa mňa nespúšťal oči z prvých liniek, ktoré sa objavili na pergamene, ale súčasne mi bez slova ponúkal jeho vlastnú vreckovku. „Ďakujem,“ zašomrala som a nemotorne si ňou omotala poranené prsty. Našťastie je to ľavá ruka a hneď, ako stretnem niektoré zo starších dievčat, poprosím ju, aby mi ju  zahojila a musím sa naučiť niektoré základné liečivé kúzla. Ťažko som si  povzdychla. Úloh , ktoré odrazu nemohli  čakať neuveriteľne rýchle pribúdalo , deň mal len dvadsaťštyri hodín a niekedy som musela aj spať.  Vyzeralo to tak, že budem musieť vážne porozmýšľať nad časovým rozložením  plánu.  Niekedy býva lepšie pribrzdiť  než všetko zruinovať.

   Po niekoľkých minútach napätého mlčania ležal na stole duplikát môjho prvého rodokmeňa. Neviem, či sa tam niečo odlišovalo, lebo som ešte nemala možnosť podrobnejšie si ho preštudovať, ale obaja goblini boli spokojní. Niečo si nad nimi dudrali v reči, z ktorej som nerozumela ani ,ň´ a potom Poongloot naozaj rýchlym krokom odišiel z miestnosti a jeho nadriadený sa obrátil ku mne.

„Slečna Grangerová, podľa vášho...,“ odmlčal sa, vytiahol spoza opasku veľkú pečať , sviečku a vosk, nakvapkal pomerne veľkú machuľu na dno pergamenu a odtlačil  tam pečať, „ a  teraz  aj overeného  rodokmeňa, ste jedinou magickou dedičkou troch starobylých a vznešených magických rodov, ktoré s našou bankou v minulosti úzko spolupracovali. Keď poslední z tých, ktorí boli  magickí zomreli a všetci ich  potomkovia už mágiu nemohli používať, banka zapečatila ich klenby tak, ako nám to  prikazovali ich závete. Nemysleli sme si, že prejde tak veľa storočí, než ich budeme znovu môcť aktivovať. Mŕtva klenba nám neprináša zisk a preto sa vás teraz musím opýtať. Uznáte svoje právoplatné dedičstvo ?“ Otvorila som ústa, aby som mu odpovedala, ale zdvihnutím ruky ma prerušil.  „Musím vás upozorniť, že prijatím dedičných prsteňov preberáte zároveň všetky práva a povinnosti hlavy rodov, až kým ich nepreberú od vás vaši synovia.“

„Synovia?“ môj hlas vyšiel  trochu zaškrtený .

„Áno! Toto sú všetko patriarchálne rodiny  a vaše postavenie ako hlava je umožnené len preto, že zatiaľ neexistujú žiadni muži v rodine , ktorí by boli pokrvnej príbuznosti.  Podľa bežných magických zákonov sa hlavou každého z rodov, ktorý preberiete stane jeden z vašich budúcich magických synov. “

„O koľkých synoch tu hovoríme?“ spýtala som sa trochu vydesene.

„O troch!“ odpovedal vrhnúc pohľad na  rodokmeň.

„Uf! Traja sa dajú zvládnuť,“ vydýchla  som si s úľavou. Toľko som už vedela, že magický svet mal elixíry, ktoré vám dokázali zaistiť želané pohlavie potomka.

„Najstarší z vašich synov prevezme najvznešenejší a starobylý rod Abrock . Váš druhý syn sa stane Lordom Cochetom a najmladší Lordom Balderom. Odo dňa ich narodenia sa stanú dedičmi k týmto rodinám a ďalej ponesú ich mená. A to bez ohľadu na to, kto bude vašim budúcim manželom.“

  ,Uch , a je fuč Granger. Jedine, ak by som mala synov štyroch. A to už začína byť povážlivé. Ja by som naozaj nechcela skončiť ako Molly Weasleyová so smečkou nezvládnuteľných  detí a výraznou nadváhou ako  pozostatok po šiestich tehotenstvách. Stačí si spomenúť , čo sa vykľulo z jej najmladších detí, pretože na ne už nemala ani čas a ani dosť energie. A to som ešte nevzala do úvahy možné požiadavky svojho zatiaľ neznámeho budúceho manžela. Čo ak aj on bude potrebovať dediča eventuálne dedičov? ´ Otriasla som sa pri myšlienke a znovu začala počúvať, o čom to goblin hovorí.

  Medzi tým sa vrátil aj Poongloot, ktorý niesol tri veľmi zaprášené drevené skrinky a za ním prišiel ďalší goblin  s tromi veľkými knihami. Všetko to zložili na stôl a Poongloot začal otvárať skrinky. V každej z nich bolo niekoľko prsteňov. Jeden väčší a jeden menší s erbom, jeden zásnubný s kameňom a dva snubné prstene s iskrivého striebra. A všetky boli príliš veľké pre mňa nosiť.

„Najvznešenejší a starobylá rod Abrock,“  oznámil vyťahujúc  masívny strieborný prsteň s erbom zo skrinky zašlej stáročným prachom. Natiahol ruku ku mne podávajúc mi prsteň. Erb na masívnom kruhu predstavoval vztýčeného medveďa a po každom boku  mal obnažený meč. „Toto je najstarší z rodov, ktoré teraz vo vás znovu  ožívajú a jeho prsteň patrí na prostredník pravej ruku,“ vysvetľoval, keď mi ho spustil do dlane. „Nasaďte si ho!“ prikázal  a v jeho očiach zablikali zvedavé iskričky. To ma trochu vystrašilo, ale teraz som naozaj nemienila cúvnuť. S malým tŕpnutím okolo chrbtice som si navliekla ťažký a hrubý prsteň na prst. Sotva dosadol na miesto, cítila som , ako mnou preletel silný magický pulz. V očiach sa mi na okamžik zatmelo a môj mozog vzápätí doslova vybuchol žiarou, ktorá ho zaliala.

„Uch!“ vydýchla som chrapľavo, keď sa mi prestalo iskriť pred očami. Pozrela som na ruku a s údivom som konštatovala, že prsteň sa prispôsobil mojej ruke . Stále ešte vyzeral masívne, ale namiesto nepohodlia som cítila, ako z neho vyžaruje  teplé chlácholenie.

„Na ukazovák pravej ruky patrí rodinný prsteň najvznešenejšej a starobylej rodiny Cochet,“ pokračoval Poongloot podávajúc mi ďalší prsteň. Jeho erb niesol dva skrížené meče na čiernej veži s nápisom okolo, ktorý som nevedela prečítať.  Zhon mágie pri jeho nasadení ma už neprekvapil. Bola iná, než mágia rodiny Abrock, ale bola priateľská a trochu dotieravá .  Teraz som už mala pravú ruku ozdobenú dvomi hrubými prsteňmi a bola som zvedavá, kam asi pôjde ten tretí a najmladší. Bol o niečo tenší než predchádzajúce dva, ale zato vyzeral oveľa elegantnejšie.  Na plochom poli erbu bola štíhla loď so štvorhrannou plachtou , na nej bolo otvorené oko a nad ňou  slnko. Tento prsteň som si navliekla na prostredník ľavej ruky a nechala mágiu voľne tiecť cez moje telo . Počula som šepot mnohých hlasov, ale teraz som nemala čas lúštiť, čo mi hovoria. Z krátkeho omámenia ma vytrhol hlas Poongloota. „Starší Gornuk, prstene rodín Abrock, Cochet a Balder uznali Lady Hermionu, ako dediča k ich mágii. Je to znamením, že klenby, ktoré boli stáročia uzamknuté sú od tohto okamžiku znovu aktívne.“

„Súhlasím a potvrdzujem,“ zahučal Gornuk a vstal. „Preberte s Lady Abrock jej financie, dajte jej kópie jej hlavných kníh a dohodnite sa na otázke jej finančného manažéra,“ nariadil stroho a krátko skloniac predo mnou hlavu, odkráčal preč.

  O dve hodiny som znovu stála pred bankou a bola som trochu závratná. Naozaj som nečakala , že odídem z banky ako Lady a hlava troch magických rodín. Srandovné na tom bolo to, že som bola zatiaľ ich jediný člen.  Myslela som, že odídem s rodokmeňom dokazujúcim, že moji predkovia boli magický a budem tento fakt trieť  do nafúkaných tvárí všetkých tzv. čistokrvných čarodejníkov, ktorí sa nado mnou škľabili a pohrdlivo ma odmietali. Vedela som, že nemôžem zlyhať z jediného , veľmi podstatného dôvodu. V knihách  sa na niekoľkých miestach uvádzalo, že rodičia ,muklovských ´ detí s nimi navštívili Šikmú uličku . Ak by nemali mágiu, nemohli by ju ani vidieť a už v žiadnom prípade  navštíviť. To bol jeden z antagonizmov, ktoré som vypísala v mojej správe.

  Všetky časti magického sveta museli byť chránené silnými kúzlami, aby si ich nemagická populácia nevšimla. Šikmá ulička bola uprostred Londýna a okolo bolo množstvo vyšších budov, z ktorých by ju bolo inak krásne vidieť. Okrem toho  oblohu neustále križovalo množstvo dopravných prostriedkov vrátane vrtuľníkov a nesmieme zabúdať na rôzne druhy satelitov lietajúcich na orbitách.  Čítala som, že tie špionážne umožňujú taký detailný pohľad na každý kúsok povrchu Zeme, že  si pracovníci pri monitoroch môžu prečítať  reklamy na odhodenej zápalkovej krabičke. To nemusí samozrejme byť celkom  pravda, ale stačí si spustiť, všetkým vlastníkom počítača a internetu prístupnú satelitnú mapu sveta. Tam by sa všetky tie čarodejnícke oblasti krásne ukázali, keby ich pred zvedavými očami  dôkladne neukryli. A tak, aby ste mohli vidieť a navštíviť akúkoľvek časť čarodejníckeho sveta, musíte byť nositeľom magického génu. Bez ohľadu na to, či môžete alebo nemôžete vykonávať mágiu. Veď koniec koncov Filtch tiež nie je čarodejník, ale Rokfort vidí bez problémov.

  Potvrdenie mojej hypotézy malo veľký potenciál. Len si predstavte všetkých doteraz podceňovaných čarodejníkov a čarodejnice , ktorý sa plne začlenia do spoločnosti . Bude to mať nielen ekonomický, ale hlavne sociálny dopad, pretože to vezme hlavným protispoločenským štváčom vietor z plachiet. Ono, vždy sa niečo nájde, ale chvíľku im to potrvá, než sa spamätajú a preskupia. A zatiaľ bude mať táto zakonzervovaná spoločnosť nádej na zmenu.  

  Hlava mi vírila množstvom možností a žalúdok mi plával ako na vode. V ruksaku som niesla tri hrubé knihy, ktoré detailne popisovali všetok môj hnuteľný a nehnuteľný majetok. Teda ten, za ktorý teraz zodpovedal práve Poongloot, ktorý sa v predchádzajúcich dvoch hodinách stal mojim novým finančným manažérom. Dohodnúť sa s ním na investíciách  nebolo jednoduché, pretože on nevedel nič o nemagickom svete a ja som vedela len veľmi málo o magickej ekonomike. Obaja sme sa nakoniec dohodli, že najskôr sa dozvieme s čím zápasíme a potom budeme  znovu hovoriť.

  Aj keď už bolo dosť hodín,  neviedli moje prvé kroky v čarodejníckom svete ako Lady Abrock do krčmy, kde ma už určite čakali moje dve kamarátky , ale do najbližšieho kníhkupectva . Tak veľa sa toho musím naučiť a mám tak málo času. Históriu rodín a to nielen svojich, ale aj tých ostatných a to čo najpodrobnejšie, zákony vychádzajúce zo starovekej formy mágie a aj tie, ktoré vydali zákonodarné orgány troch krajín a vyhlášky ich ministerstiev,  a práva a povinnosti hlavy najvznešenejšej a starobylej rodiny, našťastie len voči iným rodinám a spoločnosti. To bolo veľmi veľa strán prečítať a aj keď som sa mohla spoliehať na svoju  filmovú pamäť, množstvo úloh hromadiacich sa predo mnou ma začínala vzmáhať.  

, Dnes kúpim len to najnutnejšie a potom sa uvidí,´ rozhodla som sa vstupujúc do raja knihomoľov. Vôňa pergamenu a kože pošteklila moje nozdry a ja som  so spokojným úsmevom zamierila do bludiska vysokých regálov plných kníh.  Ako správny knihomoľ nemala som problémy zorientovať sa , a tak mi netrvalo dlho a požadované tituly ležali na pulte pred unudeným predavačom. Niesla som to k jeho pultu na tri razy , ale on len bez väčšieho záujmu blokoval knihu po knihe. Niektoré z nich som kúpila dvojmo, pretože ma pri ich hľadaní napadla zaujímavá myšlienka, ktorú som mienila realizovať okamžite, len čo sa mi naskytne vhodná príležitosť. 

  Letmý pohľad do niekoľkých kníh mi pripomenul, že svoje nové postavenie budem musieť reprezentovať aj mimo školu. Tam som nemohla v školskej uniforme a preto som teraz zamierila priamo do obchodu s odevmi. Našťastie bol  po ceste ku ,Trom metlám´ , a tak som tam vkĺzla a objednala si niekoľko kvalitnejších školských uniforiem s viacerými kúzlami , ktoré neponúkali štandardne a niekoľko  habitov v mäkkých pastelových farbách, ktoré boli vhodné na nosenie mimo Rokfort. K nim samozrejme patrili vhodné topánky , plášte a malá taška, ktorú čarodejnice nosili zavesenú na ľavom zápästí. Stačila jedna, pretože, ako ma majiteľka, pani Caroline uistila, je z kože chameleóna, a vždy sa prispôsobí farbe oblečenia. Kolekciu doplnili dva spoločenské habity pre zvláštne príležitosti a k nim veľmi elegantné črievičky. Ako špeciálnu službu som požadovala, aby každý z mojich nových habitov mal minimálne dve všité vrecká. Je mi jedno, že ostatné čarodejnice ich nepotrebujú, ja áno a budem ich mať! Budú ukryté  a pre vonkajšieho pozorovateľa neviditeľné, ale budú tam a budú sa dať používať. Pani Caroline ma pri meraní poučila, že ako hlava najvznešenejšieho a starobylého domu musím nosiť primerané označenia aj na oblečení. Obvykle sú to erby prišité na pravom ramene alebo na hrudi. Dala som prednosť pravému ramenu , ale inak som nemienila svoje nové postavenie nijako ukrývať. Naopak! Môj príklad by mal byť pre ostatných študentov z tzv. nemagických rodín povzbudením, aby si aj oni dali spraviť v banke rodokmeň.  Vedela som veľmi dobre, že sama nebudem musieť takmer nič hovoriť, moje dve ukecané priateľky to v pohode vybavia namiesto mňa. Mohla by som sa staviť, že ešte nebude ani večierka a väčšina školy už bude vedieť, čo sa dnes odohralo v Gringottbanke. 

  Krčma ,U troch metiel´ bola bitkom nabitá študentmi, ktorí sa tu zastavili pre malé občerstvenie. Personál, ktorí tvorili tri spotené dievčatá a majiteľka, pani Rosmerta, sa rezko prepletal pomedzi stoly a tácňami plnými tanierov, fliaš a pohárov. Zastala som hneď  pri dverách a rozhliadala som sa po lokále hľadajúc dievčatá.

„Hermiona!“ ozvalo sa volanie sotva počuteľné v ruchu množstva hlasov a prenikavého smiechu niekoľkých starších dievčat , ktoré sedeli vo výklenku, niečo si šušotali  a v nepravidelných intervaloch vybuchovali smiechom.  Nadvihla som sa na špičky a ponad hlavy hostí som videla Parvati, ako mi máva od zadnej steny miestnosti. Aj ja som zamávala, aby som jej dala najavo, že som ju videla  a pustila sa odvážne pomedzi stoly.  Tesne som sa vyhla plavovlasej kyprej Rosmerte nesúcej plný podnos fliaš so zohriatym Maslovým pivom a vkĺzla na voľnú stoličku, ktorú dievčatá starostlivo celý čas strážili.

„Kde si bola tak dlho?“ durdila sa Levandula a odkladala zo stola balíčky nákupov. „Už sme ťa chceli ísť hľadať.“

„Je mi to ľúto, ale  v banke to trvalo oveľa  dlhšie, než som počítala,“ ospravedlňujúco som sa uškerila a hľadala pohľadom niektorú z čašníčok, aby som si mohla objednať. „Už ste jedli?“ spýtala som sa a zdvihla ruku, aby som upozornila čašníčku, ktorá bola o pár stolov ďalej. Pri tom pohybe sa moje prstene zaleskli a Lavender sa prudko trhla. Dievča bolo ako straka, vždy ju upútalo čokoľvek lesklé. Ale teraz sa jej oči rozšírili , zdrapila ma za ruku , stiahla si ju bližšie a vyvaľovala oči na dva prstene ligotajúce sa na mojich prstoch.

„Čo je to? Odkiaľ to máš?“ zvreskla prenikavo a takmer všetky hlavy v miestnosti sa obrátili našim smerom.

Aj dvojičky civeli na prstene s vytreštenými očami a naprázdno otvárali a zatvárali ústa.

„To som dostala v banke,“ prehodila som zľahčujúco, ale ani jedno z dievčat nereagovalo a viacero krkov sa začalo naťahovať, aby ich majitelia lepšie videli, čo sa to pri našom stole deje.   

„Hermiona, prečo máš na ruke dva prstene hlavy rodu?“ spýtala sa Padma, ktorá sa spamätala najrýchlejšie.

„Tri,“ uškrnula som sa a snažila som vymaniť si ruku s pevného Levandulinho zovretia.

„Nepoznám erby,“ vrčala Parvati  a so zvrašteným obočím študovala obrazce. „Ale toho medveďa som už niekde videla,“ zdvihla pohľad k Padme, ale tá civela na mňa.

„Tri?“ zmetene pozrela na moju ruku a potom zase na mňa. „Vidím len dva.“

„Tretí je na druhej ruke,“ pokrčila som plecami a vyložila ľavú ruku na stôl . „ Keby som mala všetky tri na jednej ruke, nezovrela by som ju okolo prútika,“ zasmiala som sa trochu zľahčujúco, ale Padma na mňa vytriešťala oči, akoby mala pred sebou Medúzu.

„Taký prsteň nosí otec, ale náš erb je dvojchvostý tiger,“ drmolila Parvati a jej oči skákali z jednej mojej ruky k druhej. „Ako?!“ vyhŕkla odrazu. „Ako si sa k nim dostala? Tvoji rodičia nie sú magickí.“

„To nie je tak celkom presne pravda. Moji rodičia sú magický, ale ich mágia je taká slabá, že nie sú schopní ju používať. Dala som si v banke urobiť rodokmeň a pri tom sa zistilo, že som potomkom troch rodov, ktoré pred mnohými storočiami stratili svoju magickú schopnosť.   Tá sa zase obnovila mojim narodením.“ Vysvetľovala som tak trpezlivo, ako som len vládala. A keď Levandula konečne zaklapla spadnutú čeľusť a nadýchla sa aby ma zasypala celou horou otázok, dostavila sa k stolu čašníčka.

„Čo to bude dievčatá?“

  Vedela som, že otázkam neuniknem a ani som nechcela, ale teraz som sa chopila možnosti ich na chvíľku odsunúť. Zdvihla som jedálny lístok a začala objednávať.

  Senzačné správy o tom, že prváčka pochádzajúca z nemagickej rodiny z sa odrazu stala hlavou troch najvznešenejších a starobylých rodín sa rozniesla po hrade v priebehu niekoľkých hodín po tom, ako sme sa vrátili z našej prvej návštevy Rokvillu. Po celej ceste naspäť do hradu ma dievčatá neustále zasypávali otázkami a ja som trpezlivo odpovedala. Je samozrejmé, že sa odo mňa dozvedeli len to , čo som chcela, aby všetci vedeli. Levandula a Parvati sa v našej spoločnej izbe ani nezohriali, len sa rýchle preobliekli a s rozžiarenými očami  bežali preč. Dívajúc sa za nimi pokrútila som hlavou a využila vítané súkromie na to, aby som si prezrela a poodkladala všetky nákupy.  Rozopla som niekoľko gombíkov živôtika a vytiahla malú taštičku, ktorú som potajomky ušila z kusu látky. V nej som ukrývala zmenšený kufor  s väčšinou mojej koristi, ktorú som zozbierala v Izbe požiadavky. Teraz som ju už nepotrebovala. Mala som niečo oveľa lepšie, nenápadnejšie a trvanlivejšie. Striebristo zelený mešec z kože moky zavesený sa tenkej striebornej retiazke. Tá bola okúzlená tak, aby sa nedala pretrhnúť a nikto mi ju nemohol nasilu stiahnuť z krku. Tam teraz budem nosiť zmenšený kufor a v ňom všetko ,o čom ostatní nesmú vedieť. Po zväčšení som uložila niektoré zo zakúpených kníh v knižnici a zvyšok do zásuvky v druhej priehradke, aby boli ľahko dostupné . Tam som uložila aj jeden z overených  originálov môjho rodokmeňa. Druhý pôjde do kufra, pretože som mala tušenie, že ho čoskoro budem potrebovať.

  Osprchovaná a zabalená v teplom župane som zaliezla do postele a vytiahla účtovné knihy. Neboli hrubé a tak som nečakala žiadne poklady. Okrem toho som veľmi dobre vedela, že rodiny uzatvorili svoje klenby pred mnohými storočiami a vtedy boli bežným platidlom strieborné mince a nie zlaté. Tak čo bolo kedysi veľký majetok sa v priebehu vekov scvrklo na úbohú kôpku.   

  Položila som si do lona knihu rodiny Abrok, pohladila mäkkú kožu , ktorá ju pokrývala a potom som ju konečne otvorila. Už po niekoľkých stránkach som zistila, že kniha na prvý pohľad tenká je samodopisovacia a neustále aktualizuje majetkový stav rodiny. Rodina Abrock si prenajala klenbu až koncom dvanásteho storočia a podľa jednotlivých položiek, ktoré sa pravidelne striedali, vládla výrobe zbraní. Meče všetkých veľkostí, dýky a nože.  Potrebný materiál  získavali kúpou, ale aj ťažbou železa, medi a striebra z vlastných baní. Po ďalších dvoch storočiach sa predmet obživy nečakane zmenil. Bane na železo a meď boli zakonzervované a rozšírila sa ťažba striebra a mitrilu. ,Mitril? To naozaj existuje? Ja vlastním bane na mitril?´ Neverila som vlastným očiam, ale súpis majetku v klenbe, ktorý uvádzal päťdesiat prútov mitrilu ma presvedčil, že to je, respektíve kedysi bola pravda.  Čo bolo prekvapujúce, že namiesto výrobou zbraní začala sa rodina živiť výrobou šperkov a pokračovali v tom celé ďalšie tri storočia. Do súpisu nehnuteľného majetku pribudli náleziská drahých kameňov a prevádzka na ich opracovanie. Výsledky ťažby sa rýchle premietli do majetku v klenbe. Zápisy a surových polodrahokamoch a opracovaných drahokamoch boli stále častejšie a hojnejšie. A v šestnástom storočí sa to odrazu všetko skončilo. Bane, náleziská a prevádzky boli odstavené, zakonzervovaní  pod hromadeniami a potom bola klenba uzatvorená . Teraz som horela zvedavosťou, čo sa stalo a prečo tak náhle všetko skončilo. Vytiahla som rodokmeň a hľadala priezvisko Abrock. V spleti mien to nebolo ľahké, ale nakoniec som ich našla na náprotivnom okraji pergamenu. Samuel Abrock, mladší syn Levisa Abrocka sa oženil s Agáthou rodenou Brodok. Mali spolu šesť detí, ale dospelosti sa dožili len dve. Syn Teodore a dcéra Melisa. Odtiaľto viedli cestičky sobášov, narodení a úmrtí až  k polovičke pätnásteho storočia, kde sa v rodine Roberta Abrocka narodili tiež tri deti, ale dve z nich boli zaznačené zelenou farbou. Syn a dedič rodiny Pravas bol síce červenou, ale jeho dvaja potomkovia už boli znovu označení zelenou. Odtiaľ už viedla linka len v zelenej. Takže Pravas Abrock bol posledný čarodejník v rode , ktorý mohol používať mágiu. V účtovnej knihe boli zaznamenané pred uzatvorením značné výbery. Predpokladám, že tie mali zabezpečiť jeho potomkom pohodlný život medzi nemagickým obyvateľstvom a dátumom jeho smrti bola klenba zapečatená. Tak ako aj ostatný magický majetok. Bola som celkom potešená, keď som zistila, že tam toho zostalo ešte dosť aj pre mňa. Klenba neobsahovala žiadne zlaté a ani strieborné mince a aj množstvo vzácnych kameňov vyzdvihol Pravas ešte pred jej uzavretím. Zato tam boli desiatky rôznych druhov zbraní, nábytok, koberce, náradie, obrazy, pergameny, knihy, šperky vyrobené z mitrilu, skrinky plné surových , neopracovaných drahokamov a stovky mitrilových prútov. Okrem toho po sebe zanechal dve bane na striebro, jednu zlatú a jednu na mitril. Tri náleziská drahokamov a sedem domov, ktoré boli roztrúsené po celom súostroví.

„Uch!“ vydýchla som, keď som si predstavila , čo to znamená. Odstrániť hromadenia, najať pracovné sily a začať znovu. Ale ja mám len dvanásť! Teoreticky! Ale aj tak je to príliš veľa práce a nemám ani potuchy, kde začať. Zaklapla som knihu, oprela som sa do podušky a hlavou mi bežalo množstvo nápadov. Niektoré z nich možno boli dobré, ale prevažná väčšina z nich boli úplne šialené. Čakali ma ešte dve knihy a čas sa krátil.

   Zozbierala som sa a otvorila účtovnú knihu rodiny Cochet. Jasné,  ako  inak, skáčeme cez kanál a sme vo Francúzsku. Klenba bola otvorená v jedenástom storočí a spočiatku obsahovala hlavne peniaze a niekoľko cennejších kusov majetku. Čím sa zaoberali sa nedalo odhadnúť, pretože si výrobky do klenby neodkladali. Príliv a odliv peňazí bol nestabilný . Chvíľami to bolo lepšie, potom zase horšie. Celkove to nebola veľmi bohatá rodina a koncom šestnásteho storočia v klenbe zostalo len cennejšie kusy vnútorného vybavenia domu, nejaké historické oblečenie, pár kúskov šperkov, pergameny  a knihy. Teraz už som vedela, čo sa asi stalo a tak som bližšie nepátrala. Okrem toho patrilo k majetku päť nehnuteľností   na čarodejníckom území a ukryté pod kúzlami. Ku každému bolo v klenbe priložené prenášadlo.  

  Tretia kniha v červenej dračej koži s veľkým otvoreným okom cez prednú stranu patrila rodu Balder . Založená bola v trinástom storočí a klenba bola dovrchu napchaná  zložkami do elixírov. Okrem toho obsahovala aj slušnú kôpku strieborných a zlatých mincí, skrinky plné šperkov , obrazy, koberce, vzácne kusy porcelánu, niekoľko zmenšených lodí, knihy a pergameny.  Mimo štyroch statkov v Nemecku, Dánsku a Švédsku som ešte zdedila magickú rezerváciu. Nebolo tam nič bližšie len to, že je živočíšna a aj rastlinná. Odtiaľ asi pochádzala väčšina zložiek.  To asi znamenalo, že tam rastú nejaké magické rastlinstvá a žijú magické tvory., Aké? Ani srnka netuší, ´ pokrčila som plecami a krútiac hlavou unavene zatvorila knihu.

,A čo teraz? Je pekné potrieť puristom popod nos rodokmeň, ale hromada práce, ktorá s tým prišla, už taká zábava nie je.´ Rozbolela ma hlava a tak som všetko poukladala, zmenšený kufor zastrčila do mešca a zaliezla do postele. Pre dnešný deň som toho mala až po krk.

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

ták

(Lily, 30. 4. 2014 9:02)

Krása.. víš že tohle mne vůbec nenapadlo.. Skvělé:)
No jinak k tomu místu.. samozřejmě můžeš mít jiné stránky, třeba jen na novou povídku. Nebo můžeš využít nějaké sběrné stránky jiného autora a tuhle povídku přidávat tam (já bych doporučovala Patoložku - je skvělá, má pěkné povídky různých žánrů i ve slovenštině a chodí k ní hodně lidiček, určitě i takoví co dřív chodili k tobě a ještě neví, že znovu píšeš) a sem by jsi dala jen zprávu kam budeš povídku přidávat..:)
No potom ještě možnost, dát ostatní tvoje povídky do zipu a nechat tu jen odkaz na stažení těch dokončených.. to by myslím uvolnilo místo pro tuhle novou.
Dál už mne nic jiného nenapadá..:)) A teď musím letět do práce, už zase jdu pozdě.. chjo

Tak zatím ahoj a díky za kapitolku byla skvělá a jsem opravdu moc ráda, že jsi zpět i kdyby jen pro tuhle povídku:)) Jo a opovaž se ty předchozí smazat ještě je nemám všechny přepsané do své sbírky..!!:)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA