Jdi na obsah Jdi na menu
 


5. Aladinova jaskyňa

21. 4. 2014

5.     Aladinova  jaskyňa

 

 

  Moje výskumy a učenie sa mágie pokračovali úspešne aj v nasledujúcich dňoch. Za zatiahnutými závesmi prechádzajúc v duchu všetkými získanými informáciami, som v  tichu a súkromí mojej postele postupne zostavila plán mojej ďalšej činnosti. Dej siedmych kníh, ktoré som tak nechtiac prečítala , sa mi vôbec nepáčil a rozhodla som sa, že keď som už tu, nie som ochotná žiť v takom marazme. Bolo potrebné urobiť niekoľko zásadných zmien. Niektoré z nich som mohla urobiť aj ja tu a teraz. Niektoré museli žiaľ čakať, kým sa mi podarí získať viac vedomostí o fungovaní tejto spoločnosti. A v žiadnom prípade som sa nemienila hrať na Mesiáša a nehodlala som to dovoliť žiadnemu ďalšiemu dieťaťu. Potter bol už poškodený dostatočne  tým, že ho odložili na výchovu k jeho príbuzným. Z môjho pohľadu to vyzeralo tak, akoby si Dumbledore vzal za životný cieľ zničiť jeho život od začiatku až do samého,  a podľa jeho plánov veľmi ranného , konca.

  Na to, aby som mohla v skutočnosti niečo urobiť, som potrebovala niekoľko pomôcok.  Od existencie niektorých záviselo naozaj veľmi veľa. Počkala som na piatok popoludní a keď obe moje spolubývajúce nenápadne vytratili klebetiť, prešmykla som sa nenápadne von z veže a zamierila hľadať chodbu na siedmom poschodí. Vzhľadom k tomu, že vstup do Chrabromilskej veže bol na siedmom poschodí, chodba bola logicky niekde tu naokolo. A tak, keď sa portrét vchodu za mnou zatvoril, zamierila som doprava .      Chodba, ktorá viedla ďalej od vchodu sa ničím nelíšila od ostatných chodieb. Kamenné steny pokrývali gobelíny a na husto povešané obrazy, medzi ktorým trčali kovové konštrukcie na fakle. Časti podlahy pokrývali zošliapané koberce a svetlo sa len ťažko predieralo cez vysoké, úzke okná. Dvere, okolo ktorých som prechádzala viedli do nepoužívaných posluchární. Presnejšie, nepoužívali sa pre vyučovanie. Čo som počula a už aj videla, študenti, hlavne tí starší ich používali hodne. Nájsť kúsok súkromia tak blízko veže bolo vzácne.  Ale ja som teraz hľadala niečo úplne iné. Pomaly som kráčala chodbou a pozorne som prezerala každý gobelín visiaci na stene . Bolo na nich množstvo zaujímavých motívov, ale žiadny tancujúci trollovia . Moje srdce pomaly klesalo do hĺbok beznádeje, keď som si spomenula , že nikto nepozná hrad lepšie, než domáci škriatkovia.

„Popy!“ zavolala som polohlasne a dúfala, že príde. Doteraz vždy prišla, ale to sme zakaždým hovorili len o mojich vlasoch a množstve minutého kondicionéru.

„Slečna potrebuje Popy?“ ozvalo sa za mnou a ja som skočili pol metra do vzduchu zľaknutím. Tlačiac si dlaň na búšiace srdce, urýchlene som prikývla.

„Áno, Popy, môžem sa ťa na niečo opýtať?“

„Čo slečna potrebuje vedieť?“ Popy sa mierne zamračila a netrpezlivo si prechádzala prstami po čerstvo vypranej obliečke.

„Popy, nevieš náhodou, kde sa nachádza izba, ktorá sa zjavuje len keď je niekto potrebuje? Tajná izba na siedmom poschodí,“ hovorila som tak rýchle, ako som len vládala. Popy sa ešte viac zamračila, potom ma bez slova vzala za ruku a viedla ma po chodbe naspäť k veži. Asi v polovičke chodby sa zastavila, zatlačila na kameň vedľa obrazu lesného zákutia a keď sa v doteraz jednoliatom múre objavil úzky priechod, ťahala ma dnu. Skrytá chodba bola oveľa užšia a tmavšia, a na rozdiel  od ostatných tu múry neboli obložené obrazmi. Viselo tu len niekoľko zaprášených gobelínov a na jednom z nich nemotorne tancovali  postavy, ktoré by sa mohli podobať trollom. 

„Izba sa nachádza tam!“ ukázala dlhým prstom priamo na múr po ľavej strane . „Treba prejsť popred múrom trikrát a predstavovať si izbu, ktorú potrebujete. My škriatkovia ju používame už veľmi dávno na odkladanie nepotrebných a stratených vecí, ktoré každoročne nachádzame po odchode študentov.“  Pustila mi ruku, prižmúrila oči a trikrát prešla popred múr. Dvere, ktoré sa objavili v múre boli celkom obyčajné, ale za nimi sa nachádzal obrovitánsky priestor . Samozrejme, videla som len kúsok z neho, pretože mi vo výhľade bránili hromady nepotrebného nábytku a vecí, ktoré z neho priamo pretekali. Nevedela som, kam sa skôr pozerať.

„Ďakujem ti, Popy,“ usmiala som sa vďačne, „teraz už budem vedieť, ako nájsť izbu, ktorú potrebujem.“ Popy na moje slová len prikývla a rozplynula sa. Jedného dňa sa jej naozaj budem musieť opýtať, ako to robí, ale teraz som sa nachádzala v ,Aladinovej jaskyni´  a mienila som to plne využiť.

   O hodinu a pol som stála nad starostlivo vytriedenou kôpkou pokladov, ktoré sa tu nachádzali. Lepšie povedané, nachádzali sa v prvej hromade, ku ktorej som pristúpila. Tá sa skladala z niekoľkých starodávnych skríň a musím podotknúť, že veľmi pekných skríň,  trojpolicových závesných regálov, zvinutých kobercov, niekoľkých kresiel a celej hromady stolov a stoličiek. Nábytok bol čiastočne poškodený, ale dal by sa opraviť. Predpokladám, že škriatkovia ho používali, keď vznikla potreba. Vo vnútri skríň a na policiach regálov sa nachádzali veci od výmyslu sveta a ja som ich všetky opatrne prebrala a vytriedila. A teraz som nad nimi stála v úžase a krútila som nechápavo hlavou.

„Kto pre Merlinove spodky môže stratiť čarodejný prútik?“  A podotýkam, že nie jeden, ale tri! Tri neregistrované prútiky! Oči mi zasvietili ako dve hmlovky a tiché zachechtanie uniklo z úst. Čo všetko sa dá robiť s prútikom, ktorý nie je váš?! Okrem toho som našla  vázu, ktorá bola až po okraj naplnená mincami a ozdobný box plný šperkov. Tieto dve veci ma prinútili  uvedomiť si, že uskutočnenie mojich plánov bude finančne  nákladné a nemôžem to žiadať mojich rodičov. A keďže je to pre dobro celého čarodejníckeho sveta , pokojne som to všetko zhrnula do peňažného vaku, ktorý sa tu tiež povaľoval . Ako to už v čarodejníckom svete býva zvykom, bol okúzlený niesť oveľa väčšie objemy, než na čo zvonku vyzeral.  Potom som odstúpila a zamyslene  som  premerala pohľadom ďalšie kopy odloženého haraburdia a stratených vecí. Na vedľajšej ležal  hneď na vrchu otvorený kufor. To ma samozrejme zaujalo a vydriapala som sa k nemu, aby som si ho lepšie prezrela. „Bingo!“ zvýskla  som radosťou, len čo som doň nazrela.  ,Mám nielen okúzlené vrecko na peniaze, ale našla som aj okúzlený kufor. A nie hoci aký kufor, ale ten špeciálny s viacerými priehradkami.´  Indikáciou bolo  nielen päť zámkov, ale aj zväzok kľúčov zavesený na háčiku vrchnáka.  Momentálne som hľadela do tmavej hĺbky kúzelne zväčšeného priestoru  a strašne som chcela vedieť, aké je to tam veľké. Zdravý rozum mi však radil počkať a skúmať radšej z vonkajšej strany. Som si istá, že pravý chrabromilčan by neváhal skočiť dolu a potom dumal, ako sa dostane hore, ale ja asi nie som celkom ten pravý typ chrabromilčana. Opatrne som prešla prstom po prednej  hrane a pri tom som zavadila o niečo ostré, čo mi rozrezalo kožu na ukazováku. „Jaj! Aby to hus pečená kopla! “  zaskučala som a vrazila zranený prst do úst. Zmraštila som sa pri mednatej chuti krvi, ale vzápätí som vytreštila oči, keď sa celý kufor pre mojimi očami začal meniť. Zašlý, špinavý vzhľad vymenilo tmavé, lesklé drevo a z boku teraz do hĺbky kufra viedol pevný rebrík. Ešte stále som váhala, ale zvedavosť nakoniec premohla moju celkom prirodzenú zdržanlivosť a ja som pomaly zliezla dolu. V strachu, že rebrík zmizne, držala som ho jednou rukou sa s očami ako tenisové loptičky, rozhliadala som sa okolo seba. A na prvý pohľad mi bolo jasné, že som v knižnici.  Pokiaľ som mohla dohliadnuť stáli regály vysoké od podlahy až po plafón naplnené hrubými zväzkami kníh. Vedľa rebríka bol malý pult , na ňom ležala jediná hrubá kniha a s jediným slovom vytlačeným hrubými zlatými literami. ,Register´. Pokusne som ju otvorila asi v prostriedku a pohľadom preletela zoznam uložených titulov začínajúcich na písmeno ,K´.  „Kúzelné rastliny a buriny,“ prečítala som nahlas titul, ktorý mi prvý padol do oka. Niekoľko sekúnd sa nič nedialo, ale potom sa regály pomaly pohli, akoby sa zobúdzali z dlhého spánku a začali na jednej strane miznúť a z druhej sa nové vynárali , až kým sa predo mnou jeden zastavil. Jedna z jeho mnohých kníh sa nadvihla a potom letela priamo ku mne. Chytila som ju, otvorila mäkký prebal a prelistovala niekoľko stránok. Potom som ju zatvorila a položila znovu na pult. Chvíľku tam ležala, ale vzápätí sa zdvihla a zamierila späť  na svoje pôvodné miesto. „Úžasné,“ vydýchla som nadšene a túžobným pohľadom som zízala na register. Až ma prsty svrbeli, ako chceli listovať v tomto bezcennom poklade, ale čas ma neúprosne tlačil a tak som s posledným povzdychom a pohľadom vyliezla po rebríku von.

   Potom som niekoľko minút venovala skúmaniu ďalších kabín. Kabína pre oblečenie bola narvaná starými habitmi predchádzajúceho majiteľa. Podľa veľkosti a tvaru to bol chlapec a podľa fazóny ležal kufor na hromade odložených vecí už nejakú chvíľu. Bolo by zaujímavé zistiť, čo sa mu stalo a prečo si neodniesol kufor so sebou, keď odišiel zo školy. A možno neodišiel. Možno sa stal obeťou nehody tak, ako bola Hermiona. Ja pochybujem , žeby jej rodičia mali nejaký enormný záujem o jej čarodejnícke habity a učebnice.  Kabína pre školské pomôcky bola tiež naplnená a poskytla mi dokonca jeho meno. Bolo napísané na niekoľkých pergamenoch so vzorne vypracovanými domácimi úlohami. Neodovzdané úlohy naznačovali, že školu ukončil náhle uprostred školského roku a nemal možnosť zobrať si svoj majetok so sebou. Predchádzajúcim majiteľom tohto zázračného kúsku mágie bol Arnold Pigle a ja z piety a aj pre zaujímavosť sa celkom určite pokúsim zistiť, čo sa s ním stalo. V tretej kabíne bolo úplné nápojové laboratórium s uzatvorenými policami pre zložky, pultom s niekoľkými kotlami a širokým umývadlom na čistenie náradia. V zásuvkách  pultu boli poukladané nože , miešacie tyčinky z rôznych materiálov a mažiare na roztieranie.  Štvrtá kabína bola zdanlivo holá rozsiahla miestnosť, ktorá mala na jednej stene niekoľko figurín. Zistiť jej funkciu a určenie som si nechala na neskôr, pretože  čoskoro bol čas na večeru a moja absencia by bola zaznamenaná.

  Privlastniť si kufor nebolo zložité. Arnoldove oblečenia skončili v jednej z prázdnych  skríň, ktorú som potom zavrela len s námahou. „Načo jednému chlapcovi bolo toľko habitov, proste nepochopím“, šomrala som si ustato popod nos a spustila prútik do dlane, aby som mohla  levitovať kufor dolu . Pri tom som špičkou  zavadila o vrchnák tesne pod ozdobne tvarovanou  rúčkou. V nasledujúcom okamžiku kufor zmizol.  Moje oči takmer vyskočili z jamiek a spodná čeľusť spadla úžasom. Stála som tam s vyvalenými očami, nepríťažlivo  otvorenými ústami a zízala na miesto, kde len pred niekoľkými minútami bol zatiaľ najlepší kus mágie, aký som videla a on bol preč.  Trvalo mi strašne dlho spamätať sa natoľko, že som videla to, na čo som celý čas civela. Malú krabičku veľkosti zápalkovej škatuľky v tvare toho zázračného kufra.  Úľava, ktorá mnou prebehla ma takmer zrazila z nôh. Chvíľka paniky, či ho dokážem vrátiť do pôvodnej veľkosti a ďalšia vlna úľavy, keď to zvládol prostý dotyk prútikom. Potom už všetko išlo ako po masle . Do prázdnej kabíny som naukladala všetky svoje cenné nálezy, zmrštila kufor, stisla do v hrsti a vrátila sa do veže skôr, než  moje spolubývajúce zistili, že som tam celé popoludnie nebola.

  Večera priniesla ďalšie neoceniteľné informácie, ktoré ukázali, na koľko je táto realita odlišná od tej knižnej.

„Hermiona, musíš jesť,“ štuchala do mňa Parvati neústupne, keď videla môj stále plný tanier.

„Stratila som chuť,“ šomrala som vrhajúc vražedné  pohľady k červenovlasej príšere sediacej oproti. Ronald naozaj potreboval válov. ,To bude prvé kúzlo, ktoré si vyhľadám a naučím sa, len čo sa dostanem do knižnice,´ myslela som si pomstychtivo a tlačila zdvíhajúci sa žalúdok späť do jeho právoplatného miesta. Preletela som pohľadom k jeho starším bratom a so vzrastajúcou zúrivosťou som skonštatovala, že jedia normálne. Rýchle, ale normálne. „Prečo sme museli sedieť tu?“ spýtala som sa ryjúc znechutene v kúskoch zeleniny .

„Pretože inde už nebolo miesto,“ odsekla Levandula, ale z jej taniera jedlo tiež odbúdalo nápadne pomaly a jej tvár sa viackrát znechutene zmraštila.

„Ani sa nečudujem,“ šomrala som odtláčajúc tanier. Práve som chcela vstať, keď sa nečakane postavil Dumbledore a zacinkal nožom o pohár. Zvuk sa niesol priestorom, akoby udrel na zvon a ja som prekvapene mykla hlavou a pozrela k hlavnému stolu.

„Študenti,“ začal v okamžiku, keď sa chvenie hlasov podstatne znížilo a väčšina hláv sa obrátila k nemu,  „vzhľadom na doháňajúce oslavy Samhainu sme sa spolu s celým profesorským zborom rozhodli, že vám uľahčíme prípravy a umožníme mimoriadnu návštevu Rokvillu a jeho zázračných obchodíkov počas tohto víkendu. Na oplátku očakávame  slušné  správanie od všetkých a kreativitu pri vytváraní vašich kostýmov.“ Riaditeľ si ešte ani nestihol sadnúť, keď sa pri všetkých stoloch rozhoreli nadšené rozhovory.

„Rokvill?“ zvrieskol Ronald a osprchoval všetkých dookola kúskami len napoly žutého jedla.

„Fuj!“ zvolala som zhnusene prudko odstrčiac stoličku, aby som sa vyhla oslintaným letiacim kúskom  a zmrštila som tvár v odpore.  „Nehovor s plnými ústami! To ťa doma skutočne nič nenaučili?“ zajačala som na chlapca, ktorý rýchle fialovel zúrivosťou.

„Do toho ťa nič nie je, Grangerová!“ zareval, ale jeho hlas bol utlmený zvyškom kuracieho stehna, ktoré si pred chvíľkou celé napchal do úst. Musel mať bohatú prax v hovorení takto, pretože znel celkom zreteľne.

„Akože nie?“ čudovala som sa a teatrálne som rozhodila rukami. „Tvoje správanie pri stole mi spôsobilo prudkú nevoľnosť. Ty sa napchávaš, akoby ti jedlo malo utiecť z taniera a nikto v tvojom okolí neje, lebo sa im pri pohľade na teba zdvíhajú žalúdky. Uvedomuješ si, že nám môžeš spôsobiť vážne zdravotné problémy? A okrem toho, som skutočne zvedavá, ako chceš s takým správaním prejsť cez skúšky z etikety. Možno si si to ešte nevšimol, ale časť z nich je aj o správaní sa pri stole. A to je niečo, čo ty konkrétne nemáš!“ odsekla som mu s ľadovou tvárou a obrátila sa k Parvati. „Myslím, že pôjdem radšej na chvíľku do knižnice. Mám taký dojem, že sa nutne musíme naučiť niekoľko očistných kúziel.“

„Počkaj, idem s tebou,“ rýchle vstala odstraňujúc si obrúskom časti Ronaldovej večere  a mračila sa na mastné škvrny, ktoré po nich zostávali. „Myslím, že aj ja ich budem potrebovať. S týmto si možno neporadia ani očistné kúzla tkané do látky.“

„To je preto, lebo jeho sliny sú jedovatejšie než hadí jed,“  pripojila sa Levandula odstrkujúc jej , teraz infikovaný,  tanier. „Ale napriek hnusnému pohľadu naprieč stolom, som stále hladná,“ poznamenala a preletela pohľadom celý stôl. Veľký kôš plný čerstvo upečeného sladkého  pečiva pritiahol jej pozornosť a ona neváhala ani okamžik. Rýchle sa k nemu pritočila , zasunula sa bokom medzi stoličky a s ospravedlňujúcim úsmevom ho mykla k sebe. A potom, tisnúc ho pevne k telu, bežala za nami. Teraz sme vedeli, že nebudeme hladovať, ale s jedlom sme do knižnice nemohli.  Zamierili sme teda do izby, posadali  si okolo koša a pri sladkej vôni, ktorá z neho vychádzala, sme opäť našli stratenú chuť do jedla.

„Toto je dobré,“ zastonala Parvati oblizujúc lekvár z kútika úst a slastne prižmurovala oči. „Kilo navyše,“ povzdychla vzápätí a poklopkala po svojom ploskom bruchu obalenom množstvom plátna.

„To je jedno, v habite to aj tak nikto neuvidí a ešte niekoľko jedál neďaleko Ronalda ti váhu vráti veľmi rýchle späť.“

„V habite nie, ale v kostýme áno,“ odporovala a uškrnula sa. „Tak...aký kostým si kúpime? Mohli by sme ísť ako skupina.“

„Čoho? Báb?“

„Nebuď protivná, čo ja viem, trebárs nymfy alebo víly,“ Levandula  sa zasnene zahľadela do diaľky akoby spomínala na niečo veľmi príjemné.

„Alebo driády, fúrie či banší?“ mykala som obočím podpichujúc ju jemne.

„Driády!“ oči jej zasvietili a úsmev sa podstatne rozšíril. „Viem obchodík v Rokville, kde majú tie najlepšie kostýmčeky na svete,“ doložila a ja som sa zamračila.

„Naozaj? A odkiaľ? Ty si tam už bola?“

„Samozrejme a nie raz,“ pokrčila plecami ľahostajne. „Ocko ma tam pár krát vzal minulý rok, aby som sa oboznámila s miestom a pri tom sme navštívili aj niekoľko obchodov. Ja stále zabúdam, že ty magický svet nepoznáš a toto bude tvoj prvý krát v čisto čarodejníckej dedine . Neboj sa, bude sa ti tam páčiť.“

„Ale,“ spomínajúc si na knihu zvraštila som obočie, „to tam môžu ísť všetci, aj my?“ spýtala som sa nedôverčivo a prehľadával ich tváre hľadajúc náznaky  klamu.

„Samozrejme, prečo by sme nemohli? Dedina je sotva tri kilometre od hradu a je významným strediskom obchodu pre celú oblasť. Tu môžeš stretnúť ešte viac čarodejníkov a magických bytostí, než v Šikmej uličke. Okrem toho, je to pre mnohých bližšie. Nie každý sa môže premiestniť na takú dlhú vzdialenosť a prášok do kozubov je dosť drahý. Nechcela by si ho používať zakaždým, keď ti pri varení niečo chýba,“  odpovedala Parvati spokojne uštipujúc z koláča.

„Magické bytosti? Nie čarodejníci? A nie je to nebezpečné?“

„Ach, veď vieš, Zakázaný les je hneď vedľa zámku a tam žije veľa magických bytostí, ktoré používajú Rokvill ako miesto pre výmenu svojich produktov za čokoľvek ony potrebujú. A je to naozaj bezpečné, nemusíš sa báť. Tak, čo myslíte? Skúsime nájsť kostýmy driád?“ Levandula na nás pozrela s očakávaním a potom vyskočila a hnala sa k svojej  poličke . Istou rukou siahla po knihe uprostred ostatných a s úsmevom v nej začala listovať. „Tu! Pozrite, bude to pekné,“  otočila knihu a ukázala na obrázok ženy so zelenkavou kožou oblečenej do šiat z  lístia a kvetín. Bolo to skutočne pekné a zafarbiť kožu by nám iste  pomohli staršie dievčatá.  Jediný problém bolo množstvo odhalenej kože a bosé nohy. Predsa len bol koniec októbra.“

„Len aby sme v tom nezamrzli,“ upozornila som ju ukazujúc prstom na obrázok. „Veľa toho na sebe nemá.“

„Kúzla, Hermiona, kúzla! Celá oblasť  bude okúzlená. Neboj sa, nezamrzneme a toto je jediná príležitosť, keď môžeme ukázať viac svojej kože, než obvykle. Pri kostýmoch pravidlá neplatia a preto sa všetci na tieto sviatky tak tešia. Ostatné oslavy nám to neumožnia. Uvidíš , že staršie dievčatá to náležite využijú,“ pokývala hlavou a obe sa znalecky chichotali.

  Ticho som študovala obrázok, hrýzla koláč a premýšľala. ,Ak je Rokvill také významné  obchodné centrum, má tu banka svoju pobočku? Alebo je len jedna? Teraz musím byť veľmi diplomatická, aby som sa nepreriekla.´ 

„Čo myslíte, bude to drahé? Neviem, či mám dosť čarodejníckych peňazí. Rodičia mi dali peniaze na darček k narodeninám, ale sú v nemagickej mene. “

„Určite nebudú drahé,“ zasmiala sa Parvati. „ Kostýmy sa vyrábajú za pomoci premeny tesne pred sviatkami z odpadových materiálov. Premena nie je stála a vydrží len niekoľko týždňov a preto sú kostýmy také lacné. A peniaze si môžeš vymeniť v banke. Gringott má v každom väčšom obchodnom centre pobočku. Tu v Rokville je najväčšia z nich.“  

  S úľavou som vydýchla. , Takto to bude všetko oveľa jednoduchšie,´ pomyslela som si, dojedla koláčik, povystierala sa a zívajúc zamierila do sprchy.

„Musím si umyť vlasy,“ oznámila som do ticha izby  zberajúc fľašu s kondicionérom. Čistá nožná košeľa, župan a teplé papuče ma už čakali v kúpeľni. Dievčatá s úsmevom prikývli a spolu so zvyškom koláčikov zmizli za dverami. Teraz strávia niekoľko hodín v spoločenskej miestnosti a budú pozorovať cvrkot. A zajtra sa dozviem všetky najnovšie klebety, ktoré obiehajú  študentským telom. Okrem toho mi takto dávajú čas na samostatné štúdium, alebo myslenie v tichu a súkromí mojej postele.

  Raňajky v deň návštevy Rokvillu boli hlučné a uponáhľané. Každý sa snažil jesť čo najrýchlejšie , len aby už bol mimo hradu. Zaujímavosťou, hlavne pre mňa, boli dvaja siedmaci, ktorí  okúzľovali všetkých mladších  študentov. Evidentne to bolo výborné cvičenie, pretože im to išlo ako po drátku. Kúzla zabezpečovali, že študenti boli stále v teple a nenamokli ani v tom najhustejšom daždi. Dôvod tejto starostlivosti som zistila v okamžiku, keď som vykročila z brány a ostrý , studený vietor mi ošľahol tvár. Vzápätí sa kúzla aktivovali a už som cítila len vietor, ale nie jeho chlad. Ťažké mraky visiace nad hradom hrozili vyliať svoj obsah každým okamžikom a tak sme pridali do kroku, aby sme prišli do dediny skôr, než sa tak stane. 

  Prejsť tie necelé tri kilometre nám netrvalo dlho, hlavne preto, lebo nám do chrbta dul pomerne silný vietor, ktorý nás výdatne poháňal. Ale, ak sa smer vetra nezmení, spiatočná cesta bude namáhavá. Pevnejšie som pritisla remeň vaku, ktorý mi tak, ako ostatným visel na chrbte a pritiahla kapucňu tmavo modrého plášťa . Prvé domy Rokvillu už boli na dohľad a študenti prechádzajúci okolo nás k nim vrhali netrpezlivé pohľady. Levandula kráčajúca po mojom boku neustále štebotala o obchodoch, ktoré už navštívila a ktoré chce navštíviť teraz, a Parvati zvierala ruku sestry a obe jej horlivo pritakávali. Čoskoro sme minuli prvé rozžiarené  výklady obchodíkov na okraji dediny.  Majitelia v snahe prilákať čo najviac zákazníkov sa predbiehali vo farbách, ktoré sa menili a rozsvecovali ako neónky okolo tovarov vystavených  vo veľkých oknách. Asi by som sa tu zastavila, ale Levandula nás ťahala ďalej.

„Najskôr kostýmy! Obchod je kúsok ďalej po tejto ulici a potom doľava. Dnes tam bude celá škola, viete si predstaviť ten nával? Ak sa nepoponáhľame, všetky dobré kúsky budú vypredané.“

  ,Obchodík´, do ktorého nás  Levandula po niekoľkých minútach priviedla , vôbec nebol malý. Skôr veľký, ale možno to bolo veľmi účelové a dočasné  zväčšenie, pretože majiteľ upozornený riaditeľom školy samozrejme očakával nával študentov hľadajúcich kostým. Obrovská hala s nízkou povalou bola rozdelená na niekoľko oddelení stojanmi, na ktorých boli v niekoľkých radoch nad sebou povešané malé farebné kusy látky s privesenou visačkou. Siahla som po jednej z nich a s údivom čítala.

„Drak- Peruánsky zmijozub.“ Dotkla som sa prstami červenohnedej hrubej látky s čiernymi pruhmi  a neveriacky zatriasla hlavou. „Toto by som nenatiahla ani na bábiku, tak ako...?“ nechápavo som hľadala odpoveď v tvárach  kamarátok, ale tie sa len smiali.

„Mágia?“ chichotala sa Levandula a prechádzajúc okolo prvého zo stojanov, pozorne čítala visačky. Parvati a Padma sa rozdelili a každá kontrolovala odlišný stojan. Ja som tam chvíľku stála, ale nakoniec som sa tiež pritočila k jednému so stojanov a  pomaly som postupovala popri rade čítajúc veľké visačky označujúcich, čo ktorý kostým predstavoval. A veru som nestačila oči otvárať v údive, aké rôznorodé magické bytosti sa tu nachádzali v jedinom rade. Od malých víl  cez  najády, fúrie, kelpie, trolov, trpaslíkov a upírov až k drakom.

„Sem!“ ozvalo sa sprava a tak som vykukla spoza stojana. Padma divoko poskakovala a mávala obidvomi rukami ukazujúc na spodnú časť stojanu, ktorý kontrolovala. „Tu sú a majú ich snáď vo všetkých farbách,“ vyvolávala nadšene.

  Samozrejme mala pravdu. Šťastne sme vyberali zo stojana kúsky látky a prezerali ich bohatú farebnosť. Boli tu všetky odtiene zelenej, žltej, hnedej a červenej farby dopĺňané útlymi  kvetinovými vencami. Predavačka, ktorá sa k nám prihnala v okamžiku, ako sme siahli na prvý kostým nám ich s profesionálnym úsmevom na tvári   neúnavne zväčšovala, až kým každá z nás nenašla ten svoj. Levandula si vzala svetlo zelený, Padma a Parvati boli okúzlené odtieňmi žltej a ja som si vybrala purpur. Priložené  kvetinové vence ladili farebne s farbou kostýmu a podľa slov predavačky, bolo ich tam toľko, koľko sme potrebovali.

„Všetky potrebné kúzla sú prepojené k visačke,“ informovala nás opatrne skladajúc vybrané kostýmy do lesklých obalov. „Popis a ovládanie je pomerne  jednoduché, ale keby ste mali problémy, staršie spolužiačky vám s nimi iste pomôžu. Len nesmiete zabudnúť, že visačku môžete odstrániť až keď máte kostým oblečený a upravený podľa vašej potreby a želania. Kým tam visí, môžete s kúzlami manipulovať jednoduchými dotykmi prútikom. Po odstránení visačky sa kúzla stanú stále, až kým kostým znovu nevyzlečiete.“

„Čo všetko tam je?“ vyzvedala Padma a vyťahoval z batohu váčok na peniaze.

„Samozrejme od základných ako  prispôsobenie sa veľkosti a zmena farby pokožky užívateľa, je tam ohrievacie kúzlo, na kvetinách je množiace kúzlo , trblietanie na požadovaných miestach a zmena niektorých kvetov do šperkov. Tie sú samozrejme tiež dočasné, nie sú skutočné a po vyzlečení kostýmu sa rozpustia. Kúzla sú napájané vašou osobnou  mágiou, takže sa vám úplne podriadia. Dostanem od vás tri galleóny, päť siklov a dvadsať dva knutov.“ 

  Teraz sme už stáli vedľa pokladne . Keď predavačka povedala cenu , nebola som prekvapená. Vzhľadom na množstvo pripojených kúziel, hoci aj dočasných to skutočne nebolo drahé. Videla som, ako dievčatá ťahajú z váčkov štyri zlaté mince a v hlave sa mi začal rodiť plán. Počkala som, až všetky zaplatia a potom som začala klásť na stôl svoje menšie strieborné a medené.

„Hermiona, prečo neplatíš galleónmi?“ Levandula stála vedľa stola a netrpezlivo podupkával. „Takto si nestihneme prezrieť žiadne ďalšie obchody,“ skučala a túžobne pokukávala na dvere.

„Pretože ich nemám, ale zato mám množstvo siklov a knutov,“ odvrkla som krčiac plecami. „Hovorila som vám o tom,“   pokojne som pokračovala v pomalom dolovaní mincí z váčku, ale nakoniec som sa nad nimi zľutovala. „Choďte dopredu, ja aj tak musím najskôr do banky a chcem si prezrieť kníhkupectvo. Stretneme sa ,U troch metiel´ na obed a potom pôjdeme ďalej zase spolu,“ navrhla som a ony môj návrh nadšene prijali. Len čo za sebou zatvorili dvere, moje úsilie vybrať z vaku potrebné množstvo peňazí sa podstatne zrýchlilo. O niekoľko minút som aj ja zvládla zaplatiť, zistiť cestu k miestnej pobočke Gringottbanky  a v pohode opustiť preplnený obchod.

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Jéj

(Lily, 22. 4. 2014 17:42)

holky jdou ze sebe udělat kočky.. jsem si jistá, že Hermioně to bude moc slušet..:) Takhle bych taky chtěla aby fungovaly šaty na oslavy:)
Nějak netuším co to Hermiona dostala za nápad.. vidím, že si budu muset počkat... jsem napjatá. Koukám, že konflitky s Ronem pokračují.. to mne hodně baví.. dost mi leze krkem.

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA