Jdi na obsah Jdi na menu
 


4. Otázky, odpovede a reči, reči, reči

13. 4. 2014

4.      Otázky, odpovede a reči, reči , reči

 

 

 

  Nasledujúci týždeň okolo mňa preletel  rýchlosťou blesku. Prvé hodiny na mňa všetci civeli, akoby som bola zvláštne , vysoko nebezpečné zviera, ale potom ich zvedavosť zvädla  a ja som zapadla do spoločného rytmu bez zbytočného škrípania.

  Čas naplnený činnosťou bežal neuveriteľne rýchle. Zistila som, že som dostatočne silná čarodejnica a moje sociálne postavenie  bolo pomerne stabilné. Nerobila som chyby, ktoré predchádzajúcu Hermionu izolovali a tak som síce nebola taký očividný miláčik profesorov, ale na oplátku som mala pomerne široký okruh priateľov. Na hodinách som neskákala s rukou hore, aby som každému trela popod nos moje vedomosti, ale čakala som , kým sa neprihlásili aj  iní. Tak som dala najavo pre profesorov , že viem odpoveď, ale nechala som to urobiť aj tých ostatných. No a ,voalá´ žiadna nenávisť, žiadne hlúpe  poznámky. Udržiavala som tesné priateľstvo s mojimi spolubývajúcimi a bavila som sa aj dievčatami a chlapcami z iných fakúlt, s ktorými sme mali spoločné vyučovania. Bolo to také jednoduché, ale predchádzajúcu Hermionu nikto nenaučil, ako sa správať v kolektíve.  Samozrejme môj nový vzhľad tomu tiež pomohol. Jediné, čo bolo ešte predmetom konfrontácie, bolo moje narodenie v nemagickej rodine a to som zatiaľ nemohla ovplyvniť.

  Chodiť znovu do školy po toľkých rokoch bolo spočiatku zvláštne, ale rýchle som zapadla do stereotypu, aj keď každá hodina ma zo začiatku niečím prekvapila. Až po niekoľkých dňoch som si uvedomila, že táto škola nemá nič spoločného s knihami, ktoré som čítala. Knihy kopírovali britský školský systém vo vyučovacej , výchovnej aj v sociálnej sfére a mágie tam bolo minimum. Tu bola mágia a žiadne nemagické pomôcky sa tu nepoužívali. Vyučovacie hodiny boli väčšinou zdvojené, pretože obsahovali praktickú časť a tak sme mali v rozvrhu maximálne štyri predmety denne.

  Na Transfigurácii nám profesorka McGonagallová rozdávala drievka a nie zápalky. Zrozumiteľné, načo by čarodejníkom boli zápalky keď mali prútik? A ihly? Zistila som že väčšina čarodejníc ani nevie, ako do nej navliecť niť. Všetko sa robí mágiou a málokto šije ručne. Len ako zábavku pri vyšívaní a aj to zvyčajne robí ihla sama. Potešilo ma, že premena nie je taká náročná, ako som si  predstavovala. Vždy išlo o to, akú má človek predstavivosť.  Inkantácia , ktorú sme sa učili bola len začiatočnícka pomôcka, ktorú starší praktici už  nepoužívali a tak profesorka netrvala na jej používaní ak ste zvládli vykonať premenu bez nej.

  Profesor Flitwick nebol taký malý a nebol polovičný škriatok. Bol proste nižší, než je priemer, ale to mu neubralo na odbornosti. Každá hodina prinášala niekoľko nových kúziel a ak by som podľa kníh čakala siahodlhé prednášky o teórii, bola by som sklamaná. Jeho prednášky boli skôr zamerané na praktické použitie preberaných kúziel a väčšiu časť hodiny sme strávili s prútikom v ruke. Aj domáce úlohy boli skôr praktické, čo sa mi veľmi páčilo. Keď som po prvý krát postavila s drevených kociek takmer meter vysokú vežu len s prútikom , bola som na seba náležite pyšná. Ale nezabudla som pochváliť veže  Lavender a Parvati, aj keď boli viditeľne nižšie.

  Astronómiu nás na rozdiel od kníh učil kentaurus Danus. Mohutný, plavovlasý a väčšinou na neobťažoval s oblečením. Vyučoval v severnej veži, kde bolo veľmi dômyselné planetárium a o vesmíre vedel všetko. Planéty slnečnej sústavy sme si mohli prezrieť pekne zblízka a keď bolo treba, aby sme si uvedomili celkovú kozmickú mechaniku,  aj z väčšej vzdialenosti. Učili sme sa pomenovať planéty, hviezdy aj galaxie, ich postavenie  na oblohe, rozpoznať jednotlivé súhvezdia a ich význam v astrológii. Z každej takejto hodiny som odchádzala o rozsiahlymi poznámkami a bolesťou za krkom, ale vždy som sa tešila na ďalšiu hodinu.

   Zato hodiny etikety boli priamo mučením. Boli sme rozdelení podľa pohlavia a my dievčatá sme sa učili správne sedieť, chodiť, hovoriť , viesť zaujímavý rozhovor, organizovať oslavy, bály a samozrejme tancovať. Najskôr samostatne a potom sme na zvláštnych hodinách boli spojené s chlapcami. Tu sme praktizovali ako prijať a ako odmietnuť pozvanie k tancu, tancovanie v pároch a vedenie rozhovoru počas tancovania. Po prvej z týchto hodín som ocenila kúzlo, ktoré nás vyučovala profesorka Tigana hneď na začiatku. Kúzlo spevnilo prednú časť topánky, takže som nemala rozdrvené nohy , keď mi na ne Goil asi dvadsaťkrát šliapol len počas jedného tanca. A viesť rozhovor s ním bolo to isté, ako hovoriť s horským trolom.

  Elixíry na rozdiel od kníh neboli v kobkách, ale v dobre vetraných laboratóriách Južnej veže. Profesor Snape sa síce podobal prerastenému čiernemu netopierovi , ale v skutočnosti učil. Na začiatku varenia každého elixíru nám vysvetlil prečo musíme zložky nakrájať požadovaným spôsobom a ako navzájom na seba pôsobia. Praktické použitie každého elixíru sme vždy dostali za domácu úlohu. Na hodinách vyžadoval profesor veľmi prísnu disciplínu, čo som mohla rozumieť vzhľadom k nebezpečnosti predmetu, ktorý učil. Napriek tomu sa stávalo, že niektorým kotol vykypel alebo vybuchol. Našťastie nikto nebol zranený neopraviteľne a profesor po každom takomto incidente pritvrdil požiadavky.

   Bola som prekvapená, že množstvo zložiek sa nachádzalo aj v nemagickom prostredí, ale profesor nám vysvetlil, že všetko, čo v laboratóriu vidíme bolo vyrobené s pomocou mágie a obsahuje malé čiastky mágie. Aj zložky boli pestované na magickom území a obsahujú mágiu, hoci obdobné môžeme nájsť aj hociktorej nemagickej kuchyni. Bez mágie nie je možné uvariť elixír. Aj keby sa nám podarilo nájsť všetky zložky, výsledkom bude iba nechutná brečka a nie elixír. Z toho všetkého som odvodila, že elixír bude pravdepodobne účinkovať len na čarodejníkov.

  Históriu nás k mojej obrovskej úľave neučil žiadny duch, ale postarší čarodejník, profesor Ernest Mahut. Prvý ročník sa učil najstaršie dejiny čarodejníckej spoločnosti a tak sme počúvali prednášky o vzniku magických komunít, o magických líniách Zeme a ich priesečníkoch a o ich vplyve na vznik magických bytostí na Zemi. To bolo zaujímavé a hodiny ma väčšinou bavili.

  Herbológia sa vyučovala v skleníkoch a profesorka Sproutová bola vo svojom predmete hviezda. O rastlinách vedela všetko, ale v prvom ročníku sme sa dostali do styku len s tými menej hryzavými. Áno, áno. Doslova a do písmena, magické rastlinstvá takmer všetky hrýzli. Či už mali alebo nemali zuby, alebo ich ekvivalent, ale vždy sa snažili uhryznúť každého, kto sa dostal do ich blízkosti. V tejto skupine som sa napriek mojim snahám o priateľstvo s Levandulou a Parvati držala ako kliešť Nevilla. Chlapec mal zelený palec a všetky rastliny ho milovali. Muselo to byť nejaké vyžarovanie, alebo tak niečo ale fakt je ten, že on nikdy nebol na Herbológii pohryznutý. Inak každý raz za čas a Weasley s Malfoyom  pravidelne. Predpokladám, že agresívnejšie rastliny v ostatných skleníkoch ich zožerú, pretože nie sú ochotní  počúvať pokyny vyučujúcich.

   Obranu proti čiernej mágii síce vyučoval profesor Quirrell , ale v žiadnom prípade to nebol koktajúci hlupák s turbanom na hlave. To bolo z jednej strany dobre, pretože sme sa každú hodinu niečo nové naučili a na druhej strane zle, pretože ak z jeho temena netrčal Voldemort, tak kde do čerta je? Levandula a Parvati mi potvrdili, že na začiatku roku Dumbledore zakázal prístup do bočnej chodby na treťom poschodí a Harry sa na hodinách občas držal za hlavu a skučal bolesťou. To by naznačovalo, že držba je v tomto svete oveľa komplexnejšia , ale ja som odmietala myšlienku na  to, že  žiak prvého ročníka sa má vedome stať  vrahom. Dumbledore musí byť nadobro vyšinutý, ak neberie do úvahy následky takého činu na psychiku chlapca. Nasilu chce z neho vytvoriť ďalšieho Temného pána? Teraz už Temného Lorda, lebo Potter zdedí titul v okamžiku, keď dosiahne právoplatný vek. Pre mňa to však prinášalo celý rad problémov, ktoré som v tomto čase nevedela vyriešiť.

  Hodiny Liečiteľstva nás vyučovala pani Pomfreyová . Prvý ročník sa učil poznávať ľudské telo a ak sa náhodou počas hodiny priniesli zraneného študenta, mali sme to aj s názornou ukážkou, ako také liečiteľstvo vyzerá v praxi.

„Grangerová,“ naparoval sa Malfoy pri odchode z nemocničného krídla, „keď ti odstránim vnútorné orgány, bude nechutné zviera ako ty,  ešte fungovať?“ 

„Idiot, nikto nemôže fungovať bez ich vnútorných orgánov,“ zahriakla ho Parvati, ale ja som mala tých jeho sprostých poznámok tak akurát. Teraz mu ukážem, že som nestrávila množstvo času v knižnici zbytočne. Bleskove som sa zvrtla na päte a skĺzla prútik do dlane.

„Sub-moveo genitalia! Transmissibilis!“ povedala som rozhodne a v mysli mi jasne svietila čistinka v Zakázanom lese, kde sme boli zbierať kôru do skleníka a tými niekoľkými slovami som urobila  z Malfoya TO! Všetci okolo mňa na okamžik stuhli, len Malfoyove oči odrazu pripomínali oči domáceho škriatka. Jeho ruky mimovoľne skončili zaseknuté v rozkroku a jeho spodná čeľusť narazila o dlážku. 

„Čo si to urobila!“ zajačal, keď sa mu konečne podarilo zatvoriť chlebáreň.

„Odstránila som ti orgány, bez ktorých čistokrvný čarodejník celkom dobre môže fungovať. Ale ak ti náhodou chýbajú, sú na čistine v Zakázanom lese. A mal by si sa poponáhľať, niečo by ich mohlo zožrať,“ uškrnula som sa zlomyseľne a bez ďalšieho pohľadu na neho som odkráčala. ,Ak ma ten zmrd naštve dostatočne, ukončím  jedného dňa Malfoy linku navždy!´ myslela som si pomstychtivo . Dupot nôh a postava, ktorá sa okolo mňa prehnala rýchlosťou blesku naznačovali, že Malfoyovi by odstránené orgány predsa len chýbali.

„Hermiona!“

„Hermiona! Počkaj!“ dva výkriky ma prinútili trochu sa pootočiť . Levandula a Parvati sa hnali za mnou s očami ako tanieriky.

„Ty si odstránila Malfoyove pohlavné orgány?“ jačala Levandula  tak ticho, ale len v tom vzrušení dokázala.

„To si nemala,“ stonala Parvati, „určite sa bude na teba sťažovať!“

„Ach! To je len malá splátka!“ odsekla som zlostne. „Ten malý výkal si zaslúži oveľa, oveľa viac! On ma prakticky zabil a nič, vôbec nič sa mu nestalo. On nedostal kvôli tomu dokonca väzbu!“ syčala som zúrivo. „Ak sa o mňa v budúcnosti ešte raz obtrie, hoci len tým jeho jedovatým jazykom, odstránim ho z potravinového reťazca natrvalo.“

 Levandula a Parvati v horore vzdychali, ale v skutočnosti mali pravdu. Mala som si zahryznúť do jazyka a pripočítať bod k jeho už pomerne dlhému zoznamu. Pomsta by nemala byť takáto zrejmá . Mala by som vedieť lepšie.

  Samozrejme, že sa sťažoval. Pani Pomfreyová mu odstránené orgány znovu pripojila, ale moja hlúpa nálada stála Chrabromil 50 bodov a týždennú väzbu s Hagridom. Čistiť stajne testralom nie je v žiadnom prípade zábava, ale nielen že som to prežila v zdraví, ale podarilo sa mi zozbierať pomerne veľké množstvo ich chlpov a šupín. Testraly nie sú také vzácne ako jednorožce, ale vzhľadom k tomu, že ich vidí len obmedzené množstvo populácie, bola to cenná koriť. A nielen to.  Pri krátkom výlete do Zakázaného lesa som našla na kríku plnú hrsť dlhých bielych chlpov. Okamžite som vedela, že sú  z chvosta jednorožca. Tak to bola priamo výhra  z lotérie. Teraz som už mohla začať skúmať výrobu prútov a vytvoriť si jeden pre seba a používať ho bez vedomia ministerstva . Hagridova zbierka vzácnych a pomerne nebezpečných magických tvorov moju zbierku obohatila ešte o perie z hipogrifa , niekoľko pierok z diricawla a ohniváčika. Vcelku to bola veľmi úspešná väzba napriek tomu, že sa mi  nepodarilo priblížiť sa k jeho ohnivému krabovi. A testralí trus? Pff! Nič, s čím by si dobrý kúpeľ neporadil.

  Od tej pamätnej hodiny sa mi Draco Malfoy vyhýbal. Videla som v jeho očiach, že jeho nenávisť ku mne mnohonásobne vzrástla a vedela som, že si odteraz neustále musím strážiť chrbát. Toto nebol človek , ktorý bojuje poctivo tvárou v tvár, ale zbabelec, ktorý bodne odzadu v nestráženej chvíli.

    Moja odlišnosť od predchádzajúcej Hermiony sa začala prejavovať aj v inom smere a moje okolie si to začalo všímať.  

„Hermiona, prečo je tvoja domáca práca taká krátka?“ čudovala sa Levandula, keď s námahou manévrovala knihy zapĺňajúce stôl v , ktorý sme ukoristili v spoločenskej miestnosti.

„Krátka?“ čudovala som sa kontrolujúc pergamen, ktorý sa mi neustále stáčal do role. Písať na tom bola bolesť v zadku a brko mi robilo nechutné otlaky na prstoch. „Ja si myslím, že je tam všetko, čo tam má byť. Nie som ochotná  pridať ani riadok,“ mračila som sa a vytiahla učebnicu  čarovania. „Nepozná niekto kúzlo, ktoré by ten pergamen udržalo roztiahnutý?“ spýtala som sa nahlas a pohľadom som preletela pomerne plnú miestnosť. Bol október, za hrubými múrmi hradu zúrila studená víchrica otriasajúca všetkými oknami a knižnica ohrievaná len kúzlami nebola najžiadanejším riešením. Stále sme mali k dispozícii vlastnú spoločenskú miestnosť naplnenú potrebnými knihami, ale uprednostnili sme možnosť požiadať staršie ročníky o názor alebo pomoc pri dokončovaní domácich úloh.

„Discumbo! “ ozvalo sa z hlúčiku siedmakov, ktorí sa zahrievali pri kozube. „Stačí švihnúť prútom vo vlne zhora dolu,“ doložil iný chlapčenský hlas a tichý rehot, ktorý nasledoval ma trochu zneistil. Myslia to vážne, alebo budem obeťou ďalšieho žartu? Napriek pochybnostiam som vytiahla kúsok staršieho pergamenu, poodkladala všetky knihy a švihla zápästím. Prútik mi hladko vkĺzol do dlane a zhon energie vyvolal spokojný úsmev na mojich perách. Položila som pergamen na prázdny stôl , kývla na Levandulu a Parvati, aby sa stiahli trochu ďalej a švihla som prútikom v požadovanom pohybe.

„Discumbo!“ vyslovila som  zreteľne a na moju veľkú úľavu sa pergamen rozvinul. „Dobre, to je prijateľné a toto kúzlo budeme zrejme používať často. „Ako dlho to vydrží a ako ho zruším?“ spýtala som sa znovu a s očakávaním som hľadela k siedmakom.

„Malá je zvedavá,“ zanôtil hlboký barytón siedmackého prefekta , Malcolma Caneta sprevádzaný ďalším rehotom.

„Platné otázky,“ podotkol ktorýsi z chlapcov. „Mal by si im to vysvetliť, si predsa prefekt.“

„Hm, asi mal,“ pripustil Malcolm otáčajúc sa k nám. „Vydrží až kým ho nezrušíte prostým ,Finite´. Nevýhoda je v tom, že ak niekto v miestnosti povie ,Finite´  a bude mávať prútikom hoci aj približne vašim smerom, pergamen sa vám zase stočí,“ vysvetľoval pokojne prezerajúc si zo záujmom tri prváčky pri stole vyhradenom práve pre siedmakov. „A teraz deťúrence je čas, aby ste nám uvoľnili miesto. Toto je náš stôl a aj my musíme robiť našu domácu prácu.“

„Máte tiež svoju zborovňu,“ frflala Parvati zbierajúc knihy a pergameny do náručia.

„Tak aj vy, tak šup, už nech vás tu nevidím,“  zaháňal nás doširoka roztvorenými rukami, ako stádo husí k dievčenskému schodisku.  Frflajúc  a hundrajúc sme sa nakoniec podriadili a po niekoľkých minútach sme sa usadili vo vlastnej zborovni, ktorá ponúkala príjemné teplo, dostatok miesta a komfort.

„Už sa nemôžem dočkať, až budem staršia a ja budem vyháňať prvákov zo spoločnej zborovne,“ žundrala Levandula rovnajúc knihy v taške.

„Neponáhľaj sa, mladosť máme iba raz za život a ubehne veľmi rýchle. Treba si ju poriadne užiť, aj keď prináša niektoré obmedzenia. Byť dospelý nie je nijaké zvláštne potešenie,“ napomínala som ju nedbajúc, že tie slová môžu od dvanásťročného dievčaťa znieť trochu zvláštne.

„Ako domáce úlohy a množstvo ľudí, ktorí ti neustále niečo prikazujú?“ Lavender sa mračila podopierajúc si bradu obidvomi rukami.

„Iste, aj! Ale to všetko sa dá vydržať, nie je to také zlé,“ pokúšala som sa ju upokojiť a rozkladala som pergameny s domácimi úlohami na zajtrajší deň po stole.  ,Ešte posledná kontrola, že som na nič nezabudla a je urobené.´

„Od tej nehody si sa veľmi zmenila,“ ozvala sa hĺbavo Parvati a skúmavo si ma premeriavala.

„Zomieranie môže mať na človeka taký efekt,“ prikývla som nedbalo. „Nikdy neviete, čo sa vám vráti späť,“ usmiala som sa na ňu a mávla prútikom. „Discumbo!“  Všetky pergameny sa vyrovnali. Spokojne som prikývla a pustila sa do kontroly.

  Trvalo mi to niekoľko dní než som si konečne všimla, že na rozdiel od kníh a filmov čarovanie nevyvolávalo žiadne svetelné  efekty. Zhon energie prúdiacej z čarodejníka bol citeľný, ale nič viditeľné. Možno niektorí čarodejníci mali darovanie vidieť účinky mágie, ale ja celkom určite nie. A ani nikto, koho som sa zatiaľ na to opýtala. Takže žiadna zelená by tu pri  ,Avada Kedavra´ neletela.  Ale vo filme by to bolo trochu nudné, keby  herci len tak mávali prútmi a nič. Ale tu sme mali to nič a ja som musela zistiť, prečo. Okrem toho som mala pred sebou ešte obrovské množstvo práce a nezodpovedaných otázok. Dobrým miestom, kde hľadať odpovede bola knižnica a ja som mala dnes namierené priamo tam.

„To je naozaj dobré kúzlo,“ poznamenala Parvati a po chvíli aj jej pergameny s domácimi úlohami ležali rozprestreté na stole.

„Dievčatá, napriek tomu, že vaša spoločnosť je mi veľmi milá, musím do knižnice. Tú knihu o transfigurácii, ktorú nám spomínala profesorka McGonagalová tu nemáme a bude rozhodne lepšie, ak si ju aspoň prezrieme,“ oznámila som im a mávla prútikom smerom k stolu. „Finite!“ Pergameny sa poslušne stočili a ja som sa zamračila. ,Prečo ich  vlastne  stáčam? Veď narovnané zaberajú oveľa menej miesta. Och! Ďalšia otázka, na ktorú treba nájsť odpoveď. Ale nie teraz, teraz je na programe knižnica a oveľa dôležitejšie otázky.´

  Mávajúc moje dovidenia, ponáhľala som sa z dverí a celou cestou do knižnice mi hlavou vírilo tisíce nezodpovedaných otázok. Potrebovala som ich trochu usporiadať podľa naliehavosti a začať hľadať odpovede. Knihovníčka sa volala pani Pinceová , sedela za stolom v jednom z výklenkov a ostražitým pohľadom neustále skenovala miestnosť. Našťastie mala v dohľade len celkom malý priestor, pretože  čarovne zväčšená miestnosť bola zaplnená dlhými radmi otvorených  vysokých regálov. Označenie na nich  bolo celkom zrozumiteľné, a tak som sa rýchle zorientovala a vyštartovala do oblasti s historickými a faktografickými príručkami.

„Jeden by nepovedal, že čarodejníci môžu mať tak veľa kníh o histórii,“ šomrala som si popod nos, keď som prechádzala prstom po chrbtoch  hrubých foliantov viazaných v koži. Netrvalo dlho a držala som v ruke hrubú knihu. ,Vzostup a pád Tmavého pána´ od Evara Kinga  bol príliš hrubý na to , aby popisoval len jedného z nich . A skutočne! Kingova štúdia začala v 12. storočí a prechádzajúc nimi popísala 32 čarodejníkov, ktorý sa pokúsili ovládnuť svet a svojimi činmi si vyslúžili titul Tmavý pán. Po chvíli čítania so skonštatovala , že táto kniha by mala byť povinným čítaním pre každého potenciálneho Tmavého pána. Tu by sa dočítal, že keď niekto vyvíja tlak na spoločnosť a tlačí dostatočne tvrdo, spoločnosť po určitom čase začne tlačiť späť. No a ak ľudia nemajú čo stratiť  ale môžu získať všetko, urobia aj nemožné. A pre Tmavých pánov to znamená, že tak alebo onak, ale budú zlikvidovaní. Čo ma nepotešilo bola skutočnosť, že kniha končila zatiaľ posledným potenciálnym uchádzačom o svetovládu - Lordom Voldemortom a jeho záhadným pádom pred desiatimi rokmi počas prepadu domácnosti Lorda Jamesa Charlusa  Pottera. Prepad prežil len jeho maloletý syn Harry  a pretože nikto nevie, čo sa v ten osudný deň v skutočnosti stalo, Harrymu bolo pripísané víťazstvo nad Voldemortom. Nasledovníci Voldemorta nazývaní Smrťožrúti ( aké poetické meno ),  vrtko zmenili strany a tvrdili, že boli kúzelne donútení Voldemortom ku krutostiam a vraždám ako v magickom, tak v nemagickom svete. A čuduj sa svete, ministerstvo im to zhltlo aj s navijakom. Čiže – len čo Voldemort, ktorý sa teraz potuluje po svete ako obláčik špinavej hmly,  nejako získa telo, hupky- dupky znovu zmenia kabát, budú sa plaziť pri jeho nohách a roztančia svoje prúty v ďalšej  vražednej veselici.

   Takže teraz som získala niekoľko odpovedí. Svet popísaný v knihách sa v tomto ohľade zhodu so svetom, v ktorom som sa ocitla. Jediný rozdiel je v tom, že tu nepoužívajú tie smiešne mená ako , Veď viete kto´,Chlapec, ktorý prežil´. Pekne pomenujú všetko jasne a zrozumiteľne. Voldemort je Voldemort a Harry Potter je Harry Potter.

  Oprela som sa v kresle a trúc si spánky, porovnávala som oba svety. Nachádzala som stále viac rozdielov a tak som bola neistá v tom, čo by som mala podniknúť. Ale bola som tu ešte len pár týždňov a stále som toho ešte nevedela dosť nato, aby som mohla rozhodnúť. Pozrela som na hodiny, ktoré svietili pod plafónom a s povzdychom som odložila zozbierané knihy naspäť do regálov. Je čas vrátiť sa do veže. V oddelení premeny som po ceste von zobrala  požadovaný titul a rezko kráčala temnými chodbami osvetlenými len sem tam horiacou fakľou. ,Kto to kedy videl mať školu v takomto starodávnom hrade. Je to desivé. Človek podvedome očakáva, že na neho spoza najbližšieho rohu vyskočí niečo strašné.´ A tmavých kútov tu bolo naozaj požehnane. Celkom určite viac, než osvetleného miesta.

  Šťastlivo som dorazila pred ,Tučnú dámu´ , presvedčila ju že  ,Caput draconis´ je znovu heslo týždňa a potom som konečne vkĺzla do dnu.  Zborovňa bola zaplnená množstvom študentov a niektorí z nich sa odlišovali od ostatných ohnivo červenými vlasmi. Klan Weasleyovcov! Postavila som sa na prvé schodíky k dievčenským izbám a z tejto vyvýšenej pozície som si ich prezerala. Prvým zbežným pohľadom som napočítala štyri ryšavé hlavy a pozornejšie skúmanie odhalilo , že najstarší Percy si v kúte leští odznak prefekta, dvojčatá si šušocú v kreslách vedľa ohňa a Ronald  hrá šach s Harrym. A na jeho kolenách leží tučný sivý potkan! ,Má všetky prsty na nohách?´  Musela som to vedieť a tak som zoskočila zo schodíkov a obchádzajúc hlúčiky, zamierila som k nim.  

„Čo tu chceš , Grengerová?“ ozvalo sa sotva som dorazila k stolu. Ronald na mňa hádzal nepriateľské pohľady a nadvihol sa v kresle. Pri tom automaticky zozbieral potkana a vyniesol ho na svetlo.

,Ha! To nechutné ,zviera´ malo na jednej pracke len štyri prsty. Opäť zhoda s knihou. Ale je toto Pettigrew ? Bez dôkazu s tým nemôžem celkom nič robiť a získať ho nebude jednoduché.´ „Pozerám sa, ako hráte,“ pokrčila som plecami nevšímajúc si jeho nepriateľské pohľady. „Je to snáď zakázané?“

„Nevieš nič o šachu! Zmizni!“ Ronaldov  hlas stúpal každou vypovedanou slabikou a keby pohľady zabíjali, ležím tam mŕtva. Harry sedel v jeho kresle a celkom viditeľne sa  v ňom stále viac krčil. Jeho zelené oči preskakovali z Ronalda ku mne a viackrát to vyzeralo, že niečo povie, ale nakoniec sa k tomu neodhodlal.

,Sakra!  S tým sa bude musieť niečo urýchlene urobiť,´ pomyslela som si , pozrela na potkana a zlomyseľne som sa uškrnula. ,Ach, Ronald, Ronald, ty ešte nevieš čo ťa čaká, ale dúfam, že si to užiješ,´ hľadela som na chlapca, ktorý bol teraz doslova fialový zúrivosťou. ,Je čas začať búrať steny, ktoré postavil okolo Pottera a ja viem byť práve tak zlomyseľná, ako on.´

„Prestaň žiarliť , najlepší priateľ ,Jazvy´,“ napomenula som ho sladko . „ Nemusíš sa báť, ja ti tvojho miláčika neodnesiem,“ významne som pomykala obočím a uškrnula som sa pri bočnom pohľade na Harryho, ktorý sa teraz pomaly zosúval pod stôl a ako mu dochádzal význam mojich slov, jeho tvár začala červenieť. Keby Ronald nenosil prútik len ako dekoráciu, v tomto okamžiku by ma celkom určite preklial, ale takto zaútočil päsťami. Ak doposiaľ naša konfrontácia nikoho nezaujímala, teraz jej venovala pozornosť väčšina študentov okolo. Aj Ronaldovi bratia si prestali šepkať a skočili do akcie. Jednoduchým bočným vývrtom som sa vyhla úderu a to ho už  obaja držali za ramená a ťahali ho preč.

„Také nevychované správanie, Ronie! Nemôžeš biť ľudí len preto, lebo sa pozrú na Harryho,“ povedal jeden z nich.

„A hlavne nemôžeš biť dievčatá! Oni naozaj nie sú žiadna konkurencia,“ pridal sa aj druhý . Pri tom ho  sotili  do stoličky a škľabiac sa ako pár škriatkov, pridŕžali ho na mieste. A ja som jasala. Ani nevedeli, ako mi nahrávali do karát.  Z Harryho teraz vykúkala spod stolu len hlava a aj tá pomaly mizla. , Len dúfam, že mu  z toho niečo preniklo aj do mozgu a zostalo to tam,´ pomyslela som si a zúženými očami som prehľadávala miestnosť. ,Samozrejme boli tu! Moje drahé spolubývajúce a kráľovné rečí nemohli chýbať.´ Upravila som výraz svojej tváre a okamžite som zamierila k nim .

 „Videli ste to?“  volala som už zďaleka žmurkajúc, akoby som zaháňala slzy. „On ma chcel udrieť len preto, lebo som sa pri nich pristavila a pozrela som na Harryho. Ste si isté, že táto žiarlivosť pochádza len z jeho strachu, aby mu niekto neodviedol jeho ,Jazvu´? Nie je ešte na takéto prejavy príliš skoro?  Obaja majú ešte len jedenásť rokov,“ volala som hlasne , skočila som do ich otvorených náručí a nechala som , aby ma utešovali. Mnohí študenti okolo sa mojim slovám najskôr smiali, ale potom sa na niektorých  tvárach objavili zamyslené výrazy. To bolo na prvý krát vynikajúci výsledok. Len to neprehnať a jed rečí, ktoré budú obiehať školou kvapkať postupne. A Harry musel počuť tiež a ja dúfam, že má v hlave aspoň dve funkčné mozgové bunky a začne myslieť. Nad Ronaldom teraz viseli všetci traja starší bratia a niečo do neho tichými hlasmi hučali.

  ,Kráľovné rečí´ samozrejme zapracovali presne tak, ako som očakávala. Rozprávali a nielen fakty, ale aj svoje domnienky a do konca vyučovania v nasledujúci deň bol každý v škole detailne oboznámený s každým slovom , ktoré padlo počas mojej malej konfrontácie s Ronaldom. Pri večeri sa na dvojicu väčšina študentov pozerala s úškľabkom a kolotoč rečí naštartoval. Vedela som veľmi dobre ako to funguje a tak som do procesu nezasahovala. Až keď fámy začnú odumierať, treba im dodať niečo, čo ich znovu popoženie. Ale na to je potrebné držať palec na tepe , a to mi zabezpečovali obe moje spolubývajúce absolútne bezchybne. Každý deň som dostala sviežu aktualizáciu toho, čo dokázali školské klebetnice z tých niekoľkých slov vyrobiť. A občas to boli priam neuveriteľné príbehy. Výsledkom nich sa obaja chlapci stávali predmetom zachechtaní, úškľabkov a šušotov , ktoré narušovali  Harryho odhodlanie byť Ronaldov najlepší priateľ. A Ronald tomu všetkému krásne nahrával svojim žiarlivým a hrubým správaním. Ja som sa však potrebovala zbaviť všetkých ryšavých pijavíc natrvalo.  K  tomu som však potrebovala priestor a správny čas bez asistencie Dumbledora, ktorý by všetko pozametal pod koberec.  Opatrným sondovaním som zistila, že Dumbledore odchádza na týždeň zo školy niekde v polovici novembra, aby sa mohol zúčastniť pravidelného zasadnutia  Medzinárodného čarodejníckeho výboru. To bol môj čas na úder, ale dovtedy ešte musím veľa urobiť.

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

úchvatné

(Lily, 15. 4. 2014 9:04)

Asi přijdu pozdě do práce, ale tohle jsem prostě musela dočíst.. Je to skutečně báječná kapitola.. chechtám se tu do dlaně a představuju si tu situaci.. Hermiona evidentně umí šachy dobře..:) Partie je rozehraná, je třeba nachystat půdu na další tah..
Tahle povídka se mi líbí, čím dál tím víc..:)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA