Jdi na obsah Jdi na menu
 


3. Rokfort známy a neznámy

5. 4. 2014

   3. Rokfort známy a neznámy

 

 

  Konečne! To bolo dlhých desať dní. Ešte šťastie, že profesorka McGonagallová sa nakoniec predsa len ukázala v ošetrovni skontrolovať , ako sa má jedna z jej prváčok. Podľa tých kníh som mala dojem, že jej na študentoch príliš nezáležalo. Vzhľadom k tomu, že jej trvalo celých  šesť dní prísť a skontrolovať ma, knihy mali pravdu. Knižný popis bol tiež v celku výstižný. Vyzerala a správala sa presne ako ,suchá ratolesť´. Bola strohá, odťažitá a nezúčastnená. Okamžite mi bolo jasné, že táto osoba nie je dôveryhodná a v núdzi by mi nepomohla. Jej správanie a vzhľad skôr indikoval hojné rozdávanie trestov. Ale čo som ocenila boli učebnice, ktoré mi priniesla. Zvyšné štyri dni strávené na ošetrovni som venovala im. Čítanie týchto textov ma nakoniec donútilo siahnuť po čarodejnom prútiku. A jedna z mojich predchádzajúcich teórií sa okamžite potvrdila. ,Mágia nebola viazaná k duši, ale k telu, presnejšie povedané k DNA.´ Mágia bola genetická záležitosť a ja v tele Hermiony Grangerovej som bola práve tak magická, ako ona bola. Nuž a to otváralo celý rad veľmi zaujímavých otázok a na nich nadväzujúcich záverov, ktoré celkom určite stáli za overenie v praxi.

  Po desiatich dňoch intenzívneho liečenia množstvom nechutných elixírov mi pani Pofreyová mi konečne dovolila odísť z ošetrovne, do takzvaného domáceho liečenia v Chrabromilskej veži. A na to som sa samozrejme musela preobliecť do niečoho menej pohodlného než pyžamo . S ohľadom na moju ,dočasnú´ amnéziu  sa pani Pomfreyová rozhodla asistovať mi pri obliekaní školskej uniformy, ktorú škriatkovia uložili na mojej posteli.  Už pri prvom  pohľade mi bolo jasné, že autorka tých kníh bola pri popise oblečenia úplne vedľa a o kostyméroch vo filme sa netreba ani zmieňovať. Žiadne krátke sukničky a košele s viazankami vo farbe fakulty som tu nevidela. Zato tu boli solídne šaty z hrubej , tmavomodrej látky so sukňou, ktorá mi  siahala až ku členkom. Sukňa bola voľná a neprekážala pohybu. Živôtik šiat priliehal tesne k telu a mal zapínanie po celej dĺžke až ku krku. Dlhé, voľné rukávy mali manžety vysoké  až takmer k lakťu a na vnútornej strane bolo všité dlhé vrecko, do ktorého sa zasúval prútik. Na tieto šaty sa ešte nosil habit bez rukávov , ktorý sa zapínal len striebornou sponou pod bradou , dolu dosahoval lem sukne a vzadu bola kapucňa. Farba habitu bola o tón svetlejšia, než tá na šatách. Čo ma pri obliekaní prekvapilo, bol nedostatok spodnej bielizne. Pod tie šaty sa nosila len rovná biela košeľa siahajúca do polovice stehien . Horený lem končil pod pazuchami a predný a zadný diel spájali široké ramienka. K tomuto výstroju ešte patrili vysoké  tmavomodré pančuchy , ktoré sa našťastie nemuseli upínať  a podľa pani Pomfryovej držali bez problémov na mieste po celý deň a pevné šnurovacie členkové topánky s hrubou podrážkou. Ošetrovateľka ma ubezpečila, že budem za ne pri neustálom šplhaní schodísk ďakovať nebesiam.

  Keď som to všetko na seba navliekla, pripadala som si ako stredoveký rytier oblečený v pancieri. Nosenie toľkých  vrstiev hrubých látok mi pripadalo prinajmenšom nepohodlné, ak nie hlúpe.

„Nemôžem sa v tom hýbať,“ sťažovala som sa a popoťahovala za oblečenie v snahe uložiť ho na tele dáko pohodlnejšie.

„Na to si čoskoro zvyknete. Toto je uniforma na chladnejšie obdobie a celkom určite ju oceníte, keď budete prechádzať po chodbách hradu. Čím viac vrstiev, tým lepšie. Uniforma má votkané samo nastaviteľné ohrievacie a ochladzovacie kúzla, nešpiní sa a nekrčí sa. Tie kvalitnejšie sú dodávané aj s premenou látky v hrúbke a vo farbe,“ vysvetľovala mi ako malému dieťaťu.

„Nemá to žiadne vrecká,“ zvraštila som obočie a pozrela na jej zásteru, ktorá sa pýšila veľkými vreckami. „Nemám si ani kam dať vreckovku.“

„Ach, sladká Circe! Slečna Grangerová,  vy ste čarodejnica, vy nepotrebujete vreckovku!“ zvolala hnevlivo krútiac hlavou. „Čo nutne potrebujete je zopakovať si kurz domácich a hygienických kúziel, ktorým prechádzajú všetci študenti, ktorý prichádzajú z nemagického prostredia. Alebo požiadajte svoje spolubývajúce, aby vás naučili potrebné kúzla. Kurzový materiál vám poskytne váš prefekt a ak budete mať problémy zvládnuť kúzla, obráťte sa na profesora Flitwicka. Odporúčam vám znovu si prečítať úvodný materiál, ktorý vám poskytla profesorka McGonagalová. Tam nájdete odpovede na väčšinu vašich otázok o základných rozdieloch medzi našimi kultúrami.“

  Po takej ,sprche´ som už nemala odvahu sťažovať sa . Poslušne som naukladala  stoh teraz už prečítaných kníh do tašky, ktorú mi láskavo dodala Popy , pridala fľašu s kondicionérom a rozlúčiac sa s pani Pomfryovou, vykročila som z dverí ošetrovne. Pani Pomfreyová mi zhruba vysvetlila, ako sa dostanem do Chrabromilskej veže , tak som s dôverou kráčala dlhou chodbou a v duchu krútila hlavou nad bláznovstvom architektov stavajúcich tento hrad. Tento absolútne zbytočný priestor bol obrovský. Musela to byť spojovacia chodba medzi dvomi budovami, ale mohli by sa tu spokojne preháňať ľahké lietadlá bez starosti zo zrážky. Vysoký oblúkový plafón a obrovské obloky po oboch stranách zaisťovali dostatok svetla, ale  vykúriť to na prijateľnú teplotu by bolo bez mágie takmer nemožné. Odhliadnuc od skutočnosti, že tu neboli žiadne ohrievacie telesá, žiadny kozub, proste nič čo by zabezpečovalo prijateľnú teplotu aj v drsnej škótskej zime.  V zime by sa prechod na ošetrovňu pravdepodobne rovnal ekvivalentu polárnej výpravy. Len bez saní a psov, ktoré by človeka v najhoršom mohli zahriať telesným teplom. Tu boli medzi oknami len  pancierové obleky a niekoľko škaredých sôch znázorňujúcich nevydarené  genetické pokusy pri krížení zvierat.

  Chodba ústila do ďalšej, teraz už oveľa nižšej , užšej a kratšej chodby bez okien osvetlenú dvomi  lustrami, v ktorých horeli sviečky ,   s dlhým behúňom pokrývajúcim drevenú dlážku a obrazmi visiacimi tesne vedľa seba. A áno, predstava pohyblivých obrazov bola správna. Naozaj sa hýbali a nielen to, oni behali z jedného obrazu do druhého. Bude zaujímavé zistiť, kam až siaha ich vzájomná interakcia. Lietacie dvere na konci chodby viedli do malej štvorhrannej miestnosti a tá mala na protiľahlej stene poloblúkový otvor, ktorý viedol priamo k Veľkému schodisku.

   Hala Veľkého schodiska bola obrovská. Nikdy som nič tak veľké nevidela. Jej steny boli takmer úplne pokryté obrazmi , medzi ktorými sa černeli otvory do bočných chodieb.  Priestor haly Veľkého schodiska bol zaplnený neustále sa pohybujúcimi radmi kamenných schodov , ktoré jasne porušovali  fyzikálne zákony o gravitácii. Ako bolo možné, že sa nezrazili a neležali roztrieštené dolu na kamennej dlážke  bolo nad moje chápanie. Schodiská sa v určitých intervaloch približovali k otvoru v stene, chvíľku tam zotrvali a potom sa presunuli k ďalšiemu otvoru. Vyzeralo to, že tento pohyb je celkom náhodný a nepredvídateľný.

„Ach! Ako vôbec môže niekto po tomto nezmysle chodiť a prísť niekam včas?“  reptala som polohlasne a pokusne vystrčila nohu mimo steny. Teda skúsila som ju vystrčiť, ale neviditeľná stena zahradzujúca východ mi v tom zabránila. ,Wou! Tak toto je jedno z bezpečnostných opatrení, ktoré chránia študentov od pravidelného vypadávania zo steny. Poznáme predsa deti. Neustále sa strkajú a sáču. Viď ja a moja kvázi ,nehoda´. Stiahla som nohu a všimla som si, že jedno zo schodísk zamierilo k otvoru, pred ktorým som stála. ,Hm! Tak to je zaujímavé. ´ S prižmúrenými očami som sledovala schodisko ako sa priblížilo k stene a pristalo pri otvore do chodby. Neviditeľná stena zmizla . Bez váhania som nastúpila a myslela na Chrabromilskú vežu na siedmom poschodí. Len čo sa schodisko odlepilo od steny, s potešením som zaznamenala, že zamierilo hore. Pevne som sa držala zábradlia a pomaly stúpala po schodoch . Sotva som sa nohou dotkla posledného schodu, schodisko pristalo pri náprotivnej stene, v ktorej sa černel tmavý poloblúkový otvor nad ktorým bola veľká sedmička.  Vkročila som doň , neviditeľná stena sa za mnou okamžite uzatvorila a schodisko odplávalo  do priestoru . Pokrútila som hlavou zvedavá, kam by schodisko zamierilo, ak by na ňom stálo niekoľko osôb a každá by chcela ísť inam. Pri tejto úvahe som prešla cez vyrezávané dvere. Motív na oboch stranách dverí  pripomínal  orla skríženého s levom. To asi bol ten grifin, ktorého mal Chrabromil v znaku. Za dverami bola opäť chodba a to už som sa mračila nielen v duchu. ,Tento hrad sa skladá zo samých chodieb? Moje úbohé nohy!´ stenala som a takmer som prehliadla veľký portrét siahajúci od podlahy až k povale znázorňujúci telnatú dámu oblečenú v nariasených bielych šatách. Vyzerala ako obrovská  svadobná torta až na to, že sa neustále pohybovala a len čo ma zazrela zakvílila vysokým, veľmi nepríjemným hlasom.

„Heslo prosím!“

„Česť a sláva,“ recitovala som odŕhajúc nad toľkou patetickosťou. Aj mlok by také heslo na Chrabromilskej veži uhádol do piatich minút.

„Áno, môžete vstúpiť,“ prikývla blahosklonne  a celý obraz sa odklopil a otvoril ako obyčajné dvere. Prešla som cez a vkročila do spoločenskej miestnosti fakulty. Farebná škála toľko zdôrazňovaná v knihách a vo filmoch vôbec nezodpovedala skutočnosti.

  ,Áno, skutočnosti. Moja teória o kóme dostávala počas predchádzajúcich dní stále viac trhlín. Aj keď som nechápala, ako je to možné, stále viac som sa prikláňala k tomu, že som v niečom reálnom. Ak by som sa stále pridŕžala pôvodnej a zrejme nesprávnej  teórie, že ležím v kóme a snívam, mohlo by ma to eventuálne stáť život. ´

  Spoločenská miestnosť bola pomerne rozľahlá, ale jej veľkosť sa opticky strácala , pretože bola preplnená nábytkom a množstvom študentov, ktorí tu posedávali na gaučoch, kreslách  a stoličkách čalúnených tmavo bordovým zamatom. Koberec siahajúci od steny k stene bol tmavo hnedý so svetlejším kvetinovým vzorom a drevo nábytku svetlohnedé. Tak aj poličky naplnené knihami rozostavené popri stenách, a stolíky roztrúsené po miestnosti a utajené v mnohých výklenkoch. Vpravo i vľavo od vchodu viedli dve schodiská hore do vrchných častí veže. Všimla som si, že dievčatá vždy zamierili vpravo a chlapci prichádzali zľava. Keď ma ani po niekoľkých minútach po tom, ako som vstúpila do miestnosti nikto nezaznamenal, sklonila som hlavu a zamierila po točitých schodoch hore. , S týmto sa urýchlene musí niečo urobiť,´ rozhodla som , keď som stúpala po schodoch. Od schodiska viedli bočné chodby  označené číslom. A podľa veľkosti študentiek, ktoré mierili dnu a von som usúdila, že čísla neoznačujú poschodie, ale ročník. To znamenalo, že prvý ročník bol až na samom vrchu veže. ,Ach! Moje úbohé nohy!´ povzdychla som si a odovzdane som šplhala po plytkých schodoch stále vyššie až kým som nenašla chodbu označenú jednotkou a v nej niekoľko dverí. Nerozhodne som sa zastavila a zvažovala ďalší postup. Čakala som niekoľko minút, ale nikto sa neukazoval a tak som nemala veľmi na výber. Ak som nechcela zostať stáť pred dverami , musela som niečo podniknúť. Najjednoduchšie bolo otvárať dvere rad radom a zistiť, čo sa za nimi skrýva.

  Za prvými dvermi najbližšie schodisku som objavila kúpeľňu. Žiaľ oveľa jednoduchšiu než tá na ošetrovni. S povzdychom som zatvorila dvere a prešla k ďalším dverám. Za nimi bola zmenšená verzia spoločenskej miestnosti, pravdepodobne určená pre socializáciu a štúdium, pretože steny boli kompletne obložené policami a tie boli prepchané knihami. Až tretie dvere ukrývali spoločnú spálňu v ktorej boli tri drevené postele s nebesami . Pri hlave postele viseli hrubé bordové závesy, ktoré ako som zistila neskôr sa dali zatiahnuť okolo celej postele a vytvorili tak ilúziu súkromia, ale hlavne udržali teplo a mali nainštalovaný kompletný súbor kúziel uľahčujúcich život v spoločnom priestore. Jedna stena spálne patrila veľkému kozubu  , ktorý bol zárukou, že tu v zime  nezamrzneme. Drevenú dlážku pokrýval hrubý bordový koberec a okná čiastočne tienili závesy  rovnakej farby ako tie na posteliach. Vedľa postelí stáli toaletné stolíky s pomerne veľkými zrkadlami a vysoké skrine určené pre oblečenie a osobné potreby študentov. Vstúpila som dnu a rozhliadala sa v nádeji, že identifikujem moju posteľ bez nutnosti  vrátiť sa dolu a vyhľadať moje spolubývajúce. Mala som šťastie. Na nočnom stolíku jednej z postelí stála nepohyblivá fotografia  troch ľudí.  Boli to celkom určite Hermioniny, čiže teraz moji rodičia, pretože dievča stojace medzi nimi pod šikmou vežou v Pize bola celkom určite Hermiona.

„Výborne,“ potešila som sa a otvorila zásuvku na stolíku. Vzápätí moje obočie skočilo o pár centimetrov hore. , Ja viem, že  Hermiona, čiže ja mám len dvanásť rokov, ale mať zásuvku toaletného stolíka napchanú rolami pergamenu? Ďalšia vec, ktorú treba urýchlene  vymeniť, ale nato použijem moje drahé spolubývajúce. Ako lepšie nadviazať kontakt s dievčatami než cez  krášliace prostriedky?´ Veľký kufor stojaci v nohách postele bol preplnený knihami, ďalšími rolami pergamenu a atramentom vo všetkých farbách dúhy. ,Páni, Hermiona bola skutočne knižný typ.´ krútila som hlavou a otvorila šatník. A tu som sa skutočne rozčúlila. V rozsiahlom, zrejme mágiou zväčšenom priestore, visela dve náhradné uniformy, ťažký tmavomodrý plášť s kapucňou lemovanou kožušinou a dolu sa krčila skromná kôpka  pančúch a bielizne. „Sakra! To sa naozaj nezaujímala o nič iné než o knihy? Ja mám knihy tiež celkom rada, ale nič by sa nemalo preháňať! Je zaujímavé, ako sem dopravila to oblečenie, ak má kufor až po vrch napchaný papierom!“ vrčala som  vyťahujúc jeden kus oblečenia po druhom a pozorne som si ich prezerala.   Ale nenašla som nič zaujímavé. Oblečenie sa presne zhodovalo s tým, ktoré som už mala na sebe okrem toho, že jeden súbor bol zhotovený z oveľa ľahších  látok. ,Zrejme letná uniforma,´ skonštatovala som a zatvorila skriňu. ,Ďalšia vec, ktorú treba urýchlene napraviť´, povzdychla som si zatvárajúc dvere šatníka. Vzápätí sa  dvere spálne rozleteli a dnu vtrhli dve dievčatá . Jedna plavovlasá a druhá s hladkými čiernymi vlasmi jasne ázijského pôvodu.

„Hermiona!“ vykríkla plavovláska a pokusne sa usmiala.

„Si v poriadku? Povedali nám, že si zomrela!“ tmavovlasé dievča na mňa hľadelo s neskrývanou zvedavosťou .

„Ja som,“ prikývla som vážne a kývala na ne, aby pristúpili bližšie. „Musím vám niečo povedať...,“ poznamenala som , sadla som si na posteľ a tých niekoľko sekúnd, než sa dievčatá usadila na vedľajšej posteli sme sa navzájom  skúmavo prezerali. Po mojom veľmi lapidárnom vyhlásení na mňa  obe civeli  akoby mi na krku rástla ďalšia hlava.

„Ty si?“ spýtala sa plavovlasá spolubývajúca trochu nedôverčivo dvíhajúc obočie.

„Áno, ale riaditeľ školy ma zavolal späť,“ oznámila som im dôležito a pozorne sledovala, ako ich oči rástli ešte širšie. „To naozaj bolelo, ale najhoršia vec na tom všetkom je, že cestou hore a späť som niekde stratila pamäť. Vôbec nič si nepamätám. Nepamätám si ani rodičov, ani moju predchádzajúcu školu, proste nič. Ani vás si žiaľ nepamätám a tak, prepáčte mi, ale naozaj neviem  kto ste.“

„Naozaj?“ plavovlasé dievča prekvapene zažmurkalo a zamračilo sa.  

„To sa dá napraviť celkom  jednoducho, ja som Parvati Patilová, toto je Levandula  Brownová ,“ zvolala tmavovláska a uškrnula sa. „Toto je moja posteľ a Lav spí vedľa dverí. To je preto, lebo v noci chodí často do kúpeľne, tak aby nás nemusela  obchádzať.“

„To si nemusela,“ durdila sa Levandula , ale potom pokrčila plecami a uškrnula sa. Vzápätí jej pohľad opäť zaparkoval na mojej tvári. „Ako si mohla spadnúť? Myslela som, že kúzla na Veľkom schodisku sú schopné zabrániť pádu.“

„Odkiaľ to vieš?“ pýtala som sa so skutočným záujmom.

„To nám predsa povedali hneď, ako sme sem prišli.“

„Ale ona si to nepamätá,“ zahriakla ju Parvati .

„Áno, to mi niečo pripomína,“ prerušila som ich mávajúc rukou a otvorila som kufor. „Pani Pomfreyová mi povedala, že mám požiadať prefekta o text , ktorý dostali všetci študenti vychovávaní v nemagickom prostredí. Tvrdila, že som prešla nejakým kurzom, ktorý ma mal poučiť o základných rozdieloch magickej a nemagickej spoločnosti. Než sa jej pôjdem spýtať, neviete náhodou , ako to vyzerá? Možno to mám tu niekde medzi tou haldou papiera, ale...,“ ďalej som nemusela vôbec nič hovoriť. Dievčatá okamžite skĺzli z hrany postele a s úsmevom sa ku mne pridali.

„Samozrejme pomôžeme, aké by sme to boli spolubývajúce, keby sme nepomohli našej kamarátke v núdzi,“ rapotala Levandula  radostne a vyťahovala knihy z kufra . Ako to už obyčajne býva, požadovaný text bol celkom dolu. Dievčatá nevenovali ani najmenšiu pozornosť knihám porozkladaným naokolo, ale ja som s radosťou zaznamenala, že pokrývajú pomerne široké spektrum magických subjektov. Tie texty stáli za štúdium, ale ľudia boli momentálne prednejší.

„Tu je!“ vykríkla Parvati zvierajúc v ruke tenký zväzok pergamenov a víťazne ním zamávala.  „Tie kúzla nie sú ťažké a keby si s nimi mala problém, radi ti pomôžeme,“ ponúkla a s nádejou na mňa pozrela.

„Ach! Som rada, že to hovoríš. Bála som sa, že to všetko nezvládnem. Od začiatku školského roku ubehlo už toľko času a ja som nielen vymeškala takmer dva týždne, ale ešte som aj zabudla všetko, čo som dovtedy vedela. Ja budem tak strašne pozadu!“

„Neskuč!“  Levandula  sa zľahčujúco uškrnula a pokrčila plecami. „Budeš tam, kde sa práve nachádza Ronald Weasley. A ak prejdeme týchto pár pergamenov, budeš dokonca ďalej, lebo on si nevie správne ani nos utrieť. Predpokladám, že to za neho ešte stále robí jeho matka.“

„A na vyučovaniach sme toho ešte veľa neurobili. Zatiaľ to bola samá teória a len niekoľko základných kúziel, s ktorými ti radi pomôžeme. Čítať si dúfam nezabudla,“ pridala sa Parvati vrhnúc pohľad k stohu učebníc vyrovnaných na poličke nad toaletným stolíkom.

„Našťastie nie,“ vydýchla som s hororom v očiach . „Teóriu by som mala pokrytú . Už som prečítala všetky učebnice, ktoré mi profesorka McGonagallová tak  láskavo priniesla, aby som sa na ošetrovni neunudila ku skorej smrti,“ informovala som ich stručne a obe sa smiali krútiac hlavami. „Niečo iné?“

 „Jediná zaujímavá udalosť , mimo tvojho pádu z Veľkého schodiska o ktorú si prišla, bola hádka medzi Malfoyom a Potterom počas hodiny lietania. Tí dvaja sa neustále hašteria.“

„To nie je pravda, Potter by sa ani nie, to všetko Weasley. Myslím, že červené vlasy sú odzrkadlením jeho nestabilnej a výbušnej povahy. Veľmi často ho vidíš bordového  zúrivosťou. To je naozaj nešťastné, pretože to strašne neladí s jeho farbou vlasou,“ Levandula  znechutene pokrčila nos a otriasla sa. „Ale  Potter sa potom stal najmladším hľadačom storočia,“ zvolala a oči jej zasvietili nadšením. „Wood prisahá, že  náš metlobalový tím v tomto roku celkom určite získa pohár.“

„Metlobal...?“ spýtala som sa a nechápavo som na ňu vyvaľovala oči napriek tomu, že som z tých filmových ukážok mala celkom dobrú predstavu o základoch tohto nebezpečného športu.

„To je loptová hra , ktorá sa hrá na metlách,“ vysvetľovala Parvati a odrazu  sa aj jej oči rozsvietili vzrušením. „Ty naozaj nevieš nič o čarodejníckom svete, však? Ach! To bude toľko zábavy, kým ti všetko vysvetlíme,“ jasala a Levandula  sa k nej po niekoľkých sekundách uvažovania pridala tiež. „Ale niečo nám musíš vysvetliť ty a teraz! Zomieram zvedavosťou dozvedieť sa, čo sa stalo s tvojimi zubami a ako sa ti podarilo zvládnuť tú obrovskú masu vlasov, ktoré si mala predtým.“

„To je celkom jednoduché,“ usmiala som sa lišiacky. „ Môj prvý pohľad do zrkadla potom, ako som sa prebrala na ošetrovni ,  ma vydesil. Vyzerala som ako veverička a to bolo naozaj neprijateľné.  Požiadala som  pani Pomfreyovú, aby mi predné zuby  trochu skrátila a vlasy skrotil dobrý vlasový kondicionér, ktorý mi odporučil domáci škriatok pracujúci pre ošetrovňu. Okrem toho mi poradila, aby som si vlasy  zaplietla hneď ako ich ešte mokré rozčešem. Vyzerá to tak, že vrkoč je mojim doživotným osudom,“ pokrčila som plecami a prešla si rukou po korune na vrchu hlavy. Prvé kúzla, ktoré som sa v Rokforte naučila boli ImlicoSero. Prvé splietlo moje neposlušné kučery do pevného vrkoča a druhé vrkoč  držalo tam, kam som ho uložila. Keď sa naučím viac o mágii budem schopná zapletať viac vrkočov a vytvárať oveľa zložitejšie účesy. Zatiaľ stačilo aj toto. Bolo to o tisíc krát lepšie než predchádzajúci stav.

„To je úžasne,“ rozplývala sa Levandula otvárajúc príručku nemagického študenta, „ teraz vyzeráš oveľa lepšie a pritom to bolo také  jednoduché. Naozaj som nechápala tvoju tvrdohlavosť, s ktorou si na začiatku roka odmietala akýkoľvek zásah do tvojho vzhľadu.“ S tým sa sklonila nad text a ukázala na prvý odsek. „Na samom začiatku sú hygienické kúzla ako čistenie zubov, dychu , odstránenie rôznych pachov, použitie toalety a hygiena pri menštruácii.“

„To sa učia aj chlapci?“ spýtala som sa a nedôverčivo som na ne civela.

„Ach, nie!“ zachichotala sa  Parvati a líca jej trochu zružoveli. „Oni dostali inú príručku ,“ vysvetlila a švihnutím zápästia uvoľnila prútik z puzdra na manžete.  „Tak vezmi prútik a môžeme začať.“

  Musím čestne priznať, že obe moje spolubývajúce vzali úlohu môjho inštruktora veľmi, veľmi vážne. V prvom rade ma naučili ako pracovať s prútikom bez toho, aby som ho trápne dolovala z rukáva a trpezlivo mi vysvetľovali každé kúzlo alebo zakliatie, ktoré príručka obsahovala. Že čarodejnícky svet nepoužíva toaletný papier som sa dozvedela už na ošetrovni, ale očistné kúzla na mne robila každé ráno pani Pomfreyová. Vzhľadom k tomu, že len nedbanlivo a bez slova švihala zápästím, boli pre mňa teraz  novinkou.  Keď som základné kúzla ako tak zvládla, nasledovala exkurzia po hrade, kde mi ukázali umiestnenie učební a najdôležitejších spoločných priestorov.

  Veľká sieň mala očarenú povalu a množstvo sviečok, ktoré plávali vzduchom a to malo za následok, že vosk z nich odkvapkával všade po dlážke. Jeden by očakával, že sa o to niekto postará. Keď nič iné, mohli pod každú sviečku podložiť tanierik. Okrem toho tam aj sovy prinášajúce poštu pravidelne zanechávali nevítané pozdravy a vôbec sa nestarali, kam to spadne. Chrániť si jedlo počas prijímania pošty patrilo k bežnému zvyku. Tých niekoľko kozubov rozkladajúcich sa pozdĺž vedľajšej steny nemalo šancu vykúriť halu na aspoň trochu prijateľnú teplotu a tak posedávanie pri stole a trkotanie s priateľmi neprichádzalo do úvahy. Každý takýto nedbanlivec by určite skončil s omrzlinami. Ale som presvedčená, že pod kopulou auly bola celkom príjemná teplota.  

  Okolie hradu bolo taktiež pôsobivé a tam som po prvý krát ocenila pevné členkové topánky. Len čo sme vystrčili nos z hlavnej brány bolo jasné, že hrad sa nachádza v pohorí. Rovinka bola len priamo pred dverami a už o pár metrov ďalej sa vlnili kopce. Jazero sa nachádzalo len kúsok od hradu a jeho brehy boli väčšinou strmé a neschodné. Až keď som sa dostala od hradu trochu ďalej, mohla som plne oceniť jeho starovekú krásu. Na prvý pohľad bolo jasné, že jeho primárna funkcia bola obranná. Okolo celého hradu sa vinuli pevné a vysoké kamenné hradby a medzi nimi sa k nebu týčilo množstvo veží a vežičiek. Padací most vedúci k príjazdovej ceste od Rokvillu bol v súčasnosti väčšinou spustený, ale hrubú reťaze klenúce sa po oboch stranách naznačovali, že je plne funkčný . Pod ním hučala a burácala  voda Levej rieky, ktorá sa po mnohých kilometroch od hradu vracala späť do svojho riečiska. 

  Prvý deň mojej slobody mimo ošetrovňu bol vďaka dvom mojim spolubývajúcim skutočne informačný a veľmi, veľmi namáhavý. Okolo obeda som sotva plietla nohami a ťažko som sa zrútila do kresla pri stole vo Veľkej sieni. Obed už bol v plnom prúde a sieň bola naplnená bzukotom polohlasných rozhovorov. Levandula  vkĺzla do kresla vedľa mňa a Parvati sa usadila po mojom druhom boku, aby mohli nerušene pokračovať v inštruktáži. Viacerí chlapci a dievčatá sediaci okolo stola na nás vrhali zvedavé pohľady. Ja som zase zvedavo obzerala misy a tácne naplnené chutne voňajúcim jedlom. Žiaľ, sotva som dosadla, zjavila sa predo mnou hlboká miska naplnená hustou krémovou polievkou a vedľa nej stáli dve fľaštičky s elixírmi. Smutne som pozrela na kusy mäsa na tácni predo mnou a poslušne zdvihla lyžicu. Vedela som veľmi dobre, že moje vnútorné orgány ešte stále neboli schopné zvládnuť tuhú stravu.

„To je všetko, čo budeš jesť?“ Parvati držala na vidličke napichnutý kus mäsa a odsudzujúcim pohľadom skúmala moju porciu.

„To je všetko, čo môžem,“ prikývla som , rýchle som vypila oba elixíry a ponorila lyžicu do polievky. Chuť bola božská. Domáci škriatkovia sa zase prekonali.

„Prečo?“

„Pretože som mala rozbité nielen kosti,“ odpovedala som dostatočne nahlas, aby to počuli aj tí, ktorí sedeli ďalej. Na tom schodisku som celkom určite nebola sama. Museli tam byť aj niektorí z tých, ktorí sedeli okolo tohto stola. Tí, ktorí mi nepomohli, ale s chorobnou zvedavosťou hľadeli, ako padám. Alebo možno verili bezpečnosti schodiska . Bolo im predsa ,veľkým´  Albusom Dumbledorom povedané, že sa z neho nedá spadnúť. Nikto nečakal, že naozaj spadnem.

„To je nepríjemné,“ skonštatovala Levandula a pokrčila nos pri vzhľade dvoch prázdnych fľašiek, ktoré zmizli v okamžiku, ako sa dotkli stola. „Toto pečené mäso je naozaj chutné.“  Nahlas som zastonala a škaredo som na ňu zazrela.

„Teraz ti môžeme ukázať  zvyšok nášho ročníka,“ mienila nevzrušene a namierila vidličkou doprava. „Tam, vedľa toho veľkého ryšavého nevychovanca sedí slávny ,chlapec, ktorý prežil,´ inak známy aj pod menom Harry Potter. Jeho výrazne poznávacie znaky sú čierne rozstrapatené vlasy, okrúhle okuliare a jazva na čele.“

„Vedľa neho sedí jeho najlepší priateľ, Ronald Weasley. Poznávací znak je červené vlasy , výbušná povaha, neslušné správanie pri stole a lenivosť,“ plynulo pokračovala Parvati medzi sústami.

„Najlepší priateľ Harryho Pottera alebo najlepší priateľ jeho jazvy?“ spýtala som sa skúmajúc pohľadom chlapca. Mohla by som povedať, že jeho najcharakteristickejším rysom bola nenásytnosť. Čudovala som sa, že sa neudusil, pretože jedlo takmer nežul, ale hltal ho v kusoch. Bolo to dobre vidieť, pretože si zakaždým tak napchal ústa, že ich nedokázal zatvoriť. Rýchle som uhla pohľadom a otriasla som sa. Autorka tých kníh musela Hermionu nenávidieť. Hľadieť na toto každý deň by ma priviedlo do ranného hrobu z podvýživy. ,Ani nápad! Len cez moju mŕtvolu!´ zaprisahala som sa v duchu . Napriek tomu som sa rozhodla neodsúdiť chlapca len preto, že ho knihy tak záporne popísali, ale pokúsiť sa spoznať ho lepšie.

„Súdiac podľa jeho priľnavosti k Harryho boku a niekoľkých vysoko sporných vyhlásení usudzujem, že skôr jazvy,“ vyhlásila Parvati krútiac hlavou. „Uzurpoval Harryho a nedovolí  nikomu sa k nemu ani priblížiť. Neustále veľmi nahlas vyhlasuje, že je jeho najlepší priateľ, ale pritom Harry nemá viac priateľov, lebo Ronald to nedovolí. Vedie ho na nitke svojich nedovolených nálad spoľahlivejšie, než keby ho mal zreťazeného.“

  To bol hlboký pohľad, ktorý som od dievčaťa jej veku skutočne nečakala. Ale jej sestra bola v Bystrohlave a bola jej dvojča. Parvati nebola hlúpa a ani nevšímavá. Prispôsobila sa Levandulinej vzdušnej povahe, ale bystro sa rozhliadala okolo seba a videla viac, než si  väčšina ľudí z jej okolia uvedomovala.

„Oproti nim sedia ich spolubývajúci,“ Levandula pretrhla niť mojich myšlienok a vrátila ma do reality. „Ten tmavovlasý a bucľatý je  Neville, plavé vlasy a množstvo pieh má Seamus a čierny je Dean. To sú všetci chrabromlčania v tomto ročníku.  S ostatnými fakultami ťa zoznámime počas vyučovaní.“

„Najviac vyučovaní máme žiaľ so slizolinočanmi. Niekto z profesorov mal bláznivý nápad, že to pomôže  zamedziť fakultnej  konkurencii , ale celkom jasne mu to nevychádza. Malfoy a Weasley v jednej miestnosti je  recept   na nešťastie. Neustále sa podpichujú a hašteria. Ja si dokonca myslím, že tam je nejaká zlá krv medzi ich rodinami, aj keď jeho starší bratia sa do ich hádok nezapájajú. Rozvrh hodín som videla  v tvojej školskej taške. Máme šťastie, že je sobota a máme ešte celý deň na to, aby sme ťa naučili všetko potrebné,“ Levandula šťastne zaborila lyžičku do kusa čokoládovej torty a preletiac rýchlym pohľadom zvyšné dezerty, prisunula ku mne pohár s vanilkovým krémom , žmurkajúc pri tom  na mňa. „Toto môžeš, je to takmer tekuté,“ usúdila a ja som radostne prikývla. Ktoré dieťa odmietne sladkosť? Ja viem, Hermiona, ale ja som naozaj nebola ona a sladké som milovala práve tak,  ako väčšina ľudí na svete. Okrem toho, teraz som bola čarodejnica a nemusela som si robiť starosť so zubným kazom. Stačí predsa mávnuť čarodejným prútikom , alebo vypiť elixír.

   Naberajúc krém prezerala som si študentov, ktorí prichádzali a závistlivo som skonštatovala, že chlapčenská uniforma sa líši od dievčenskej. Oni mali nohavice. Iné než sa nosia v nemagickom svete, ale boli to nohavice. Boli hladné, zrejme zhotovené z nejakého druhu kože a tesne priliehali k nohám. Samozrejme, videla som z nich len kúsok, pretože spodok bol zastrčený do vysokých čižiem s mäkkými sárami a hornú časť zakrývala košeľa siahajúca do polovičky stehien. Farba uniformy sa neodlišovala. Tmavo modré nohavice a košeľa s dlhými rukávmi a o tón svetlejší vrchný habit bez rukávov zopnutý striebornou sponou. A len teraz som si všimla, že spony sa odlišujú. Na mojej bol zobrazený grifin , Slizolin mal hada, Bystrohlav havrana a Bifľomor jazveca. Označenie fakulty bolo viditeľné len zblízka. Z diaľky boli všetci študenti rovnakí .

  Kútikom oka som sledovala, ako sa Harry Potter smeje na vtipe, ktorý povedal Seamus a uvažovala som, či sa Dumbledorovi podarilo vychovať z neho požadovaného  mučeníka. Túto naprogramovanú úlohu mal ešte utvrdiť  klan Weasleyovcov  a obeť pre ,Väčší dobre´ by bola pripravená. Ktovie, či už nie je príliš neskoro  zmeniť to.

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

paráda :)

(aurora, 12. 4. 2014 11:14)

aaa to vyzerá dobre :) ja som taká rada, že je tu niečo nové na čo sa môžem tešiť :) táto poviedka vyzerá zaujímavo len by ma zaujímalo čo sa vlastne stalo s pôvodnou Hermionou? :)

Re: paráda :)

(sirael, 13. 4. 2014 10:02)

Išla do neba, samozrejme.

tak

(Lily, 9. 4. 2014 8:26)

rozjíždí se ti to pěkně.. rozhodně se mi příběh líbí a to, že si Hermi takhle hned získá kamarádky (doufejme) je dobře.. Potřebuje nějaké přátelské zázemí, jestli se hodlá pustit do "záchrany" pana Pottera..:)
Příběh se mi líbí, snad jako všechny od tebe.. doufám, že nebudu zapomínat komentovat.. můj obvyklý nešvar..:)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA