Jdi na obsah Jdi na menu
 


2.Amnézia?

29. 3. 2014
  1. Amnézia?

 

 Páperovitý mozog. Doteraz som si presný význam tohto spojenia nedokázala celkom predstaviť, ale inak sa môj stav nedal popísať. Pocit, akoby som mala v hlave plno peria a moje unavené myšlienky sa pomedzi to všetko len s námahou predierali. To nebolo dobré. Úroveň bolesti v celom tele sa však prudko znížila a postupne som si spomínala na všetko, čo sa odohralo pred tým, ako som zaspala. A s tým sa vrátili aj otázky, ktoré mi vírili hlavou tesne pred tým, než ma ten nápoj zrazil z kolien.

 ,Nič iné sa nedá robiť, len nabrať odvahu a čeliť realite. Čiže...otvoriť oči a konečne zistiť, kde to vlastne som.´ rozhodla som po chvíli a opatrne pootvorila zlepené viečka. Teda....celkom určite som chcela opatrne ich pootvoriť a nenápadne sa rozhliadnuť, ale len čo mi prvé svetelné lúče zasiahli sietnicu bolo jasné, že sa toho veľa nedozviem. Posteľ, na ktorej som ležala, bola obkolesená plátennými závesmi a vysoký plafón mi veľa odpovedí neponúkal. Bola som sama a tak som bez obáv otvorila oči dokorán a snažila som sa vidieť čo najviac. Nebolo toho veľa. Obyčajná železná posteľ s trochu preležaným matracom , biele obliečky na paplóne, ktorý ma pokrýval až po hruď. To bolo jediné čo som mala v dohľade bez toho, aby som krútila hlavou, alebo sa inak hýbala. A na to som ešte nenabrala odvahu. Pripomienka obrovskej bolesti bola ešte príliš čerstvá. Ale ak som sa chcela niečo dozvedieť, musela som niečo spraviť. A tak som pomaly a opatrne pohla hlavou a otočila ju nabok. Nič! Nebolelo! V duchu som zaplesala a víťazne sa uškrnula.

,Cha! Vidíte? Išlo to!´ S oveľa väčšou odvahou som znovu otočila hlavu a sklamane civela do bielej nariasenej plachty. , Nula bitov informácie,´ zafŕkala som znechutene a ohrnula nos. S potešením som zaznamenala, že nič z toho nebolelo. Tieto časti môjho tela boli teda v poriadku. Okolie neponúkalo žiadne zaujímavé podnety a tak som sa začala venovať nevyhnutnej inventúre. Po niekoľkých sekundách zhromažďovania odvahy som pohla pravou rukou a v nasledujúcej sekunde sa mi zaiskrilo v očiach. ,Ach, Bože! To bolelo!´ Pomaly som vydýchla a nechala bolesť odznieť.

„Poznamenať....pravou rukou ešte nehýbať,“ zaškrípala som polohlasne popod nos a zhromažďovala odvahu na ďalší pohyb,  keď sa plachta vedľa mojej postele prudko odsunula. Celkom reflexívne  som mykla hlavou a zaskučala ostrou bolesťou, ktorá mi preletela hornou časťou tela.  

„Nehýbte sa! Elixír ešte neskončil prácu a kosti ešte nie sú pevné,“ karhala ma žena, ktorá vyšla spoza závesu. Moje bolesťou prižmúrené oči sa otvorili doširoka, keď som ju konečne  uvidela.  „Tu, vypite tento elixír a bolesť poľaví,“ pristúpila k posteli, a priložila mi k perám malú fľaštičku v čímsi modrým vo vnútri. Nemala som silu zápasiť s ňou a tak som sa podriadila. Vypiť tekutinu z tejto nádoby bol celkom problém a môj mozog zápasil s miliónom otázok, ktoré v ňom práve doslova vybuchli.

,Čo to , pre živého Boha, je!? Kde som sa to ocitla? Čo to má tá osoba na sebe? To tu nepoznajú pohár?´

„Slečna Gregnerová , ako sa cítite?“ žena skláňajúca sa nado mnou sa dožadovala odpovede . 

„Grengerová?“ môj hlas prekvapením skočil o oktávu vyššie a súperil s netopiermi. Matróna oblečená v kostýme ošetrovateľky z historického filmu sa zamračila a podozrievavo si ma premerala. Ja som na ňu civela tiež a snažila som sa určiť, o ktoré storočie , eventuálne tisícročie sa jedná. To oblečenie mi niečo pripomínalo, ale stále mi chýbalo príliš veľa informácií na to, aby som urobila nejaký zmysluplný záver.

„Ach! Tak toto je komplikácia,“ skonštatovala po chvíli vzájomného civenia , vytiahla niečo z vrecka na bielej nariasenej zástere a moje široko roztvorené oči sa takmer vyvalili z jamiek. V kreslenom filme by mi nad hlavou blikala žiarovka. Tu som musela blikať sama, aj keď len viečkami, aby som si zavlažila vysušené oči.  Tu bola informácia, ktorú som hľadala, aj keď to nedávalo vôbec žiadny zmysel. Tá osoba držala v ruke drevený prútik a mávala ním nado mnou v zložitých obrazcoch pričom neustále čosi huhňala. Môj mozog oficiálne skolaboval, skratoval, vypol. Na chvíľku, ale áno! Potom reštartoval a hlava mi explodovala množstvom možností, ktoré boli celkom pravdepodobné a niekoľkými, ktoré boli úplne bláznivé.

,Som na mieste, kde natáčajú historický film, mám bláznivý živý sen, ležím v kóme a moja pojašená predstavivosť pracuje nadčasové hodiny, nejako som sa dostala do inej dimenzie, prepadla som do oživenej hororovej rozprávky pre neurčitú vekovú kategóriu, ktorú napísala tá pojašená Angličanka Rowlingová.´ Tu som sa zastavila a prinútila mozog začať pracovať normálne. Na rozdiel od predchádzajúcich teórií, ktoré sú celkom možné, je tá posledná vylúčená. ,To musia byť tie nápoje, ktoré som vypila. Ktovie, čo v tom bolo. Myslím úplne nakríž a nelogicky,´ karhala som sama seba a prinútila znovu obrátiť pozornosť k žene, ktorá teraz zhromažďovala celú batériu fľaštičiek na nočný stolík a strašne sa pri tom mračila. Potom sa obrátila ku mne a na tvári sa jej objavil taký sladký výraz, že ma to skoro hodilo do cukrovkovej kómy.

„Slečna Grangerová,“  nenápadne zvýraznila meno, aby mi tým dala najavo, že patrí ku mne, „ pamätáte si čo sa vám stalo?“

„Spadla som?“ spýtala som sa opatrne. Koniec koncov, toto bola pravda aj z môjho hľadiska. Ja som skutočne spadla. Sem! Ale s tým sa nikomu nemienim zdôverovať, pretože vytapetované steny  ma vôbec nelákajú.

„Áno, spadli ste zo siedmeho poschodia Veľkého schodiska. Je to doslova neuveriteľné, ale spadli ste celkom až dolu.“

„Ako som mohla taký pád prežiť?“

„Ach! Vy nie, ale riaditeľ školy pozná šikovné zaklínadlo, ktoré nás už viac krát zachránilo pred nepríjemnosťami. Našťastie bol práve v škole a mohol vás zavolať späť.“

„Späť? Odkiaľ?“ Teraz mi v hlave prenikavo vrieskal alarm. ,Kľúčové slovo! Zaklínadlo a privolávajú ním mŕtvych spoza závoja.... Ach!´ Môj mozog sa zase na okamžik odpojil. Toto nie je možné . Ani teoreticky a už vonkoncom nie prakticky. Hlbokými nádychmi som vyrovnala hladiny kyslíka v krvi a prinútila som sa počúvať. ,Nerob predčasné závery. Jedno slovo ešte nemusí nič znamenať!´ Matróna sa odrazu zarazila a s úsmevom potriasla hlavou.

„To nie je dôležité. Teraz musíme zistiť, čo si ešte pamätáte.“

„Hm!“ Musela som rýchle rozhodnúť, čo jej poviem. A pretože som nemala takmer žiadne informácie o tom, čo sa so mnou deje rozhodla som, že najlepšie bude nehovoriť nič. „Nič. Nepamätám si nič. Dokonca aj to meno, ktorým ma oslovujete,  mi nič nehovorí.“

„Nič? Celkom nič?“ pýtala sa neveriacky a oči sa jej zúžili starosťou. Opäť vylovila z vrecka prútik a začala ním mávať ponad moju hlavu. Každým mávnutím sa jej vyjadrenie stávalo vážnejším. „Slečna Grangerová, pamätáte si na vašich  rodičov a na váš predchádzajúci život?“

,Samozrejme! Pamätám si všetko, ale to jej naozaj nemôžem povedať, lebo ona sa pýta na život slečny Grengerovej a na ten sa naozaj nepamätám. Nemôžem. Ja nie som slečna Grengerová.´

„Nie! Ja viem, že mám nejakých rodičov, ale neviem  kto sú, alebo akí sú. Viem, že som chodila do školy, ale všetko je hmlisté, veľmi neurčité. A neviem kde som teraz a čo tu robím,“ utrúsila som nakoniec a pozrela sa k nej s nádejou, že moje vyhlásenie spustí lavínu vysvetľovania a prísun tak veľa potrebných informácií. 

„To je dobre,“ tvár matróny ožiaril ďalší, oveľa širší úsmev, „ to je základ pre úplné navrátenie vašich spomienok. Teraz si oddýchnite a nechajte nápoje pracovať. O niekoľko hodín vaše kosti spevnejú a vnútorné orgány dorastú do potrebnej veľkosti. Súčasne s tým sa bude znižovať aj úroveň bolesti a nebudete  už potrebovať piť ďalšie elixíry na jej potlačenie. Predpokladám, že o niekoľko dní budete takmer v poriadku,“ vyhlásila spokojne a uchopila prvú fľaštičku čakajúcu na nočnom stolíku.

  Niekoľko nasledujúcich minút bol zatiaľ najodpornejší zážitok môjho života. Ošetrovateľka v historickom kostýme do mňa liala jeden nápoj po druhom a každý z nich chutil ako voda zo žumpy. Keď som s námahou prehltla posledný, zhrnula všetky prázdne fľašky do jedného z veľkých vreciek a s prísľubom ďalšej dávky o niekoľko hodín ma nechala osamote.

  Ležala som bez pohybu s očami upretými na plafón , pery pevne stisnuté, ruky zložené na žalúdku, ktorý  sa pokúšal opustiť moje telo aj s tým nedovoleným obsahom cez ústa a po prvý krát od chvíle, keď som tu otvorila oči, som mala dostatočne jasnú myseľ na to, aby som mohla skutočne myslieť. Doposiaľ to boli len kŕčovité útržky a číra panika, ktorá mi mozog takmer zauzlovala do kipu. Vedome som sa uvoľnila a dovolila mozgu pracovať. Postupne som si spomínala na každú udalosť od okamžiku, keď som opustila svoje telo a vydala sa na predpokladané astrálne putovanie. Udalosť za udalosťou mi pomaly plynula pred očami a slová dostávali nový, oveľa hlbší význam. A potom to odrazu všetko kliklo dohromady ako keby som tam zasunula posledný diel skladačky.

„Nie!“  Prudko som sa posadila a nehľadiac na bolesť, ktorá ma pri tom pohybe sťala, som s vytreštenými očami zízala okolo seba. „To nemôže byť pravda! To je nemožné!“ Znovu som sa vydesene rozhliadla okolo a klesla späť do mäkkého objatia podušky. „Také niečo patrí do fikcie a v skutočnosti sa to nijakým spôsobom nemôže stať,“ šepkala som dôrazne, ale slová vychádzajúce z mojich úst zneli veľmi nerozhodne. Napriek zásadnému odmietnutiu záveru, ku ktorému som práve prišla , môj mozog už pracoval na teórii , ako by to v skutočnosti možné bolo.

,Stop! Prestaň panikáriť! ´ pomyslela som si , zhlboka som sa nadýchla a pri vydychovaní som pomaly počítala do desať. Srdce, ktoré mi predtým prudko búšilo v hrudi sa spomalilo a myšlienky sa prestali točiť dookola. , Tak  a teraz to všetkom ber ako jednu z tvojich pracovných úloh. Z dostupných informácií a faktov sa vytvorí pracovná teória a tá sa overí v praxi. A hoci dostupných informácií je poskromne, stačia na vytvorenie pracovnej teórie. Fakty a informácie: niekto ma zasiahol do hrude svetelným lúčom, ktorý spôsobil, že som spadla do tohto tela,´ pozrela som na ruky ležiace na paplóne a povzdychla som si. ,Toto rozhodne neboli ruky, ktoré som tak dôverne poznala po mnoho desaťročí. Toto boli ruky dieťaťa. Malé, štíhle a kostnaté, s hrubými hánkami a veľmi pekne tvarovanými nechtami. Ďalej som nemusela kontrolovať, stačilo sa pozrieť, kde končili nohy. To rozhodne nebolo  mojich slušných 178 centimetrov.  Ten niekto pôvodne chcel tým lúčom zasiahnuť dievča , ktoré sa volalo Hermiona a ja viem len o jednej Hermione. Lenže ona nebola skutočná osoba, ale fiktívna postava zo série románov o Herry Potterovi. Potvrdením  teórie je ošetrovateľka oblečená vo zvláštnom staromódnom kostýme, ktorá ma vytrvale oslovovala ako slečnu Grangerovú. Hermiona Grangerová bola jedným z dvoch najlepších priateľov Herryho Pottera a v skutočnosti neexistovala. Ďalej: ošetrovateľka mala a používala prútik, liala do mňa množstvo elixírov, ktoré jej priniesol muž s menom Snape. A riaditeľ školy sa volá Albus. To je jedno z mnohých mien Dumbledora. Potom matróna v tom smiešnom kostýme je určite pani Pomfreyová. No, tak sa volala ošetrovateľka v románe, ale tu...ktovie?  Potrebujem preveriť hneď, ako sa znovu ukáže v dohľade. Hermiona Grangerová tu spadla z Veľkého schodiska, ktoré bolo v románe celkom dobre popísané a vo filmoch znázornené. Tá za stenou z bielej hmly kričala čosi o tom, že ju niekto z neho zhodil a ostatní ju nielen nezachytili, ale dokonca sa jej vyhli a tak tento pád vedome umožnili. To je krutá ukážka nevraživosti voči jednej malej osobe, ktorú väčšina z nich ešte ani nemohla poznať. A najdôležitejší fakt je, že by som v skutočnosti po takom páde mala ležať obalená v sadre po celej sérii operácií a v hlbokom bezvedomí, možno v kóme. A tu je možno pes zakopaný. Moje telo pravdepodobne leží v hlbokej kóme v nemocnici napojené na prístroje a toto všetko okolo mňa sa  odohráva len v mojej hlave. To by bola pracovná teória. Overiť si ju môžem až potom, keď sa prebudím. Čo nechápem, prečo práve tento román? Budem v kóme tak dlho, že tu stihnem prežiť všetkých sedem kníh? Alebo je to kvôli tomu, že to boli posledné knihy, ktoré som čítala? Ak áno, potom hneď ako dostanem moje ruky na Róberta, budem žmýkať ten jeho tenký kŕčok tak dlho, pokiaľ ma niekto od neho  neodtrhne. To bol jeho šialený nápad používať tieto knihy ako pracovné cvičenie. Elaborát o všetkých nelogických veciach, nezrovnalostiach a potvrdenie teórie, že posledné dve knihy nepísala samotná autorka bol veľmi obsiahly.´

  Závery, ku ktorým so počas tohto duševného cvičenia prišla ma upokojili. Nie je to radostné poznanie, že vaše telo leží v kóme, ale je to lepšie než reálne spadnúť do šialeného, nelogického a sadistického  hororu plného bláznov a hlupákov. To by bola naozaj stelesnená nočná mora.  Spokojne som si s úsmevom vydýchla.

 , Toto je moja hlava, moja predstavivosť a môj dej. Ani ma nenapadne pridŕžať sa toho, čo vymyslela tá osoba bez štipky fantázie. Keď mágia, tak nech je to  mágia! Keď už som tu,  tak si to užijem kým to trvá . A  keď sa jedného dňa preberiem, budem mať peknú spomienku na čas strávený v magickom svete Herryho Pottera.´ S tou myšlienkou som sa uložila pohodlnejšie a zavŕtajúc sa hlbšie do prikrývok, zatvorila som oči. Teraz ma už nič neťažilo a tak som bez problémov , napriek bolesti v celom tele,  zaspala.  

  Nasledujúcich niekoľko dní ma pani Pomfreyová  kŕmila celou hŕbou elixirov každých osem hodín. Moje kosti konečne dorástli a zosilneli dosť na to, aby som mohla zliezť z postele a prejsť niekoľko krokov do kúpeľne. Očistné kúzla sú síce výborné a pani Pomfreyová je v nich macher, ale dobrej sprche sa aj tak nevyrovnajú. Moja strava síce ešte stále pozostáva s tekutín a výživových elixírov, ale aj tak bola pre dorastajúce vnútorné orgány vážnou výzvou. Vylučovanie nebolo problém, lebo nebolo čo vylučovať a o nadbytočné tekutiny sa postaralo niekoľko švihnutí čarodejným prútikom. Môj vlastný čarodejný prútik ležal na nočnom stolíku, ale ja som stále ešte nenašla odvahu zobrať ho do ruky. Čo ak nebudem nič cítiť? Čo ak ja nie som magická? Je mágia viazaná ku krvi, alebo je to záležitosť duše? Na všetky tieto otázka som mohla dostať celkom ľahko odpoveď. Stačilo natiahnuť ruku a zobrať prútik.

  Kúpeľňa , ktorá priliehala k ošetrovni, bola zariadená jednoducho, ale účelne. Dve oddelené búdky s toaletami, dve biele umývadlá s niekoľkými poličkami a dve sprchy vyložené svetlo modrými obkladačkami s motívom vodných ľalií. V rohu bola veľká biela vaňa zapustená do pôdy s tromi širokými plochými schodíkmi, ktoré k nej viedli. Okolo nej bolo množstvo rôznofarebných kohútikov a po bokoch viseli huňaté biele osušky. Keďže som v tomto momente bola jediným pacientom a nebol tu nikto, komu by som blokovala prístup k toalete alebo sprche, zamkla som dvere  , zamierila  priamo k nej a už po ceste som rozväzovala zapožičaný župan. A vtedy som ho objavila. Vedľa stánkov so sprchami bolo na stene zavesené veľké strieborné zrkadlo. Ako som prechádzala okolo neho, nevdojak som kútikom oka zachytila svoj odraz. Mykla som hlavou a pozrela sa na seba priamo hľaď.

„Ježkove oči!“  výkrik , ktorý mi mimovoľne vyletel z úst ma vytrhol zo zdeseného omámenia , do ktorého som upadla zízajúc na obraz v zrkadle. „Matička skákavá, tak toto je nešťastie,“ mumlala som a s prižmúrenými očami som sa  pozorne študovala. V skutočnosti som študovala vzhľad  slečny Grengerovej a po niekoľkých okamžikoch som začala rozumieť, prečo sa sem za žiadnych okolností nechcela vrátiť. „Toto bude chcieť viac než kúzla a možno ani zázrak nebude stačiť,“ krútila som hlavou a môj odraz ma poslušne napodoboval. Porovnanie s herečkou, ktorá ju predstavovala vo filme,  dopadlo výrazne v prospech herečky. Táto Hermiona, čiže teraz ja, vôbec nebola na prvý pohľad pekná. Až pri bližšom skúmaní zo srdcovitej tváre vystúpila jemná línia čeľuste a krku, vysoké lícne kosti , rovné, široké čelo, klenuté obočie a nádherne tvarované oči  farby lieskových orieškov. Celkový dojem však úplne zničili  dva obrovské predné zuby, ktoré sa očividne nezmesti do úst a neustále z nich kúsok vykukoval . To všetko bolo podčiarknuté strašnou hromadou tých najkučeravejších vlasov, aké som kedy videla. Stáli mi na hlave ako kopa veľkých pružín. Toto som v skutočnosti už  videla. Len raz a vtedy som so súcitom hľadela k žene, ktoré mala toto nešťastie na hlave. Nikdy v živote by ma nenapadlo, že raz budem zápasiť s podobným problémom aj ja sama. Farba vlasov bola celkom pekná, ale ich tvar... . Na to proste nie sú žiadne slušné slová. Chcela by som vedieť, ako s tým skutočná Hermiona dokázala zaobchádzať. Naozaj pochybujem, že akákoľvek forma hrebeňa by tu bola úspešná.  Ešte tak nožnice! Chvíľku som nad tým nápadom rozjímala, ale potom som rozhodne pokrútila hlavou. S krátkymi vlasmi by som vyzerala ako černoch albín. To by vyvolalo ešte väčšie množstvo posmešných poznámok, než táto kopa sena.

  Zdvihla som ruky a zaborila do tej hrivy všetkých desať prstov. Mäkkosť vlasov sa prekvapila a súčasne potešila. S tým sa určite bude dať niečo urobiť. Teraz len nájsť dobrý pevný hrebeň. Ale ešte predtým, než sa ponorím do uvoľňujúceho horúceho kúpeľa plného rôznofarebných bubliniek, musím sa zbaviť tej znetvorenosti na tvári. Som v čarodejníckej škole a zo zranení, ktoré som podľa správnosti vôbec nemala prežiť, som sa vyliečila v priebehu šiestich dní. Tak prečo by som si mala nechať zajačí chrup, keď nemusím? Ja si síce spomínam, že rodičia Hermiony sú zubári a celkom určite budú protestovať, ale v podstate s tým nemôžu nič urobiť a môj život tu bude oveľa ľahší. Pri tej myšlienke som sa rezko zvrtla na päte a tak rýchle, ako som len vládala,  som kráčala k úradu pani Pomfreyovej. Dvere boli otvorené a ošetrovateľka sklonená nad stolom listovala v hrubej knihe, ktorá zaberala jeho väčšiu časť.

„Pani Pomfreyová!“ zavolala som polohlasne žmýkajúc si nervózne ruky. Matróna vzhliadla a spýtavo zdvihla obočie.

„Čo sa deje?“ jej pohľad blikol k veľkým kukučkovým hodinám na stene a potom sa znovu vrátil ku mne. „Ďalšia dávka elixírov bude až za dve hodiny. Myslela som, že ste išla do kúpeľne.“

„Áno, išla a tam bolo zrkadlo...,“ trúsila som trasľavým hlasom a výraz na ženskej tvári sa postupne zmäkčoval.

„Áno, ja viem,“  prikývla a tvárou sa jej mihol malý úsmev.

„Ja som sa videla a toto nie je správne,“ ukázala som si na ústa a oči sa mi naplnili slzami.

„Nie je správne? Ale riaditeľ školy mi povedal...“  potriasla hlavou a mračiac sa sústredene študovala moju tvár.

„Ako by riaditeľ školy mohol vedieť? Nikdy ma osobne nevidel, ako teda mohol vedieť ako vyzerám? Ja som celkom určite nemala chrup ako zajac. Je to pozostatok nejakej strašnej kliatby , alebo je to následok môjho pádu zo schodiska?“ Dve veľké slzy sa začali kotúľať dolu mojimi lícami a pani Pomfreyová mäkla ako maslo na horúcom sporáku. ,Toto bolo dobré,´ v duchu som sa uznanlivo poklopala po pleci. Ale , naozaj mi to bolo ľúto. A Dumbledorovi to bude ľúto tiež. Toto si budem pamätať a jedného dňa mu to spočítam.

„Netreba slzy, dieťa,“ prútik akoby zázrakom vkĺzol do ruky pani Pomfreyovej pripravený na akciu, „ toto nie je nič vážne, za malú chvíľku to opravím. Tu...,“ zo zásuvky na stole vytiahla veľké zrkadlo na rúčke a vrazila mi ho do ruky, „pozerajte sa pozorne a keď vaše zuby budú také veľké, ako pred nehodou, mávnite rukou,“ prikázala mi a začala pracovať.

  Pani Pomfreyová bola skutočne skúsená a veľmi zdatná ošetrovateľka a behom niekoľkých sekúnd mi skrátila predné zuby do prijateľnej veľkosti . Teraz sa moje ústa mohli bez problémov zavrieť a keď som sa na seba pokusne usmiala do zrkadla , spokojne som si vydýchla. Vyzerala som oveľa normálnejšie a môj úsmev by niektorí mohli dokonca nazvať , pekný´.

„Ďakujem vám pani Pomfreyová,“ povedala som precítene  obdivujúc svoj nový vzhľad. „Už to vyzerá tak, ako predtým,“  potvrdila som rozhodne kývajúc hlavou. Voľné kučery, ktoré mi padali okolo tváre mi pripomenuli môj ďalší problém, ale nechcela som tlačiť hranu a tak som len požiadala o pevnejší hrebeň a usmievajúc sa celou cestou, zamierila som znovu do kúpeľne.

  Napúšťanie vane bola zábava, kvôli ktorej by som ošetrovňu ochotne navštívila častejšie. Z každého kohútika tiekla zmes odlišnej farby aj vône a po chvíli som mala vaňu veľkosti malého bazénu naplnenú teplou vodou pokrytou hrubou vrstvou farebných bubliniek. Vkĺzla som do vody s malým vzdychom úľavy a zaklonila hlavu tak, aby som si dôkladne namočila vlasy. To je jeden so spôsobov, ako jednať s ťažko zvládnuteľnou hrivou. Ale keď som do nich odvážne zaborila hrebeň, spokojný úsmev z mojej tváre okamžite zmizol. Ani dôkladne namočené sa tie kučery nedali rozčesať viac, než na niekoľko centimetrov a keď mi v nich hrebeň nakoniec uviazol a ani za živý svet som ho nemohla vymotať vedela som, že je čas povolať zálohy. Hrýzla som si spodnú peru a tvrdo premýšľala o všetkom, čo som vedela o škole . Riešenie som našla až po niekoľkých minútach dôkladnej  analýzy  všetkých dostupných faktov.

„Potrebujem domáceho škriatka!“ vyhlásila som nahlas do ticha kúpeľne a so zatajeným dychom som očakávala výsledok. V nasledujúcej sekunde sa vedľa vane objavil malý tvor s zelenkastou  kožou a veľkými ušami,  oblečený do starej obliečky na vankúš.

„Slečna volala pre pomoc od škriatka? Čo môže Popy urobiť pre slečnu?“ spýtal sa malý tvor vytriešťajúc na mňa velikánske svetlozelené oči. Na niekoľko sekúnd som onemela úžasom. Vedela som teoreticky, že v Rokforte bolo množstvo domácich škriatkov, ktorí sa starali o potreby študentov a personálu, ale mať jedného z nich pred sebou v skutočnosti ma na chvíľku pripravilo o dych aj reč. Takýto vzácny jav však netrval dlho. Rýchle som sa spamätala v strachu, že to stvorenie zmizne aj s mojou nádejou vysporiadať sa s kopou nezvládnuteľných vlasov.

„Áno, volala som o pomoc,“ potvrdila som tenkým hláskom a ponorila som sa hlbšie do bubliniek. „Nie som schopná rozčesať si vlasy, mohli by ste s tým niečo urobiť, prosím vás?“  Popy na sekundu nerozhodne postávala vedľa vane prestupujúc z nohy na nohu, špúlila ústa a kritickým okom hodnotila mokrý chumeľ,  z ktorého trčal zamotaný hrebeň.

„Popy slečne pomôže,“ vyhlásila po chvíli váhania a rozplynula sa. Neveriacky som zízala na miesto, kde pred  sekundou stála.

„Páni, to by bolo super, vedieť sa takto premiestňovať,“ vyslovila som nahlas myšlienku, ktorá mi okamžite vrazila do hlavy. „Musím sa opýtať Popy, či ma to nemôže naučiť.“

„Neviem,“ ozvalo sa  spoza záhlavia vane. Zvrtla som sa špliechajúc vodu a bublinky dovysoka a žmurkala na škriatka , ktorý zvieral v oboch rukách veľkú fľašu. „Ešte to žiadny čarodejník neskúšal. My škriatkovia sme pre čarodejníkov takmer neviditeľní. Pokiaľ nás nepotrebujú, nikdy si ani nespomenú, že existujeme,“ hovorila a odkrútila tesnú zátku. Pokynula mi, aby som prišla bližšie k okraju vane a ja som radostne súhlasila. Popy si zatiaľ naliala do dlane štedrú dávku bezfarebnej tekutiny, ktorú mi vtierala do vlasov tak dlho, až ňou boli úplne nasýtené. Potom opatrne vymotala hrebeň, odložila ho na okraj vane a dlhými prstami začala vlasy prečesávať. Cítila som príjemné jemné tŕpnutie a šteklenie, ako mi drobné iskričky  vyletujúce spod končekov jej prstov dopadali na kožu. Naozaj to netrvalo dlho, ale keby aj, ja by som si nesťažovala. Bolo to príjemné a Popy   by v to pokojne mohla pokračovať naveky. Ale príjemné veci nikdy netrvajú dosť dlho a keď škriatok uchopil hrebeň, trochu sklamane som špúlila pery.

„Už to je? Tak rýchle?“

„Slečna má krásne a veľmi dlhé vlasy, aj keď to spočiatku tak nevyzeralo,“ Popy prechádzala hrebeňom po celej dĺžke vlasov a až vtedy som si uvedomila, že pri tom necítim žiadne nepohodlie.

„Ach, Popy, to je úžasné!“ vykríkla som a pootočila som sa, aby som na ňu videla. „Čo je to?“ ukázala som na fľašu.

„To je kondicionér, ktorý varí profesor Snape pre študentky jeho fakulty . Nevšimne si, ak mu bude fľaša chýbať. Slečna by ho mala používať zakaždým, keď si umyje vlasy,“ mienila a podávala mi fľašu. „Teraz vlasy spletieme do tuhého vrkoča a necháme pomaly uschnúť. Pobrežia sa natiahnu a zostanú tak až do najbližšieho zmývania,“ mykla prstami a moje neposlušné vlasy sa poslušne ukladali do dlhého vrkoča, ktorý  preložila cez okraj vane. Bol hrubý takmer ako moja ruka, hladký a lesklý. Len končeky sa pokúšali skrúcať do predchádzajúcich pružín.

„Popy, neviem ako ti poďakovať. Môžem ťa zase zavolať, keď budem potrebovať?“ spýtala som sa hodnotiac  množstvo tekutiny vo fľaši.

„Áno, Popy príde, keď slečna zavolá,“ súhlasila s malým úsmevom a opäť sa nehlučne rozplynula zanechávajúc ma s veľkou fľašou kondicionéru v rukách a obrovským spokojným  úsmevom na tvári.

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

skvělé

(Lily, 31. 3. 2014 8:28)

Báječná povídka.. to vypadá opravdu zajímavě. Líbí se mi co se sebou provedla.. Jo a Brumla byl opravdu ošklivej, že jí nechal s předkusem.. Tak Snape vaří kondicionér pro svoje studentky ve zmijozelu.. téda.. to je teda goool:))
Snad mu nedojde, že je jeho:)
Hm.. dospělá žena v těle dítěte, to asi pro ostatní studenty nedopadne dobře, jestli se rozhodne jim to vrátit:)

(katka, 29. 3. 2014 19:21)

len tak ďalej:)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA