Jdi na obsah Jdi na menu
 


1. Škuľavý anjel

 

 

                     Dobrodružstvá  knižného červa

       

 

  1. Škuľavý anjel

 

 

  Hmla! Kam som pozrela, tam sa môj zrak stretal s bielou nepriestupnou stenou , ktorá mi pripomínala hustú šľahačku .

„Do riti!“ frustrované zavrčanie mi uniklo cez stisnuté zuby a na okamžik som privrela viečka v nádeji, že sa to biele nešťastie stratí eventuálne to dokáže, že sa mi to len sníva. Nestratilo! Keď som znovu otvorila oči, bolo to tam a vyzeralo to kompaktnejšie než predtým. ,Do riti, do riti, do riti!´ skandovala som v duchu skučiac nešťastne. , Ja som to vedela! Ja som to tušila! Prečo ja nepočúvam svoje inštinkty,  aj keď na mňa doslova jačia? Koľko krát som sa o to pokúšala? Sto? Dvesto? Možno viac a nikdy som neprišla takto ďaleko. Vždy som zastavila, vrátila som sa a mala som pravdu! Ách! Bože môj! Ja som taká krava sprostá, že to svet nevidel! Prečo som to urobila?! Jaj! No a čo teraz? Toto malo vyzerať inak! Teraz som mala stáť vedľa svojho spiaceho tela , za mnou sa mala ťahať tenká linka spojenia...,´ vydesene som sa zvrtla a vytriešťala oči  ponad plece hľadajúc záchranné lano, ktoré ma malo spájať s mojim telom. Nič tam nebolo a moje oči pomaly ale iste liezli z jamiek. ,Do riti!´ ston desu mi zazvonil hlavou, keď som prudko mávla rukou v nádeji, že keď spojenie nevidím, možno ho ucítim. ,Sakra! Do riti!´  Ja viem, že sa opakujem, ale ako slušne vychovaná osoba som si zriedka kedy dovolila používať silnejšie výrazy, ale toto by mohol byť ten prípad, kedy by mohli byť na mieste. ,Nič! Necítim nič! Nevidím nič, nie je tam nič! Ako sa teraz vrátim? A kde vôbec som?´ Toto mohla byť prvá rozumná myšlienka, ktorá mi preletela hlavou od okamžiku, keď som pristala v tejto bielej omáčke a spanikárila. Párkrát som sa zhlboka nadýchla tíšiac zúrivo búšiace srdce a v duchu som šliapla na brzdu mojej zbláznenej predstavivosti, ktorá ma hnala do ďalšieho kola šialenej paniky . ,Som! Dobre, som. Celkom zjavne existujem, cítim a myslím, aj keď nie celkom normálne, ale kto by mi to v tejto situácii mohol vyčítať? Prvé veci prvé a tým bude inventúra!´ sklonila som hlavu a obzerala som sa, ako sa len dalo krútiac sa snahou vidieť si chrbát a pozadie. ,Ha! Tak toto je čudné! Toto telo v ktorom sa momentálne nachádzam nezodpovedá môjmu fyzickému telu, ktoré som evidentne nechala za sebou. Niekde, neviem kde a teraz neviem, čo s ním bude ak sa doň nevrátim. Zomrie hladom a smädom alebo už zomrelo, keď som sa takto nezodpovedne z neho presunula sem? Fuj! Odporná predstava! Ale inak, necítim sa nijako odlišne okrem skutočnosti, že ma nič , ale vôbec nič nebolí. Hmmmm! To by mohlo naznačovať, že som mŕtva? Veď sa aj hovorí, keď sa zobudíš a nič ťa nebolí... . Tak na toto si rozhodne nebudem sťažovať. Už je to roky, keď ma niečo nebolelo a musím priznať, pocit je to celkom zázračný. Mladí ľudia ani nevedia čo majú, ´ povzdychla som si a znovu som spustila pohľad dolu. , Ách! A som oblečená, ´ zaznamenala som s úľavou prekvapená, že som to nezaregistrovala skôr. ,Táto kytlica síce nie je nič moc, ale je to lepšie než holý zadok,´ uznala som s pokrčením pliec, čo ma priviedlo k ďalšiemu faktu. ,Som tenšia a vyššia, než predtým a k tejto výbave sa jasne nedodávajú topánky,´ pomrvila som holými prstami ohmatávajúc súčasne podklad, na ktorom som stála.  ,Tvrdý, hladký a studený , skoro ako leštený mramor. Uch! Preťaženie pocitov, ale informácií je značný nedostatok. Ako sa s tým vyrovnať? No, ako obvykle. Všetko, čo teraz nemôžem spracovať zatlačím do úzadia svojho mozgu  a myslím na veci, ktoré sú viac po ruke. Doteraz to vždy fungovalo, tak všetky myšlienky o zanechanom tele a smrti nabok a poďme premýšľať, kde to som a ako sa odtiaľto dostať. A to čo najskôr podľa možností,´ usúdila som už trochu pokojnejšie a znovu sa rozhliadla okolo seba v nádeji, že niekde v tej kompaktnej bielej stene bude otvor alebo puklina, ktorou by som sa mohla odtiaľto dostať.  ,Hmmm! Nič! Tadiaľ teda cesta nevedie, ale čo materiál? Nemám síce žiadne náradie, ale....,  ´ Zamračila som sa a pokusne som natiahla ruku  dosahujúc nepriehľadnú stenu pred sebou. V okamžiku, keď sa špičky mojich prstov takmer dotkli hmly, stena akoby trochu ustúpila. Moja nálada okamžite stúpla  a nádej mi rozžiarila oči. Opatrne som postúpila o krôčik vpred s rukou natiahnutou pred sebou a s víťazným spevom na perách som pozorovala, ako predo mnou stena ustupuje a vytvára priechod. , Kam? To je jedno! Niekam inam než tu, kde nie je nič a hľadať niečo!´

  Opatrný krok sa postupne stal oveľa odvážnejší a hlavne rýchlejší. Steny hmly sa okolo mňa rozostupovali a zase za mnou zatvárali a tak to na prvý pohľad vyzeralo, že som sa nepohla z miesta. Keby som neprepletala nohami možno by som si to myslela tiež. Ale možno sa tu motám v kruhoch a naivne si pri tom myslím, že niekam idem.

 „Sakra! To je myšlienka, ktorá sa mi vôbec nepáči,“ šomrem si popod nos a zamračene si prezerám jednoliate steny hustej hmly. ,Vyzerá to stále rovnako. Ako mám odhadnúť kam to vlastne idem? Za nosom, ale kam mieri ten nos?´ Nerozhodne som sa zastavila , ale bála som sa čo i len pootočiť, aby som sa nezamotala. ,Priamo vpred!´ vystrčila som bojovne bradu a rozhodným pohybom odhrnula vlasy, ktoré mi spadli do tváre  keď som opäť vykročila.  Krik ozývajúci sa sprava ma zastavil v polovici kroku.

„Hermiona, okamžite sa vráť!

„Nie! Už  sa tam nevrátim!“ 

„ Bude to lepšie, musíš mi veriť!“

„Nie! Už vám neverím! To isté ste mi stvrdila aj minule a vidíte to? Ešte neprešli ani dva týždne a už ma ten arogantný chumaj tlačil mimo schodiska. A nikto, opakujem nikto ani prstom nepohol, keď ma videli padať! Oni sa dokonca uhýbali, keď som sa ich chcela zachytiť. Nie! Ja sa tam v žiadnom prípade nechcem vrátiť! Keď som už raz tu, tak tu aj zostanem!“

„Nie! V žiadnom prípade! Ty sa tam musíš vrátiť!“

„Hahaha! Najskôr by ste ma musela chytiť! Ale ja som rýchlejšia a brána je už na dohľad!“

„Nevďačné dievčisko!“ 

 Znepokojene som sa snažila preniknúť pohľadom cez prevaľujúce sa chuchvalce, keď sa tesne okolo  mňa odrazu prehnala tmavá postava , okamžite sa znovu ponorila do bielej hmly na opačnej strane a z bielej steny vyletel zlatý lúč svetla, ktorý ma zasiahol priamo do hrude.

„Jaj! Čo to je?“  Prekvapene som sklonila hlavu aby som mohla skontrolovať čo sa stalo, ale vzápätí sa pôda pod mojimi nohami pretrhla a skôr, než som stihla hoci len vykríknuť, rútila som sa dolu tmavým tunelom rýchlosťou blesku.

  Je zaujímavé, ako niekedy ľudský mozog reaguje na stresovú situáciu. Namiesto vreskotu a mlátenia rukami v snahe urýchlene sa naučiť lietať, som pokojne analyzovala každú milisekundu udalostí, ktoré sa práve odohrávali. ,Vreskot ešte nikoho nezachránil a je škoda ničiť si hlasivky. Aj keď ich možno po dopade už nikdy nebudem potrebovať, načo si pridávať zbytočnú bolesť. Predpokladám, že jej budem  mať vrchovato. A okrem toho niečo tu veľmi chýba. Niečo podstatné, čo som si doteraz vôbec nevšimla. Nie je tu vzduch! Nič tu okolo mňa nesviští, nič mi netrhá vlasy z hlavy, necítim žiadny odpor. Ani ten najnepatrnejší. Bez vzduchu je vzduchoprázdno a to sa nachádza len vo vesmíre. Som vo vesmíre? A čo práve  vdychujem , ak tu nie je vzduch? ´

  Všetky ďalšie úvahy a analýzy ukončil prudký náraz, ktorý otriasol celým mojim telom. Let skončil, pristátie bolo tvrdé, ale napodiv bezbolestné.  Práve som chcela otvoriť oči a urobiť nevyhnutnú inventúru a samozrejme zistiť kde som to skončila, keď som prepadla ešte o kúsok. Pocit to bol veľmi zvláštny, akoby som sa predierala cez hustú masu, ale skončil veľmi rýchlo. Vzápätí po ňom nasledovala  opaľujúca bolesť.

„Áááááááááááááááááááááá......!“ výkrik trhajúci hlasivky a ušné bubienky vyrazil z mojich úst celkom automaticky. To ma  prekvapilo, pretože som nikdy nebola osoba, ktorá v bolesti kričí. Ale toto bolo naozaj priveľa. Cez hmlu zaťahujúcu môj týraný mozog som odrazu začula hlasy prichádzajúce z môjho bezprostredného okolia.

„To stačí Albus! Je späť! Pomôž mi ju nadvihnúť, nech do nej môžem vpraviť elixír. Myslíš, žeby sme ju mali premiestiť k Svätému Mungovi?“

„Nie, nemôžeme. To by  pritiahlo priveľa neželanej pozornosti a to si teraz rozhodne nemôžeme dovoliť. Budeš to musieť zvládnuť sama ,  Poppy. Pošlem sem Severusa s potrebnými elixírmi a ....“ šum krídiel prerušil na okamžik jeho slová a ponad moje týrané telo sa prehnal závan studeného vzduchu.

,Ach! Vzduch! Kde sa tu zrazu vzal?´ Bočná myšlienka odvrátila na sekundu  moju pozornosť od krutej bolesti rozdierajúcej každý kúsok toho, čo tak láskavo nazývam, , Ja´.

„Fawkes! To je dobrý nápad, Albus,“ ženský hlas znel potešene na  moje vyschnuté pery dopadlo niekoľko kvapiek, ktoré sa okamžite vpili do kože.

„Nechám ho tu, keby si ho ešte potrebovala, ale verím, že slečna Grangerová je v dobrých rukách a čoskoro bude zase medzi nami... .“  mužský hlas sa postupne vzďaľoval a na moje pery dopadli ďalšie vítané kvapky. Bolesť sa výrazne zmenšila a v mojom mozgu bolo odrazu veľa miesta, ktoré sa mohlo zaoberať vypočutým rozhovorom. Cítila som, ako sa moje obočie sťahuje do jednej línie a pery sa tlačia k sebe .

 , Ha! Myslím, teda som a čiže, celkom určite existujem. Otázka je, kde  a prečo tu hovoria o nejakej slečne Grangerovej?´  To meno mi bolo známe, ale za ten svet som si tým kúskom mozgu, ktorý sa nezaoberal bolesťou, nemohla spomenúť, kde som ho počula.

„Biedne dievča,“  hlas nado mnou znovu upútal moju prchavú pozornosť, „ani neviem, kde začať. Je tu tak veľa poškodenia!“ ženský hlas znel ľútostivo a to ma veľmi znepokojilo.

,Dobre, po takom páde sa predpokladá veľa poškodenia a bolesť som tiež očakávala, ale prečo je tá dáma taká znepokojená? Vlastne , ja som prekvapená, že vôbec môžem myslieť. To asi tie kvapky, ktoré mi nakvapkali na ústa. To pomohlo, hodne a mohli by v tom pokračovať.´ Ešte som ani neukončila myšlienku a na moje pery dopadli ďalšie  vítané kvapky, ktoré som dychtilo oblizla špičkou jazyka. Celým mojim telom sa prehnal závan tepla odnášajúci časť bolesti do nenávratna. Teraz to už bolo celkom znesiteľné. Vždy som mala veľmi vysoký prah bolesti a moje reakcie na ňu vždy udivovali praktických lekárov, ale ja som sa nesťažovala. Aj teraz to prišlo vhod.

„Najdôležitejšie je, že je späť! Už som sa naozaj obávala..,“  hlboký mužský hlas pretrhol jej  šomravú potulku.

„Čoho ,Poppy? Že budeme mať o jedného malého hlupáka menej?“

„Severus, ako môžeš!“

„Čo! Nie je to snáď pravda? Ale neboj sa, priniesol som tie najlepšie  elixíry a tak ju môžeš znovu pozliepať dohromady.“

„Nemusela by som keby si do tých svojich hadov natĺkol trochu slušného spávania. Ešte je len začiatok školského roka a už tu máme takýto vážny úraz.“

,Školský rok? Ja som v škole? Ako som sa sem dostala? Nebola som v škole veky!´ otázky sa mi točili v hlave a na zadnej stene mozgu ma niečo pošklbávalo. Akoby som si na niečo potrebovala spomenúť, niečo veľmi dôležité, niečo čo by zodpovedalo mnohé z mojich otázok.

„O mojich hadov sa nestaraj! Tvoja starosť je, aby si ju zase postavila na nohy,“ odsekom muž  oveľa studenším tónom a so zvláštnym zasvišťaním si to rázoval preč.

„Tss! Nestaraj sa! To sa mu povie, ale ja som tá, ktorá má plnú ošetrovňu obetí nevychovanosti Slizolinu. A Albus mu nepovie ani krivého slova. Ja si myslím, že  ma dokonca ani nepočúva, keď sa sťažujem,“ šomrala si nahnevane. Bolesť v mojom tele sa pomaly zmenšovala. „Ach biedne dievča, je čas na podrastanie kostí. Niektoré boli naozaj úplne rozdrvené . Je jednoduchšie ich znovu vyrásť a bude to bolieť oveľa kratšie,“ šepkala mi vedľa ucha a vzápätí som cítila, ako sa môj žalúdok nadúva od množstva tekutiny, ktorá tam celkom určite neprišla cez moje pevne stisnuté pery. „Ale väčšinu toho prespíš a ráno to už bude oveľa lepšie,“ upokojovala ma a objem tekutiny v mojom žalúdku sa znovu zväčšil.

,Ako?! Ako ju tam dostala? Ja som nič nevypila! Čo sa to tu deje? Kde to som?´ Ďalšie otázky mi doslova odumreli v hlave, pretože nápoj kopnutím vyrazil a sfúkol ma ako sviečku.

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

(katka, 29. 3. 2014 19:08)

drž sa ♥

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA